Vladimír Kampf

V&nbsp;jednom z&nbsp;dvorov za hradbami v&nbsp;centre Pe­zinka vznikol vďaka maliarke Ajke Mozolovej a&nbsp;jej rodine priestor pre umelecký babinec. Okrem jej ateliéru Ajamo si v&nbsp;ňom našla sídlo aj šperkárka, ktorej učarovalo striebro, Slavomíra Habardová so svojím ateliérom Finimi.

Ajku s&nbsp;manželom Dušanom dvor zaujal už pred desiatimi rokmi. „Pozeráme sa naň, odkedy bývame na tejto ulici v&nbsp;paneláku. Nikdy sa nám ani len nesnívalo, že by mohol byť náš. Je to veľký areál. Bola to čistá zhoda náhod.“ Pred dvanástimi rokmi začala v&nbsp;Pezinku robiť prvé kurzy maľovania. „Skoro každý druhý rok som sa sťahovala z&nbsp;nájmu do nájmu. Po poslednej zmene sme si povedali, že musíme zintenzívniť hľadanie a&nbsp;nájsť niečo stabilnejšie. Pokúsili sme sa získať zadnú časť tohto rozsiahleho pozemku. Vpredu býval kedysi hotel. Tešili sme sa, že aj vďaka hradbám tu môže vzniknúť jedinečný umelecký dvor.“

Dvor má genia loci. Umelá inteligencia vysvetľuje: „Genius loci bol pôvodne v&nbsp;rímskej mytológii duch, ktorý ochraňoval isté miesto. Znázorňovali ho ako hada. Dnes sa tento termín často používa na označenie určitej charakteristickej atmosféry, ktorú má dané miesto. Často ide o&nbsp;malebné zákutia ľudovej a&nbsp;historickej architektúry či miesta v&nbsp;prírode.“

„Mnohí nám neverili, že tu bude niečo umelecké. Odjakživa k&nbsp;tomuto miestu s&nbsp;geniom loci patrili vinárne, reštaurácie a&nbsp;rôzne iné aktivity s&nbsp;tým spojené. Susedia boli presvedčení, že v&nbsp;tom budeme pokračovať, lebo inak sa nám to nevyplatí,“ spomína maliarka Ajka. Nedali sa. „Pretože to je veľký objekt, začali sme špekulovať, ako ho rozdeliť na zóny a&nbsp;využívať ich. So Slávkou sa poznáme dávnejšie. Už predtým sme mali spoločné priestory. Tu má možnosť využívať vlastný ateliér nezávisle odo mňa. Teším sa z&nbsp;toho,“ vyznáva sa.

To nie je všetko. Možno sa tam zmestí ďalšia umelkyňa. „V&nbsp;podkroví bývali kancelárie, z&nbsp;ktorých sme urobili malý rozkošný dvoj­izbový bytík s&nbsp;teraskami v&nbsp;streche. Prenajala si ho spisovateľka Gabriela Revická, ktorá chce žiť v&nbsp;dvore plnom umenia. Okrem knižiek a&nbsp;iných aktivít je spoluzakladateľkou projektu E-ženy so zámerom podporiť online podnikanie žien.“ Celý objekt má skvelú pivnicu. Na jar mu pribudne prístup rovno z&nbsp;dvora. „Dúfam, že bude plná kultúrno-umeleckých podujatí, výstav, tvorivých dielní... Už máme ponuku aj na tanečné podujatia. Uvidíme, čo sa podarí. Jedno vieme určite –&nbsp;bude to umelecká pivnica.“

Ajka sa k&nbsp;maľovaniu dostala v&nbsp;škôlke. „Moju mamu upozornili, aby ma rodičia dali do ľudovej školy umenia. V&nbsp;Krupine som poctivo vychodila dvanásť ročníkov. Keď som maturovala, rodičia mi povedali, že maľovať už viem a&nbsp;mám ísť študovať niečo užitočnejšie. Skončila som pri nemčine a&nbsp;filozofii. Maľovanie som mala stále ako hobby až na desaťročnú pauzu. Keď sa mi narodili detičky, poprosila som rodičov, aby mi priniesli stojan, že potrebujem súrne relaxovať,“ smeje sa.

