Vladimír Kampf

Ich služby využívajú novinári na cestách po neznámych krajinách. Takzvaný fixer je človek, ktorý pripraví cestu, zabezpečí stretnutia a&nbsp;je vždy poruke. Mne sa pošťastil fixer v&nbsp;Palárikove. Palo Kunštár je môj spolužiak z&nbsp;lodníckej školy. Prešiel kus sveta a&nbsp;nikdy pritom Palárikovo neopustil. Žije na rodičovskom grunte. Tuláckemu životu na lodiach dal zbohom a&nbsp;teraz stráži. Potom z&nbsp;dlhej chvíle naháňa kroky najmä v&nbsp;parku pri kaštieli. Kým ja si desaťtisícový cieľ pochvaľujem, on nad takou malou cifrou ohŕňa nos. Spokojný je, keď dosiahne tridsaťtisíc.

V&nbsp;kronikách sú záznamy, že Ján Palárik v&nbsp;dedine, ktorá sa vtedy volala Slovenský Meder, aj bol. Na rozdiel od Ľudovíta Štúra, ktorý v&nbsp;Štúrove nikdy nebol, alebo od Jozefa Miloslava Hurbana, ktorý zasa jakživ nebol v&nbsp;Hurbanove. Palárikovo je Palárikovom od roku 1948. Predtým to bol Meger, Nové Kounice, Megyer, Tót Megyer, Tótmegyer, Slovenský Meder...
&nbsp;
Poloha: Na rovinách juhozápadného Slovenska v&nbsp;Podunajskej nížine, 13 kilometrov od okresného sídla Nové Zámky.
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1248. V&nbsp;historickej listine je ako dedičstvo uhorských kráľovien z&nbsp;rodu Arpádovcov.
&nbsp;
Počet obyvateľov: 4 254 (k&nbsp;31. 12. 2021)
&nbsp;
Nezamestnanosť v&nbsp;okrese Nové Zámky v&nbsp;auguste 2022: 4,52 %

​Palárikovo

Dom plný zubných technikov zaváňa na prvé počutie trochu strachom. Za všetkým je Pavol Fiala. „Začal som študovať hneď po revolúcii v&nbsp;Brne. S&nbsp;manželkou Katkou sme sa našli v&nbsp;susednej dedine na diskotéke. Bola zdravotná sestra. Keď som začal podnikať, vyštudovala zubnú techniku aj ona,“ vysvetľuje. Úsmevy spoločne zachraňujú už 20 rokov. Z&nbsp;toho štrnásť rokov vo vlastných priestoroch rovno vedľa rodinného domu. „Chceli sme to mať blízko do práce. Pešo,“ hovorí žartom Pavol.

K&nbsp;manželskej dvojici sa časom pridala nevesta Silvia, už takisto Fialová. Je s&nbsp;nimi druhý rok. Predkovia úspešných zubných technikov nič so zubami nemali. Neboli medzi nimi ani len kováči – trhači zubov. „Robil som v&nbsp;nemocnici na hematológii, keď mi odporučili, že by som mal ísť študovať zubnú techniku.“ Ani v&nbsp;Palárikove nikdy žiadny zubný technik nebol. Možno z&nbsp;toho bude tradícia. „Pracujeme pre štrnásť zubárov. Jeden je v&nbsp;Palárikove a&nbsp;ďalší v&nbsp;okolí. Na nedostatok práce sa sťažovať nemôžeme,“ dodáva Katka.

Každá jedna protéza z&nbsp;ich dielne je originál a&nbsp;ručná práca. „Vyrábame jedinečné kusy na mieru. Už sa nám stalo, že prišli klienti a&nbsp;potrebovali vyrobiť novú protézu, pretože im ju rozhrýzol pes. Zdá sa, že psíky ľúbia protézy. Neviem prečo. Pre psy sme ešte protézy nerobili, ale sú aj takí špecialisti. Inak je to pre nás robota ako každá iná. Samozrejme, robili sme zuby aj pre známych ľudí, ale žiadne mená hovoriť nebudem,“ dodáva s&nbsp;úsmevom majster zubný technik.

