Peter Ličák

Na Slovensku bolo kedysi viac ako štyritisíc mlynov. Jeden z&nbsp;nich sa zapísal do histórie výnimočným spôsobom. V&nbsp;časoch najtvrdšej komunistickej normalizácie sa v&nbsp;ňom zrodil nový manifest komunistickej strany. Jeho autorov inžiniera Imricha Fabriciho a&nbsp;promovaného právnika Michala Saxuna poslali za snahu vylepšiť a&nbsp;poľudštiť svet socializmu za mreže. Najprv väznice, potom psychiatrie.

Kvôli osvieženiu pamäti si pripomeňme, čo je vlastne ten Manifest komunistickej strany, ktorému pred polstoročím dali novú podobu dvaja kamaráti z&nbsp;východného Slovenska. Autorom iba 23-stranovej brožúry, ktorá ovplyvnila chod svetových dejín, bola dvojica nemeckých filozofov Karl Marx a&nbsp;Friedrich Engels. Svoj traktát napísali v&nbsp;Londýne pred 175 rokmi na požiadanie Zväzu komunistov, bol to prvý vedecký program medzinárodného robotníckeho hnutia. Ani nie tridsaťroční filozofi vyzvali proletárov všetkých krajín, aby na čele s&nbsp;komunistami násilne zvrhli kapitalizmus, zrušili súkromné vlastníctvo a&nbsp;nastolili vládu beztriednej spoločnosti. Podľa tohto návodu vypukla v&nbsp;roku 1917 v&nbsp;Rusku boľševická revolúcia, po druhej svetovej vojne vznikali vo svete režimy založené na teórii vypracovanej v&nbsp;Manifeste komunistickej strany.

Kúsok za Hažínom nad Cirochou, asi toľko, čo zrobená chlapská ruka na trikrát dohodí kameňom, po ľavej strane cesty smerujúcej do Kamenice nad Cirochou leží samota. Miestni ju volajú Starý mlyn. Kedysi tam gazdom z&nbsp;doliny potoka Cirocha mleli obilie na múku dva mlyny. V&nbsp;staršom bol mlynárom Pavol Vitkovič, novší patril Alžbete Kuchárskej. Z&nbsp;hradskej vedie k&nbsp;samote nedlhá poľná cesta. V&nbsp;tieni mlyna stál v&nbsp;decembri 1989 malý domček. Skromný, prízemný, s&nbsp;neveľkým podkrovím. Medzi Vianocami a&nbsp;Silvestrom som sa tam stretol s&nbsp;dvoma bláznami, ako v&nbsp;zdravotnej dokumentácii označili odbornými výrazmi ich duševný stav.

Inžinier Fabrici trpel podľa posudku dvoch znalcov z&nbsp;prešovskej psychiatrie koncom sedemdesiatych rokov parafréniou. U&nbsp;jeho kamaráta promovaného právnika Michala Saxuna znalci z&nbsp;Psychiatrickej liečebne Okresného ústavu národného zdravia v&nbsp;Prešove zistili duševnú chorobu odborne nazvanú paranoia reformatoria. A&nbsp;ďalšia lekárka z&nbsp;psychiatrického oddelenia Nemocnice s&nbsp;poliklinikou v&nbsp;Humennom v&nbsp;lekárskej správe uviedla, že u&nbsp;oboch pacientov pretrváva bludná produkcia megalománie, potencovaná vzájomnou indukciou bludov. Či tieto posudky zodpovedali pravde alebo ich lekári zosnovali pod tlakom všemocnej Štátnej bezpečnosti, sa mi po toľkých rokoch už zistiť nepodarilo, všetci znalci aj ich pacienti sú už na pravde Božej.

Bláznovstvo či megalománia dvoch kamarátov sa zrodili ešte v&nbsp;roku 1968, poznačenom Pražskou jarou a&nbsp;jej likvidáciou tankmi piatich armád štátov Varšavskej zmluvy. Štyridsiatnik Imrich Fabrici bol v&nbsp;tom čase vedúci odboru obchodnej politiky, čiže šéfom marketingu Chemlonu Humenné, veľa cestoval po západnej Európe, predával umelé vlákno, kupoval pre chemickú fabriku materiály, chemické komponenty, stroje. Navyše bol predsedom prvej základnej organizácie komunistickej strany na ekonomicko-obchodnom úseku. Po svete chodil s&nbsp;otvorenými očami, videl, ako ľudia žijú za železnou oponou, že to nie je len svet žobrákov žijúcich pod mostami veľkomiest. V&nbsp;posudku z&nbsp;januára 1970 mu to normalizátori škaredo zrátali: „Dopustil sa radu závažných politických chýb, postavil sa na stranu pravicového oportunizmu, veľmi rýchlo podľahol pravicovo-oportunistickej propagande šírenej masovokomunikačnými prostriedkami...“