Po materskej prišlo obdobie milého prekvapenia. O&nbsp;jej obrazy bol záujem. To ju naštartovalo. „Nikdy som si nemyslela, že by to mohlo byť moje plnohodnotné živobytie. Keď už deti začali chodiť do školy, začala som vášeň kombinovať s&nbsp;kurzami pre ľudí.“ Vraj by už asi prežila aj sama. „Pravdepodobne by nebolo ľahké živiť dve dospievajúce deti, ale zvládla by som nám zaplatiť aj nejakú dovolenku. Riziká mám vyvážené. Nie som závislá len od toho, koľko obrazov predám. O&nbsp;kurzy je ne­smierny záujem. Po pandémii je to ešte silnejšie. Dospeláci začali myslieť viac na seba. Je to pre nich arteterapia. Niektorí ku mne chodia už osem rokov. Pre záujem o&nbsp;kurzy nemám čas tak intenzívne maľovať. Niekedy aj dva-tri mesiace nenamaľujem nič. Keď sa mi nahromadia nápady, robím na troch-štyroch obrazoch naraz. Skoro každý druhý aj rýchlo predám,“ pochvaľuje si.

Ajka s&nbsp;Dušanom si vybrali Pezinok za miesto na život najmä pre príjemný pocit, ktorý tam mali. „Veľmi rýchlo sme zapadli. Neľutujeme. Bola to šťastná voľba. V&nbsp;Pezinku a&nbsp;v&nbsp;Modre je veľa umelcov. Je tu niečo, čo ich sem ťahá. Možno ten genius loci mesta. To nebude náhoda.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Slávka ma zasvätila do tajomstva výroby strieborného šperku z&nbsp;čohosi, čo vyzerá ako čistá hlina, ale volá sa to modelovacie striebro. Je to jasné, vo dvore s&nbsp;umeleckými ženskými dušami predsa nesmie chýbať alchymistka. Naozaj vyrába z&nbsp;čistučkej hliny striebro. Používa pri tom plamene. Ale bosorka spoza hradieb to nie je.

Možno to boli čary. Tie splietli z&nbsp;náhod pezinský dvor umenia. „Našou ambíciou je umožniť ľuďom zažiť Pezinok. Naše aktivity sú kreatívne zážitky v&nbsp;zážitkovom priestore. Sme otvorení skupinám aj jednotlivcom,“ vysvetľuje podstatu. Polovicu jej činnosti tvorí výroba šperkov a&nbsp;polovicu kurzy výroby šperkov. Obe tieto činnosti sú o&nbsp;premene hliny na striebro. „Skúsenosť s&nbsp;kurzami mi prináša radosť z&nbsp;nadšených ľudí. Tešia sa, relaxujú a&nbsp;môžu sa sústrediť na jedinú aktivitu. Je to pre nich takisto adrenalín, pretože pred striebrom máme rešpekt, lebo je to drahý kov. Domov odchádzajú s&nbsp;vlastnoručne vyrobeným šperkom.“

Slávka sa bráni označeniu alchymistka. „Tá hlina má od začiatku vysoký obsah striebra. Japonská značka, ktorú používam, je vyrobená ako jedna z&nbsp;možností spracovania odpadového striebra v&nbsp;priemysle. Striebro je veľmi dobrý tepelný a&nbsp;elektrický vodič. Používa ho mnoho odvetví. Nedávno som sa od jedného zákazníka na trhoch dozvedela, že kedysi pracoval vo firme, kde odpadové striebro jednoducho vyhadzovali, pretože nevedeli, čo s&nbsp;ním. Strieborný odpad v&nbsp;modelovacom striebre, ktoré používam, je zomletý na prach, zmiešaný s&nbsp;organickým spojivom a&nbsp;vodou. Tak vzniká tá hlina, ktorú si kupujem hotovú a&nbsp;následne z&nbsp;nej tvorím a&nbsp;učím tvoriť,“ vysvetľuje.

Šperk z&nbsp;hliny treba najprv vymodelovať, dôkladne vysušiť a&nbsp;potom vypáliť. Pri vypaľovaní vyhorí spojivo a&nbsp;zostane rýdze striebro, ktoré spĺňa aj všetky legislatívne podmienky. Jednoduché a&nbsp;efektné napohľad. Ľudia sú spokojní.