Pacient často ani netuší, kto mu zuby vyrobil. Všetko by malo ísť cez lekára, od otlačkov cez skúšku a&nbsp;prípadné opravy. „Niekedy urobíme mesačne tridsať protéz, inokedy šesťdesiat. Najväčší záujem je pred Vianocami a&nbsp;potom pred dovolenkami. Na Vianoce dostávajú starší ľudia od detí nové zuby ako darček. Preto máme v&nbsp;posledných rokoch pred koncom roka niekoľkonásobne viac roboty,“ konštatuje Katka. „V&nbsp;minulosti toho toľko nebývalo. Poisťovne boli ústretovejšie a&nbsp;protézy lacnejšie.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Už dve desaťročia poisťovne húževnato držia tú istú cenu, ktorú sú ochotné hradiť. Ignorujú akékoľvek zvýšenie nákladov na výrobu zubných protéz. „Materiály sú už niekoľkonásobne drahšie a&nbsp;aj v&nbsp;našom odbore využívame nové technológie. My držíme krok s&nbsp;dobou. Pred rokmi sme kúpili prvú 3D tlačiareň v&nbsp;Česko-Slovensku,“ hovorí Pavol. „Skenery a&nbsp;tlačiarne sú pre nás krokom vpred. Zmenili sa nám aj technologické postupy. Kto chce zuby z&nbsp;kvalitnejších materiálov, musí si priplatiť ešte viac. Na školení v&nbsp;Lichtenštajnsku nám ukazovali protézu, ktorú môže prejsť auto a&nbsp;nič sa jej nestane. Aj túto technológiu sme do našich končín priviezli pravdepodobne ako prví.“ Rodák z&nbsp;Palárikova je len Pavol. Jeho manželka a&nbsp;nevesta sú z&nbsp;blízkeho okolia. Sú tu spokojní. V&nbsp;ich časti obce im chýba len kanalizácia. To je tu jedna z&nbsp;najväčších bolestí. „Neviem, či sa kanalizácie dožijeme,“ skonštatoval na záver fixer Kunštár.

VIAC FOTIEK Z OBCI PALÁRIKOVO NÁJDETE V GALÉRII...

Aj Milan Borza je rodený Palárikovčan. Je majster stolár. „Vyučil som sa za opravára poľnohospodárskych strojov. Motory ma bavili. Mal som robiť na družstve, ale hneď po vyučení po Nežnej revolúcii nám dali výpoveď, pretože nás zrazu nepotrebovali. Do školy som chodil za komunistov, a&nbsp;keď padli, zrazu bolo všetko inak,“ spomína. K&nbsp;stolárčine sa dostal pred vojenčinou. Skúsil to u&nbsp;súkromníka rovno v&nbsp;dedine a&nbsp;zapáčilo sa mu. „Popritom som si dorobil stolársku školu, aby som mohol mať živnosť. Toto remeslo nemôže robiť len tak hocikto.“

Milana takisto baví, že každý kus, ktorý vyrobí, je originál. „Už to robím 30&nbsp;rokov s&nbsp;dvojročnou pauzou, keď skrachovala firma, pre ktorú som pracoval. Zarábal som si chvíľu ako murár. Dnes sme sa dostali do doby, keď je o&nbsp;akýchkoľvek majstrov núdza. Ľudia stavajú, prerábajú a&nbsp;stále niečo potrebujú, aj keď sa sťažujú, že nemajú peniaze. S&nbsp;drevom už ani veľmi nikto robiť nechce. Jednoduchšie a&nbsp;lacnejšie sú veci z&nbsp;drevotriesky. Mne to neprekáža. Ja mám drevo rád. Len aby na to ľudia mali.“

Dobrý majster reklamu nepotrebuje, stačia mu odporúčania a&nbsp;dobrý chýr. „Našli si ma už aj v&nbsp;Bratislave či Olomouci. Robím vstavané skrine, obývačky, predsiene, postele… Na čo si len ľudia spomenú. Nemusím robiť stále to isté. Zmena je príjemná.“ Ani Milanovi v&nbsp;Palárikove nič nechýba, ale dedina by podľa neho mohla byť krajšia. „Potrebuje poopravovať cesty a&nbsp;viac sa starať o&nbsp;verejný priestor,“ hovorí.