Michal Saxun sa tri týždne pred sovietskou okupáciou Československa vybral s&nbsp;Jozefom Marusínom zo Svidníka do Kyjeva, aby sa pokúsili odvrátiť vstup sovietskych a&nbsp;spojeneckých vojsk do Československa. Ako mohol vedieť, čo sa chystá? Pri našom stretnutí na samote za Hažínom som mu položil aj túto otázku. „Neviem ako v&nbsp;Prahe, ale tu v&nbsp;Humennom o&nbsp;sovietskej invázii čvirikali aj vrabce. Viete, ja som mal na také čosi nos. Za vojny som bol rozviedčikom, to sú veľké skúsenosti aj do života v&nbsp;mieri. A&nbsp;starí vojnoví kamaráti mi v&nbsp;Kyjeve potvrdili, že sa naozaj chystá vojenský zásah v&nbsp;Československu. V&nbsp;Sovietskom zväze som sa zdržal až do polovice septembra, bol som apelovať dokonca u&nbsp;generála Alexandrova na jeho dači pri Moskve aj u&nbsp;Rusakova, vysokého funkcionára Kremľa, ktorý koordinoval činnosť komunistických strán vo svete. Ale naša malá misia skrachovala, prosby nezabrali,“ zaspomínal si Michal Saxun koncom roka 1989.

On aj Imrich Fabrici považovali okupáciu Československa a&nbsp;normalizáciu života ortodoxnými komunistami za hriech a&nbsp;smrteľný zločin na občanoch. „Preto sme spolu napísali program Jedinej komunistickej strany jestvujúceho komunizmu. Súbežne sme vypracovali stanovy tejto strany,“ vysvetlili mi svoje pohnútky po prepustení z&nbsp;prešovskej psychiatrie autori týchto dokumentov, ktoré z&nbsp;nich spravili štvancov vtedajšieho režimu.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Dokumenty, ktoré mali urobiť svet komunizmu lepším, nenechali ležať ladom v&nbsp;šuplíku, ale rozposlali ich poštou na všetky svetové strany. Na tie najdôležitejšie adresy. Poslali ich generálnemu tajomníkovi Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Leonidovi Brežnevovi, hlave československých komunistov Gustávovi Husákovi, prvým tajomníkom komunistických strán v&nbsp;sovietskych republikách, mestským výborom komunistickej strany v&nbsp;Moskve, Leningrade, Minsku, Kyjeve. Program aj stanovy novej komunistickej strany poslali aj ústredným výborom komunistických a&nbsp;robotníckych strán v&nbsp;Poľsku, Maďarsku, Rumunsku, Bulharsku, Nemeckej demokratickej republike, Albánsku, Taliansku, Číne, vo Francúzsku. Listy s&nbsp;rovnakým obsahom poslali z&nbsp;pošty v&nbsp;Humennom aj generálnemu tajomníkovi OSN U&nbsp;Thantovi, vdove po francúzskom prezidentovi generálovi de Gaullovi, ale aj slovenskému spisovateľovi Vladimírovi Mináčovi a&nbsp;veliteľom sovietskych vojsk dočasne umiestnených v&nbsp;Československu.

Odpoveď režimu na túto iniciatívu bola okamžitá. A&nbsp;tvrdá, taká pravá komunistická. Stredoveká honba na čarodejnice a&nbsp;bosorky v&nbsp;novom, už nie v&nbsp;čiernom, ale červenom šate. Okresný prokurátor v&nbsp;Humennom podal 14.&nbsp;júna 1971 na inžiniera Imricha Fabriciho na okresnom súde žalobu. Vypracovanie oboch dokumentov, programu i&nbsp;stanov novej komunistickej strany, považoval za verejné hanobenie štátu, svetovej socialistickej sústavy a&nbsp;jej čelných predstaviteľov. „Počas vyšetrovania na polícii aj v&nbsp;súdnej sieni som sa bránil tým, že ani v&nbsp;jednom dokumente nehanobíme zriadenie Sovietskeho zväzu ani jeho, ani našich predstaviteľov. Iba kritizujeme nezdravé praktiky komunistických strán, kult osobnosti a&nbsp;navrhujeme vlastné riešenie,“ povedal mi o&nbsp;svojej obhajobe Imrich Fabrici.

Jeho kamaráta Michala Saxuna obžalovanie minulo. Odbor vyšetrovania Štátnej bezpečnosti v&nbsp;Prahe ho už stíhal za verejné pálenie obrazov šéfov komunistických strán na Staromestskom námestí v&nbsp;Prahe. Ale súdny znalec MUDr. Vilém Kotyma u&nbsp;neho zistil duševnú chorobu, ktorá vylúčila trestnú zodpovednosť Michala Saxuna.

