Ladislav Hámor

Važťania mali k&nbsp;dispozícii dovtedy najväčšie investície v&nbsp;histórii obce – takmer 11,2&nbsp;milióna eur z&nbsp;nenávratného kohézneho eurofondu. Zrealizovali komplexný systém odvádzania odpadových vôd najmä z&nbsp;domácností. A&nbsp;nielen to. Za peniaze z&nbsp;Európskej únie vyasfaltovali ulice, vybudovali nové prípojky k&nbsp;verejnej sieti a&nbsp;podobne. Život miestnych sa tak skvalitnil.

Po nemecky Waagsdorf, po maďarsky Vázsec.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: V donačnej listine Bela IV. z roku 1267 je sídlo zahrnuté v daroch zemanovi Bogomírovi a v roku 1273 sa už spomína miestna farnosť. V roku 1280 sa na území obce rozhodol usadiť šoltýs Gerhard.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 2 382 (priemerný vek: 40,85 roka)
&nbsp;
Ekonomicky aktívni: 1 091
<ul>
<li>so základným vzdelaním: 604</li>
<li>so stredoškolským: 1 145</li>
<li>s vysokoškolským: 205</li>
</ul>
&nbsp;
Konfesie: 1 036 – Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku,
&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp; 828 – rímskokatolícka cirkev v SR
&nbsp;
Polohopis: Južne od obce sa dvíhajú Kozie chrbty, severne známa panoráma tatranských štítov, obcou preteká Biely Váh a Važecký potok.
&nbsp;
Nadmorská výška: 788 m

Važec

Na zmeny k&nbsp;lepšiemu si človek rýchlo zvykne aj v&nbsp;obci, kde sa až na prahu 21. storočia minimalizovalo pokútne znečisťovanie vodných tokov, najmä Bieleho Váhu, odpadovými vodami. V&nbsp;súčasnosti je na nový vodovod napojených 640 odberateľov, čo je takmer sto percent, a&nbsp;778 domácností má prípojky na obecnú kanalizáciu. Environmentálna služba vodného hospodárstva je v&nbsp;rukách odborníkov a&nbsp;sieť dlhá 14,5&nbsp;kilometra ústi v&nbsp;modernej čistiarni odpadových vôd.

Važťania, odjakživa odkázaní iba na pramene, studničky a&nbsp;studne, starostlivosť o&nbsp;čistú pramenistú vodu svojsky pretavili do folklóru. Zjari sa k&nbsp;zvykosloviu hlásia originálnou tradíciou –&nbsp;slávnostným otváraním a&nbsp;čistením studničiek. „Obyvateľom prúdi pitná voda z&nbsp;výdatných prameňov na Mlynici, Martinkovej, na Soliskách a&nbsp;Ramžovej. Každý z&nbsp;nich je pozoruhodný. Niektoré sú staršie a&nbsp;ich miesta výverov známejšie, viaceré s&nbsp;podzemnými pramennými komorami,“ informuje Pavol Danek z&nbsp;Liptovskej vodárenskej spoločnosti (LVS). V&nbsp;roku 1993 bolo toto územie vyhlásené za Biosférickú rezerváciu Tatry, zapísanú v&nbsp;UNESCO. Výdatnosť sa meria ručne aj digitálne. „Našťastie zmeny po veterných smrštiach – tatranskej bóre, nenastali. Porastov je síce menej, no zatiaľ ten vývoj neovplyvňuje vodárenské zdroje,“ tvrdí vedúci strediska LVS. Hydrogeologické procesy sa menia pomaly, čo už postrehli aj hubári. „Vyschnutý zdroj sa zatiaľ vždy obnovil,“ dodáva Pavol Danek.

