Vladimír Kampf

Najmä tie vysoko v&nbsp;horách či v&nbsp;ťažko dostupnom teréne sú nenápadné. Nevšedné sú posúvajúce sa trojhraničia, ktoré spôsobuje pohyb zemskej kôry. Iné pod paľbou zbraní „posunie“ vojna. V&nbsp;súčasnosti má zo 195&nbsp;štátov sveta 135&nbsp;aspoň jedno trojmedzie. Rekord drží Čína. Má ich šestnásť napriek tomu, že susedí len so štyrmi štátmi. S&nbsp;troma z&nbsp;nich má po dve trojhraničia.

Na európskom kontinente má najviac trojhraničných bodov Rakúsko a&nbsp;Rusko. Oba štáty po deväť. Trojhraničia nemajú ostrovné štáty a&nbsp;krajiny, ktoré hraničia iba s&nbsp;jedným ďalším štátom. Slovensko ich má okolo seba päť: Česko, Poľsko, Ukrajinu, Maďarsko a&nbsp;Rakúsko. Preto sa nám ušlo aj päť bodov, v&nbsp;ktorých sa stretávajú ich čiary na mapách.

Mimochodom, štvorhraničie neexistuje. Najbližšie k&nbsp;nemu majú Botswana, Namíbia, Zambia a&nbsp;Zimbabwe. Ak prižmúrime oko, stretajú sa na rieke Zambezi takmer v&nbsp;jednom bode. Exaktne sú to dve trojmedzia vzdialené od seba asi 160&nbsp;metrov. Najpočetnejší hraničný bod je na južnom póle, kde sa stretáva až sedem zvrchovaných krajín. No po prijatí takzvanej antarktickej zmluvy v&nbsp;roku 1961 tieto hranice stratili praktický význam.

Najumeleckejšie zo všetkých slovenských trojhraničí. Bratislava je jediné hlavné mesto na svete, ktoré susedí s&nbsp;dvoma ďalšími štátmi. Trojmedzie na poli medzi maďarskou Rajkou, rakúskym Deutsch Jahrndorfom a&nbsp;bratislavskou mestskou časťou Čunovo je vyčačkané sochárskymi výtvormi. Je tam aj stôl v&nbsp;tvare trojuholníka, ktorého každá strana sa údajne nachádza v&nbsp;inej krajine. Nie je to celkom tak. Presne postavený hraničný obelisk je hneď vedľa. Kamenná kompozícia moderného umenia v&nbsp;prírode pochádza od autorov zo všetkých troch krajín. Vznikla v&nbsp;roku 1992 ako symbol porozumenia. Súčasťou expozície pod holým nebom je kus ostnatého drôtu ako pripomienka čias, keď tam stála železná opona.

Prísne geograficky sa hranice stretávajú v&nbsp;toku rieky Moravy. Ľavý breh (brehy rieky určujeme tak, že sa postavíme pohľadom po jej toku s&nbsp;prameňom za chrbtom, pozn. red.) je celý náš. Na pravom brehu oddeľuje od seba Rakúsko a&nbsp;Česko rieka Dyje. Zo slovenskej strany vedie k&nbsp;trojhraničiu turistický chodník od Moravského Svätého Jána. Pri bunkroch smerom k&nbsp;rakúskej hranici je odbočka, poľná cesta doprava.

Kedysi tam stála socha Hľadajúci z&nbsp;cyklu desiatich diel českého umelca Luba Kristeka, ktoré rozmiestnil v okolí Dyje. V&nbsp;Česku ich je sedem, v&nbsp;Rakúsku dve, u&nbsp;nás bola jedna. Zmizla v&nbsp;decembri 2009. Dielo, ktoré spája tri krajiny, pravdepodobne neodniesli milovníci dobrého kumštu, ale „recyklátori“ lepšie platených kovov. Posledné zastavenie Kristekovej podyjskej glyptotéky bolo z&nbsp;bronzu. Zostali po ňom len nohy odrezané tesne nad kolenami a&nbsp;betónový podstavec. Z&nbsp;Hľadajúceho bol zrazu hľadaný, ktorého nikdy nenašli. Zlodeji na odvoz museli použiť prinajmenšom prívesný vozík, ak už nie nákladné auto.