Mesiac po obžalobe uznal trestný senát Okresného súdu v&nbsp;Humennom inžiniera Fabriciho, v&nbsp;tom čase vedúceho skladu odbytu v&nbsp;miestnej chemickej fabrike, za vinného z&nbsp;hanobenia štátu svetovej socialistickej sústavy a&nbsp;jeho predstaviteľa. Súd poslal previnilca za mreže na desať mesiacov, trest si mal odpykať v&nbsp;prvej nápravnovýchovnej skupine. Pri posudzovaní viny Imricha Fabriciho sa sudcovia opierali aj o&nbsp;18-stranový znalecký posudok výtvoru dvojice Humenčanov, ktorý vypracoval Vladimír Cirbes, Dominik Jánoška, Andrej Adam a&nbsp;Bohumil Fořt. Kovaní marxisti s&nbsp;titulmi pred menom i&nbsp;za ním autorom poriadne naložili a&nbsp;zavarili. „Materiál je klasickou ukážkou syntézy velikášstva a&nbsp;naivnosti… Ostro a&nbsp;jednostranne odsudzujú obdobie kultu osobnosti v&nbsp;ZSSR a&nbsp;socialistických krajinách, v&nbsp;ktorých vidia negáciu všetkých nádejí… V&nbsp;zlomyseľnej kritike a&nbsp;velikášstve pateticky volajú, že ideologické a&nbsp;politické vedenie Brežnev, Podgornyj, Suslov, Mazurov, Katušev neodvratne vedie nás všetkých, zvlášť ruské národy, do takej katastrofy, o&nbsp;akej nebolo ani slychu doteraz na tejto planéte...“ Prešlo tridsať rokov a&nbsp;dejiny dali úradne vyhláseným bláznom Imrichovi Fabricimu a&nbsp;Michalovi Saxunovi za pravdu.

Rozsudok v&nbsp;mene republiky vyvolal nespokojnosť. U&nbsp;odsúdeného Imricha Fabriciho aj u&nbsp;okresného prokurátora, ktorému sa desať mesiacov basy málilo. Krajský súd vyšiel súdruhovi prokurátorovi v&nbsp;ústrety a&nbsp;obžalovanému pridal ďalších päť mesiacov straty slobody, lebo autori spomínaných dokumentov svojím konaním nepriaznivo zasahovali do konsolidačných procesov.

Na osem mesiacov sa život inžiniera Fabriciho scvrkol na jediné miesto. Ilavu. „Keby nebola pri­šla amnestia prezidenta, nebol by som tých pätnásť mesiacov za mrežami vydržal. Na izbe nás bolo 75, väčšina väzňov zmagorená z&nbsp;nápoja navareného z&nbsp;čaju a&nbsp;tabaku. Za celých osem mesiacov som tam v&nbsp;noci nezažmúril oči, tak som sa bál o&nbsp;ten svoj biedny život,“ zaspomínal si aj po rokoch roztraseným hlasom na ilavskú väznicu Imrich Fabrici.

Keď sa v&nbsp;roku 1978 na 220 stranách pokúsil o&nbsp;ideologickú rehabilitáciu Michala Saxuna, začalo sa ďalšie kolo ich vyšetrovania príslušníkmi Štátnej bezpečnosti. Keďže obaja už boli ako duševne chorí na invalidnom dôchodku, eštebáci ich jedného večera odviezli na zatvorené oddelenie prešovskej psychiatrie. Lieky, ktorými ich dopovali, obaja hádzali do záchoda. Po ročnom nedobrovoľnom pobyte za mrežami psychiatrickej liečebne im eštebáci dali na výber: buď ostanú zatvorení na psychiatrii do konca života, alebo ich súd zbaví svojprávnosti. „Volili sme menšie zlo, chceli sme na slobodu. Aby sme prežili. Aby sa raz ľudia dozvedeli, ako zmýšľali v&nbsp;rokoch najtvrdšej normalizácie blázni,“ zaspomínali si po rokoch na najťažšie roky svojho života Michal Saxun s&nbsp;Imrichom Fabricim.

Prísne utajovaný príbeh za vlády komunistov: „Blázni“ z hažínskeho mlyna

Výber pre vás

Prísne utajovaný príbeh za vlády komunistov: „Blázni“ z hažínskeho mlyna

Súvisiace články

Na 25-ročnom bicykli prešiel polovicu Európy: Ján má na svojom konte 153-tisíc kilometrov!

Michal Kurkina je zberateľ žehličiek, nie však obyčajných: Tieto doma určite nemáte

Cez deň skrášľuje Holanďanky, v noci prekladá knihy do slovenčiny: V detstve mal však iné plány

Výber pre vás