Slavomíra je Slavomíra z&nbsp;rozhodnutia rodičov. Nevšedné meno nemá z&nbsp;predošlých generácií rodiny. Pochádza z&nbsp;Revúcej. Vyštudovala ekonómiu so špecializáciou na cestovný ruch v&nbsp;Banskej Bystrici. „Chvíľu som pracovala v&nbsp;Slovenskej agentúre pre cestovný ruch, ktorá v&nbsp;pôvodnej podobe už ne­existuje. Neskôr som robila komunikáciu v&nbsp;korporácii. Mám príbeh ako tisícky ďalších žien. Keď prišli deti, začala som si popri nich hľadať nejaké uplatnenie. Nemohla som byť od rána do večera v&nbsp;práci a&nbsp;vidieť ich len večer. Pracovala som z&nbsp;domu, istý čas ako prekladateľka, neskôr som riadila zákaznícku podporu pre nadnárodnú spoločnosť. Keď zanikla, rozhodli sme sa, že skúsim strieborné šperky naplno.“

Túto zábavku si našla na internete. „Ako kreatívny človiečik, ktorých je na svete veľmi veľa, som surfovala na webe. Skúšala som predtým všeličo, maľbu na hodváb, maľbu na textil, servítkové techniky… Nič mimoriadne. Každá tvorivá žena ide podobnou cestou. Mám za sebou desať rokov výtvarného odboru na ľudovej škole umenia, čo mi dalo rozhľad. Hľadala som sa a&nbsp;chcela si nejako vyplniť voľný čas. Keď som našla premenu hliny na striebro, porozprávala som o&nbsp;tom manželovi Michalovi.“

O&nbsp;pár mesiacov už od neho dostala na narodeniny debničku s&nbsp;kompletnou šperkárskou výbavou. Začínala doma v&nbsp;kuchyni, neskôr chodila na kurzy a&nbsp;urobila si medzinárodný certifikát, ktorý požaduje výrobca hliny, aby mohla učiť prácu s&nbsp;jeho materiálom a&nbsp;predávať ho ďalej. „Snažia sa udržať kvalitu a&nbsp;zabezpečiť kvalifikovaný prístup. Do práce so striebrom som sa naplno pustila pred štyrmi rokmi. Dva týždne nato prišla pandémia,“ spomína. Čo už? „Aspoň som mohla popracovať na vlastnom webe a&nbsp;prezentácii. Urobila som si kurz na digitálnej univerzite, kde som sa naučila, ako sa prezentovať vo virtuálnom priestore. Mohla som mrnčať, ale tým by som nič nezmenila. Treba kráčať v&nbsp;tom, čo je, a&nbsp;snažiť sa vyťažiť čo najviac. Robila som činnosti, ktoré zákazník nezaplatí, ale sú dôležité, aby som ho získala.“

Slávka takisto dospieva do štádia, keď by prežila aj bez podpory manžela. „Ako zážitková aktivita je moja práca perspektívna. Prináša radosť z&nbsp;tvorby, relax, sústredenie na tu a&nbsp;teraz, nadšenie, oddych od všednosti a&nbsp;veľmi často nečakané odhalenie vlastných schopností.“ Každý raz dospeje k&nbsp;vlastnému rukopisu, aj keď spočiatku pri učení sa okukáva od tých, ktorí to už robia. „Kdesi som čítala, že všetko, čo robíme, je kopírovanie. Že všetko tu už bolo. S&nbsp;tým sa nestotožňujem, ale všetci sa isto inšpirujeme tým, čo je okolo nás. Bez toho by to nešlo. Naučiť sa musíme vždy s&nbsp;niekým a&nbsp;na niečom. Tí, ktorí učia, zvyčajne robia to, čo vedia robiť.“

Lenže Murphyho zákony sú neúprosné. Jeden z&nbsp;nich hovorí: Kto to vie robiť, ten to robí. Kto to nevie robiť, ten to učí. Ten, kto to nevie učiť, ten to riadi. „Možno je to pravda, ale ja nie som súčasťou nejakého systému. Ja to musím učiť najlepšie, ako viem, ale najprv to musím vedieť. Za tým je veľa úsilia,“ vysvetľuje dáma, ktorá sa učí aj od šperkárok v&nbsp;Kanade, Poľsku či USA. „Inšpirujem sa hlavne prírodou. Materiál, ktorý používam, má skvelú vlastnosť. Dá sa nanášať na na­ozajstné listy. Pri vypaľovaní list zhorí, každá jedna žilka zostane zachovaná. Zvečňujem prírodu v&nbsp;striebre,“ dodáva.

Umelecký babinec: Obrazy v teplých farbách a príroda zvečnená v striebre

Výber pre vás

Umelecký babinec: Obrazy v teplých farbách a príroda zvečnená v striebre

Súvisiace články

Simona Šandalová sa venuje jadrovej chémii: Talentovaná žena robí dieru do sveta

Naši krajania ďaleko za hranicami: Ako sa žije Slovákom v Rumunsku? Je ich tam niekoľko tisíc

Niečo sa podarí, niečo nie. V Modrovej vedia, že sa netreba dať odradiť

Výber pre vás