Nová Kristekova verzia sa volá Hľadajúci –&nbsp;organické formy a&nbsp;už nie je zo&nbsp;vzácneho bronzu. Je to železo špeciálne upravené a&nbsp;pomaľované tak, aby vzhľadom zapadlo medzi ostatné sochy. Súsošie chráni bezpečnostný systém.

Zo všetkých trojhraničných bodov je tento najrozvinutejší. Sú tam atrakcie, odpočinkové miesta, bufety, hotel. Zo slovenskej strany je to najbližšie z&nbsp;Čierneho, ale česká Hrčava je bližšie. Bod priesečníka troch hraníc je v&nbsp;malom údolí koryta Valovho potoka. Trojboký žulový kameň v&nbsp;tvare ihlana na kamennom podstavci síce vyzerá vážne, ale nie je súčasťou hraničných dokumentov. V&nbsp;teréne ho ani poriadne nevidno, preto si okolo neho na viditeľných miestach postavila každá krajina vlastný hraničný kamenný obelisk. Každý je v&nbsp;inej nadmorskej výške: slovenský 557,61, český 555,04 a&nbsp;poľský 556,17 metra.

Zo Slovenska najťažšie dostupný bod. Keď som sa kamarátom v&nbsp;Snine zmienil, že chcem vyliezť na Kremenec, krútili hlavou. Vraj je to z&nbsp;Novej Sedlice, dediny v&nbsp;severovýchodnom kúte Slovenska, riadna „štreka“. V&nbsp;tom lepšom prípade tri a&nbsp;pol hodiny šliapania do kopca. Po daždi dlhšie. Neodradili ma.

Cesta vedie pralesom Stužica. Je to nádherný kus prírody, do ktorého človek takmer nezasiahol, lebo to mal vždy ďaleko. Naše najdivokejšie miesto susediace s&nbsp;dvoma ďalšími štátmi, kde je podľa povesti ukrytý poklad. Vraj si ho pod ťažký balvan schoval nejaký boháč. Možno ho zakopal na Kamennej lúke západne od Kremenca. Skál je všade veľa. Niektoré časti Polonín –&nbsp;pralesy Stužica, Havešová a&nbsp;Rožok, v&nbsp;roku 2007 zapísali do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Poloniny sú zároveň súčasťou Biosférickej rezervácie Východné Karpaty. V UNESCO je zapísané aj trojhraničie.

Okrem stĺpov trojhraničie nič nepripomína. Aj tamojší bod pretnutia je na rieke. Pravý breh Tisy prechádza z&nbsp;Ukrajiny na Slovensko. Ľavý zostáva maďarský. Kedysi tvorilo prirodzenú hranicu medzi nami a&nbsp;Ukrajinou rameno rieky Mŕtva Tisa. Zostalo z&nbsp;neho zaslepené jazierko Vír. Okrem hraničných stĺpov do krajiny trčia vysoké stĺpy s&nbsp;kamerami. Dá sa do nich zamávať hraničným policajtom. Na rozdiel od našej severnej hranice s&nbsp;Ukrajinou je táto ľahko dostupná z&nbsp;každej strany, čo je neodolateľné pre prevádzačov, utečencov a&nbsp;pašerákov.

Z&nbsp;našej strany k&nbsp;nej vedie poľná cesta z&nbsp;Malých Trakán, zjazdná je po Lužnú húštinu. Odtiaľ je to pešo asi desať minút. Tisa je najdlhší ľavostranný prítok Dunaja. Je zvláštne čítať, že je to druhá najvodnatejšia slovenská rieka, keď jej máme len vyše päť a&nbsp;pol kilometra jedného brehu.

Päťkrát tri čiary: Stretajú sa na poliach, v riekach a na kopcoch

Výber pre vás

Päťkrát tri čiary: Stretajú sa na poliach, v riekach a na kopcoch

Súvisiace články

Uväznení v umení: Ak má rodič dobrý vkus, formuje aj vkus dieťaťa

Osudový textil: Zuzana PEKAROVÁ tká na krosnách, jej tvorba vás očarí

Pri jesenných stoloch s Petronelou BURIANOVOU: Takto si spravíte hody doma

Výber pre vás