VIAC FOTIEK Z MALEBNEJ SLOVENSKEJ OBCE VAŽEC SI POZRITE TU

Matičiarka Margita Hybenová z&nbsp;najstaršej generácie speváčok pripomína legendárny nápev Omilienci: „Hééj, podkrivanskie stránéé spevom ožívajú, nôžky rozihranie do tanca vouvaajú.“ Prazvláštny nápev, z&nbsp;kroka na krok, je dávnou ozvenou z&nbsp;predkresťanských, azda staroslovanských čias pohanského vítania jari. Ktohovie, prečo sa zachoval práve tu pod Kriváňom. Ale teda v&nbsp;pokresťančených sviatkoch Ducha a&nbsp;Turíc. Folklórne združenie Stráne reprezentovalo obec aj v&nbsp;televíznej relácii Zem spieva. Folklórny „predchýr“ Dňa zeme a&nbsp;Medzinárodného dňa vody si pripomínajú každý rok i&nbsp;čistením verejných priestranstiev počas „pracovnej soboty cti“ a&nbsp;hasičským gulášom v&nbsp;hasičskej stanici.

„V&nbsp;obci sú občania s&nbsp;trvalým pobytom zapojení do dlhodobého projektu zhodnocovania biologicky rozložiteľného komunálneho odpadu. Získali sme dotáciu vo výške 55 670 eur, objednali sme kompostéry pre 800 domácností za 46&nbsp;828 eur. Environmentálny fond účtovné doklady odsúhlasil, projekt už realizujeme,“ dodáva starosta Važca Milan Lištiak.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Aj vďaka eurofondom má obec rekonštrukciu základnej školy s&nbsp;materskou školou za vyše 580-tisíc eur za sebou. Podmienky pre žiakov a&nbsp;pedagógov sú výrazne lepšie. Týka sa to aj stravovania. „Vychádzame z&nbsp;toho, že mliečne výrobky patria k&nbsp;dôležitým potravinám, zvlášť pre mladý organizmus. Živiny, hoci z&nbsp;jogurtov a&nbsp;kyslomliečnych produktov, ponúkame stravníkom v&nbsp;rámci mliečneho programu, najmä desiat. V&nbsp;inom programe je zahrnuté ovocie a&nbsp;zelenina. Projekty sú dotované, rodič hradí 27 percent,“ informuje vedúca školskej jedálne Jana Pastuchová.

Obec sa vynovuje. Nevyhovujúcu starú škôlku asanovali. „Vzniklo osem parciel na individuálnu výstavbu, tie predáme vo verejnej obchodnej súťaži,“ dodáva M.&nbsp;Lištiak. Objekt využívali i&nbsp;bociany. Nové hniezdo, ktoré pripravili miestni, sa im nevidelo, a&nbsp;tak si postavili druhé.

Vychýrení chovatelia volov kedysi obhospodarovali niekoľko salašov. Dnes už v&nbsp;lete zrána nestretnete čerstvo oholených koscov v&nbsp;krojoch smerujúcich na lúky. Rituál patril k&nbsp;životu slobodníkov, lebo Važťania neboli poddanými. O&nbsp;stáročné pravidlá sa starali dediční richtári. O&nbsp;chotáre každý sám. Dedičstvo po predkoch – lesy a&nbsp;pasienky, sa po rokoch vracia v&nbsp;rámci reštitúcií aj po súdnych ťahaniciach pôvodným majiteľom. Tak ako rodine Zuzany Nemtušiakovej a&nbsp;iným napríklad pozemky pod skokanskými mostíkmi na Štrbskom Plese.

Najznámejšie sú Tri studničky, ktoré však akoby nikomu nepatrili. Na tomto mieste kedysi účastníkom národného výstupu na Kriváň (2 495 m n. m.) vždy stavali stany. Tábor bol zhruba v&nbsp;miestach, kde v&nbsp;septembri 1834 počas Belopotockého výpravy prespali „milovníci reči a&nbsp;literatúry slovenskej“. Vraj tam dokonca pred 250 rokmi zlatokopi po masíve jazdili na koňoch. Lúky a&nbsp;lesy na Poľane pretína „Herczegova“ cesta z&nbsp;Podbanského na Štrbské Pleso. Senníky, z&nbsp;ktorých zvážali v&nbsp;zime na saniach krmivo pre statok, vzal čas.

