Mnohí psychológovia a psychiatri, ktorí rozumejú ľudskej duši, tvrdia, že človek by mal za život vystriedať aspoň tri profesie, niektorí dokonca vravia, že zamestnanie je potrebné meniť každých sedem rokov. Vtedy vraj človeku nehrozí vyhorenie. „Z vlastnej skúsenosti to môžem potvrdiť,“ hovorí Zoran Oravec, ktorý by na vizit­ke mohol mať napísané štyri profesie.

Kaderník v Amsterdame

A každá je z iného súdka, tie minulé, aj tie súčasné. Na každú sú potrebné iné vlohy, iné predpoklady, iný druh talentu, iné vzdelanie. Na svoju prvú profesiu, ktorú dodnes neopustil, má výučný list, na ďalšie tri profesie vysokoškolské diplomy zo slovenskej aj holandskej univerzity. „Ja som od hlavy po päty produktom slovenského školstva, formovali ma všetky druhy škôl, aké na Slovensku máme. Materská škola, základná škola, učňovka, maturitná nadstavba učňovskej školy, univerzita,“ vyrátava školy, ktorými prešiel.

Profesie, ktoré si vyskúšal, sa od seba dosť líšia, ale všetky majú čosi spoločné s umením. „Na odbornom učilišti v Košiciach som sa vyučil za holiča kaderníka. Mal som veľké šťastie, že otcov brat žil v Mníchove, vybavil mi tam v jednom kaderníckom salóne polročnú stáž. Tých pár mesiacov v metropole Bavorska bolo mojou druhou školou, spoznal som, čo letí vo svete módy vrátane módnych účesov. Po návrate do Prešova ma zamestnala vo svojom kaderníckom salóne pani Ľudmila Pellová, majsterka Slovenska v účesovej tvorbe. Aj pod jej vedením som veľa získal, bola nielen vynikajúcou kaderníčkou, ale aj skvelou učiteľkou, ktorá vedela, čo sa ženám páči, po čom túžia, aký účes im najlepšie pristane,“ spomína na svoje kadernícke začiatky Zoran.

Darilo sa mu, o zákazníčky nemal núdzu, ale od detských rokoch ho lákalo aj výtvarné umenie. Na univerzite v Prešove vyštudoval aprobáciu výtvarná výchova a etika, žiakov základnej školy potom päť rokov zasväcoval do tajov kreslenia, maľovania, tvorby koláží. „Učiteľstvo sa stalo mojou druhou profesiou, práca s deťmi, najmä s tými s výtvarným talentom, ma podobne ako práca v kaderníckom salóne napĺňala pocitom užitočnosti, aj som sa nazdával, že to bude moja posledná pracovná štácia. Lenže do tohto prišla nečakaná ponuka: sestra Nevenka, ktorá bola dlhé roky členkou tanečného súboru v amsterdamskom divadle, išla na rok do Kanady, a ponúkla mi na ten čas svoj byt. Keď som prišiel do Amsterdamu, nevedel som sa po holandsky ani pozdraviť, ale v kaderníctve, kde ma zamestnali, to nikomu neprekážalo, so zákazníčkami som sa rozprával po anglicky. A v tomto salóne pracujem už 16 rokov, hoci som do Amsterdamu prišiel pôvodne iba na jeden rok."

Pokračovanie na ďalšej strane...