Peter Ličák

Mnohí psychológovia a&nbsp;psychiatri, ktorí rozumejú ľudskej duši, tvrdia, že človek by mal za život vystriedať aspoň tri profesie, niektorí dokonca vravia, že zamestnanie je potrebné meniť každých sedem rokov. Vtedy vraj človeku nehrozí vyhorenie. „Z&nbsp;vlastnej skúsenosti to môžem potvrdiť,“ hovorí Zoran Oravec, ktorý by na vizit­ke mohol mať napísané štyri profesie.

A&nbsp;každá je z&nbsp;iného súdka, tie minulé, aj tie súčasné. Na každú sú potrebné iné vlohy, iné predpoklady, iný druh talentu, iné vzdelanie. Na svoju prvú profesiu, ktorú dodnes neopustil, má výučný list, na ďalšie tri profesie vysokoškolské diplomy zo slovenskej aj holandskej univerzity. „Ja som od hlavy po päty produktom slovenského školstva, formovali ma všetky druhy škôl, aké na Slovensku máme. Materská škola, základná škola, učňovka, maturitná nadstavba učňovskej školy, univerzita,“ vyrátava školy, ktorými prešiel.

Profesie, ktoré si vyskúšal, sa od seba dosť líšia, ale všetky majú čosi spoločné s&nbsp;umením. „Na odbornom učilišti v&nbsp;Košiciach som sa vyučil za holiča kaderníka. Mal som veľké šťastie, že otcov brat žil v&nbsp;Mníchove, vybavil mi tam v&nbsp;jednom kaderníckom salóne polročnú stáž. Tých pár mesiacov v&nbsp;metropole Bavorska bolo mojou druhou školou, spoznal som, čo letí vo svete módy vrátane módnych účesov. Po návrate do Prešova ma zamestnala vo svojom kaderníckom salóne pani Ľudmila Pellová, majsterka Slovenska v&nbsp;účesovej tvorbe. Aj pod jej vedením som veľa získal, bola nielen vynikajúcou kaderníčkou, ale aj skvelou učiteľkou, ktorá vedela, čo sa ženám páči, po čom túžia, aký účes im najlepšie pristane,“ spomína na svoje kadernícke začiatky Zoran.

Darilo sa mu, o&nbsp;zákazníčky nemal núdzu, ale od detských rokoch ho lákalo aj výtvarné umenie. Na univerzite v&nbsp;Prešove vyštudoval aprobáciu výtvarná výchova a&nbsp;etika, žiakov základnej školy potom päť rokov zasväcoval do tajov kreslenia, maľovania, tvorby koláží. „Učiteľstvo sa stalo mojou druhou profesiou, práca s&nbsp;deťmi, najmä s&nbsp;tými s&nbsp;výtvarným talentom, ma podobne ako práca v&nbsp;kaderníckom salóne napĺňala pocitom užitočnosti, aj som sa nazdával, že to bude moja posledná pracovná štácia. Lenže do tohto prišla nečakaná ponuka: sestra Nevenka, ktorá bola dlhé roky členkou tanečného súboru v&nbsp;amsterdamskom divadle, išla na rok do Kanady, a&nbsp;ponúkla mi na ten čas svoj byt. Keď som prišiel do Amsterdamu, nevedel som sa po holandsky ani pozdraviť, ale v&nbsp;kaderníctve, kde ma zamestnali, to nikomu neprekážalo, so zákazníčkami som sa rozprával po anglicky. A&nbsp;v&nbsp;tomto salóne pracujem už 16 rokov, hoci som do Amsterdamu prišiel pôvodne iba na jeden rok."

Pokračovanie na ďalšej strane...

Keby mu bola vtedy nejaká amsterdamská vedma vyveštila, že o&nbsp;niekoľko rokov bude <a target="_blank" rel="noopener" href="https://www.lexika.sk/sluzby/preklady/">prekladať knihy z&nbsp;holandčiny do slovenčiny</a>, bol by ju vysmial. Aby sa čím skôr zbavil jazykového hendikepu, začal po večeroch chodiť na jazykové cvičenia do kurzu holandčiny, táto reč ho napokon tak očarila, že sa zapísal na amsterdamskej univerzite na dvojročné externé štúdium translatológie, teórie prekladu. Bolo to pre neho aj partnerku Janku dosť náročné obdobie, cez deň práca v&nbsp;kaderníckom salóne, po večeroch štúdium, na nič iné neostával čas, žiadne výlety, divadlo, koncerty, posedenie s&nbsp;priateľmi v&nbsp;kaviarni, chod domácnosti bol výlučne na pleciach partnerky, ktorá vyštudovala produktový dizajn. Táto cesta ho priviedla k&nbsp;ďalšej profesii – k&nbsp;prekladateľstvu.

„K&nbsp;prekladom ma nasmeroval na univerzite oponent mojej diplomovej práce zameranej na literárny preklad. Prvý preklad mi ponúkol slovenský literárny vedec, germanista, prekladateľ, profesor Adam Bžoch. Okrem mnohých iných kníh preložil z&nbsp;holandčiny do slovenčiny aj medzinárodný bestseller Tajný denník Hendrika Groena. Keď slovenské vydavateľstvo Albatros plánovalo vydať aj druhý diel tohto románu, dostal som od neho ponuku na tento preklad. Prijal som to s&nbsp;veľkým rešpektom, bola to pre mňa životná výzva, popri robote v&nbsp;kaderníctve som na tomto preklade presedel po večeroch a&nbsp;nociach pol roka, vravím, že som nočný prekladateľ. Bolo to ťažké, napokon tak ako každá práca, ktorú robíte prvýkrát. S&nbsp;literárnym prekladom bolo vydavateľstvo spokojné, tak som dostal na preklad aj knihu Ži a&nbsp;nechaj žiť, aj preklad detskej knihy Kde sa skrýva šťastie od autora Lea Borsmana. Preklad tejto knihy bol pre mňa doslova lahôdkou, bola to veľmi vďačná práca,“ hovorí.

Za tvrdý oriešok pri preklade literárneho textu považuje reálie, a&nbsp;holandský jazyk ich má neúrekom, to sú pre Zorana tie najproblematickejšie miesta literárneho textu. Napríklad <a target="_blank" rel="noopener" href="https://www.lexika.sk/sluzby/preklady/">preložiť zo slovenčiny do holandčiny</a> bryndzové halušky, keď ich v&nbsp;Holandsku nepoznajú, to by bol pre prekladateľa ozajstný hlavolam. Pre prekladateľa je veľmi dôležité, aby sa pri preklade stotožnil s&nbsp;autorským štýlom, s&nbsp;vyjadrovaním spisovateľa, s&nbsp;rytmom jeho textu, musí pochopiť jeho zámer aj to, čo naznačuje medzi riadkami.

„Mimochodom, keď sa ma v&nbsp;detstve ľudia pýtali, čím by som chcel byť, keď vyrastiem, každého som svojou odpoveďou rozosmial – chcel som byť dôchodcom. Nechodiť do práce, nič nerobiť a&nbsp;brať penziu. Naozaj, to sa mi veľmi pozdávalo. A&nbsp;vidíte, dnes som robotou taký zavalený, že idem na plné obrátky z&nbsp;jednej do druhej,“ komentuje svoje pracovné vyťaženie denný kaderník a&nbsp;nočný prekladateľ Zoran Oravec.