Rovnako ako horáreň a&nbsp;Važeckú chatu z&nbsp;roku 1907. Okupanti ju v&nbsp;roku 1944 vypálili. Od roku 1961 tam stála obľúbená Chata kapitána Rašu, kde ponúkali ubytovanie aj pre 80 ľudí. V&nbsp;jednu mesačnú marcovú noc v&nbsp;roku 1999 však opäť do tla zhorela. Len kuchár sa zachránil. Štvorhektárový pozemok „v&nbsp;zelenom a&nbsp;tichom prostredí, na úpätí horského masívu Kriváň“ ponúkajú na predaj za 450-tisíc eur: „Pozemok môže slúžiť na výstavbu (rekonštrukciu) horského hotela v&nbsp;pôvodných proporciách (pôdorysy a&nbsp;plány pôvodnej chaty sú k&nbsp;dispozícii), prípadne pre investičný zámer väčšieho rozsahu.“

Ešte nikdy nikto nespracoval tému o štyridsiatke výtvarníkov, ktorým obec učarovala. „V knihe Važec maľovaný, ktorá je v tlači, rozprávam o dvoch maliarskych kolóniách vo Važci. V rokoch 1911 až 1914, druhá vznikla v roku 1923. Po desiatich rokoch síce zanikla, ale i tak ide o unikum. Jan Hála mal o Slovensku romantické predstavy ako o akomsi ‚slovenskom Tahiti‘. Slovákov vnímal ako bratský národ, ktorý trpel pod útlakom a viedol heroický boj za slobodu, pričom si uchoval čisté korene. V jeho obrazoch možno vidieť miešanie prvkov impresionistickej, secesnej a realistickej maľby premiešanej s expresívnejším rukopisom a koloritom. Vo svojich dielach zachytával nielen krásu prírody, ľudovej architektúry, krojov, ale aj životnú filozofiu, hrdosť a zápas o každodenný chlieb,“ informuje autor Ľubomír Stanček.

Slovenské Tahiti

Ale riaditeľ Správy TANAP-u&nbsp;Pavol Majko si myslí, že postaviť nový objekt na mieste bývalej chaty nebude také jednoduché. „Tatry sú čoraz väčším klbkom záujmov. Na liste vlastníctva je stále zapísaná chata ako existujúca stavba so súpisným číslom. Na jej obnovu je potrebný súhlas Štátnej ochrany prírody SR. Malo by to prejsť kompletným posúdením vplyvov na životného prostredie, za nás ide o&nbsp;negatívny vplyv na biotop v&nbsp;národnom parku.“

Voda komu-tomu, oheň nikomu. Vo Važci sa o&nbsp;ohni nežartuje. Desivé udalosti z&nbsp;júla 1931 mnohých poznačili. „Bola to obrovská hmotná strata a&nbsp;trauma pre obyvateľov dedinky pod Tatrami. Vyhorenie Važca. Ako vyzeral pred požiarom, už môžeme obdivovať iba v&nbsp;dielach Jana Hálu. Napriek nepriazni osudu tak zostáva kultúrno-historické dedičstvo zachované,“ myslí si výkonná riaditeľka oblastnej organizácie cestovného ruchu Darina Bartková. Zhodou okolností v&nbsp;obci pár týždňov pred požiarom pražskí filmári nakrúcali dokument o&nbsp;živote a&nbsp;zvykoch rázovitej dediny. Jej posledné dni v&nbsp;podobe, akú mala, zachytil aj Jan Hála, známy český maliar, kresliar, ilustrátor a&nbsp;dokumentarista folklóru, ktorý väčšinu života prežil na Slovensku.

Ján Ilavský-Lumaj sa vtedy ešte ako mládenec vracal domov: „Strašné divadlo som zočil, keď sa vlak vyrútil spod Dúbravy. Horela už celá dedina. Strojvodca vlak zastavil pri Mlynčekovom jarku. Bolo to kúsok za priecestím, bližšie k&nbsp;Mlynici. Bežal som ozlomkrky až k&nbsp;domu starej matere u&nbsp;Kysela. Nikde som už totku nevidel. V&nbsp;tom ma ovanul horúci vzduch premiešaný s&nbsp;dymom. Na susedovie múranici už praskal eternit. Drevenica mojej starej matere začínala horieť. Dnu som sa už nedostal. Bežal som rýchlo k&nbsp;Váhu. Horko-ťažko som popadal dych.“

Matky s&nbsp;najmenším drobizgom na rukách utekali k&nbsp;Váhu. Deti posadili do vody, aby ich ochránili pred páľavou. Odvšadiaľ sálal taký horúci vzduch, že hasiči sa nemohli dostať medzi horiace domy. Za necelých 48 hodín požiar zničil skoro 460 domov. Štyri malé deti a&nbsp;dvaja muži prišli o&nbsp;život. Sobotňajšiu noc prečkali mnohí pod holým nebom. Hálovej manželky Riny sa zmocnilo zúfalstvo. Ich dreveničku, postavenú s&nbsp;fortieľom a&nbsp;láskou, oheň našťastie obišiel. Podnes stojí na vŕšku, na Harte. „Bol to cintorín snov – každé pecisko jeden zmarený sen a&nbsp;každý komín kríž. Počas šiestich hodín vyhorela jedna z&nbsp;najkrajších aj najväčších podtatranských dedín, mocná inšpirátorka umeleckého diela Jana Hálu.“ Umelec oslovil priateľov, písal do slovenských i&nbsp;českých časopisov, na vlastné náklady vydal ilustrovanú publikáciu Pamiatke starého Važca.

Čo sa v&nbsp;obci stalo? Riaditeľ štátneho archívu v&nbsp;Liptove Peter Vitek sa drží známeho, že na každom „šprochu“ je pravdy trochu. Aj on počul o&nbsp;agentoch poisťovní, o&nbsp;dvoch mužoch, čo vraj odrazom zo slnka zrkadielkami či sklíčkami vznietili asi humno alebo dreveničku. „Ale mne sa vidí, ak to bol úmysel, že ide asi o&nbsp;človeka s&nbsp;pohnutím mysle, dedinského čudáka. Kto by to teraz vyšetril?“

Čo nezhorelo, to ukryli a&nbsp;neskôr objavili. Aj Ján Kováč sa odmala venuje histórii a&nbsp;v&nbsp;jeho dome je teraz unikátne Múzeum ľudových tradícií. Verejnosti prvýkrát ukázal zbierku v&nbsp;roku 2001. Nemá núdzu o&nbsp;návštevníkov, domáci sú na neho pyšní. Vo svojom dome premenil ušľachtilú predstavu zachovávania dedičstva predkov na skutočnosť. Možno aj preto, aby pripomínal obrazy z&nbsp;dávnych čias po tom, čo sa všetko tak pomenilo. „Chodil som pásť voly, už vtedy ma fascinovali zvonce a&nbsp;opasky a&nbsp;ľudová kultúra, pluhy, vozy, volské jarmá a&nbsp;chomúty,“ vraví Ján Kováč. „V&nbsp;deň sobáša sa mladucha sťahovala do ženíchovho domu a&nbsp;na rebriniaku si viezla výbavu.“ Ako ďalej vysvetľuje, vo važeckej svetlici s&nbsp;posteľou mala mladá žena pred vydajom vyšívané hlavnice, periny, truhlicu so svadobným oblečením.

Legendou važeckej kultúry zostal aj po smrti Michal Kapasný. Folkloristov, spevákov a&nbsp;tanečníkov viedol 60 rokov. Jeho dcéra Eleonóra Vančíková-Kapasná po rokoch v&nbsp;rozhlase precestovala s&nbsp;bratislavským folklórnym súborom Karpaty mnoho krajín. Slovensko reprezentovali aj na folkloriáde v&nbsp;Kórei. Na prvé spievanie ako dvojročná vo Východnej s&nbsp;otcom si veľmi nespomína. Štafetu folklóru však prevzala s&nbsp;úctou k&nbsp;starším mladšia generácia. Dôkazom je aj verejná rozhlasová nahrávka relácie v&nbsp;obecnej kinosále 23.&nbsp;februára tohto roku. „Autenticita važeckého folklóru je významným benefitom cestovného ruchu,“ dodáva Darina Bartková.

VYPOČUJTE SI NOVÝ DIEL PODCASTU DOBRÉ JEDLO PRE ZDRAVIE