Palárikovo je pomenované po dejateľovi Jánovi Jozefovi Palárikovi. Má aj súčasného dejateľa a&nbsp;veľkého patriota, milovníka miestnej histórie a&nbsp;kultúry Imricha Szabóa. Rodený Palárikovčan pracuje celý profesijný život v&nbsp;stavebných firmách. Popritom stíha písať knihy, venuje sa hudbe a&nbsp;spevu, zbiera, zaznamenáva a&nbsp;skúma folklórne tradície. Nielen píše, ale aj prekladá knihy z&nbsp;maďarčiny. Naposledy napísal peknú a&nbsp;poučnú publikáciu Panovníci a&nbsp;králi na území Slovenska, ktorá vyšla tento rok a&nbsp;je takmer rozobratá. Je spoluautorom knihy o&nbsp;slovenských vojenských misiách v&nbsp;bývalej Juhoslávii a&nbsp;autorom kopy ďalších. Veľa z&nbsp;nich má korene v&nbsp;Palárikove.

Vydal dovedna 28 kníh. Niektoré vyšli v&nbsp;slovenčine, maďarčine a&nbsp;angličtine. Klenotom v&nbsp;jeho tvorbe sú publikácie o&nbsp;rode Károlyiovcov s&nbsp;dôrazom na ich slovenskomederskú vetvu. „Naozaj som nerátal, že o&nbsp;moje knihy bude vo svete až taký záujem a&nbsp;že vyjdú v&nbsp;iných jazykoch,“ hovorí skromne a&nbsp;ja nevychádzam z&nbsp;údivu. Maďarské vydanie knihy o&nbsp;Károlyiovcoch je naozajstný knižný skvost, na ktorom vydavateľ nešetril. Najkvalitnejšia tlač a&nbsp;najprecíznejšie spracovanie vyrážajú dych.

V&nbsp;čase, keď Turci dobýjali krajinu okolo dnešných Nových Zámkov, bolo Palárikovo ešte Mederom. „Po vytlačení Turkov tu bolo pusté územie. Gróf Dominik Kaunitz, ktorý získal tunajšie pozemky, grunty, mal na južnej Morave niekoľko poddanských obcí, z&nbsp;ktorých sem presídlil osadníkov. Kolonisti dostali pozemky a&nbsp;obnovili spustošenú obec. Preto v&nbsp;okolí žijú maďarskí obyvatelia a&nbsp;len tu sme pôvodom Moravania zo Slovácka. Maďari však nerozlišovali medzi Slovákmi a&nbsp;obyvateľmi zo Slovácka, preto obec nazvali Tótmegyer, Tóth Meder, teda Slovenský Meder, čo je chyba v&nbsp;preklade. Správny preklad by bol Slovácky Meder. Nikto si s&nbsp;tým hlavu nelámal.“

V&nbsp;roku 1948 premenovali Slovenský Meder na Palárikovo vraj len preto, aby ľudia čím skôr zabudli na neslávne meno rodáka Alexandra Macha, veliteľa Hlinkovej gardy, ministra vnútra a&nbsp;podpredsedu vlády slovenského štátu, ktorý bol spoluzodpovedný za perzekúciu slovenských Židov a&nbsp;antifašistov. Slovenský Meder by komunistom nebol prekážal, len to meno ich dráždilo.

Keď sa Károlyiovci dostali k&nbsp;tunajšiemu majetku, vytvorili si tu nové rodové sídlo. Meder pôvodne nebola iba usadlosť, ale celá oblasť, ktorá patrila uhorským kráľovnám. Bola pomenovaná po jednom zo siedmich maďarských kmeňov. „Okrem iných zaujímavých vecí tu grófi vybudovali bažantnicu, ktorá do konca 19.​&nbsp;storočia prosperovala a&nbsp;nemala na svete obdobu. V&nbsp;roku 1909 tu ulovili okrem inej zveri za jediný deň 6&nbsp;125 bažantov. To je doteraz svetový rekord. Aj o&nbsp;bažantnici som napísal knihu,“ hovorí Imrich Szabó.

Od detstva vnímal mentalitu tunajších ľudí odlišnú od tých v&nbsp;dedinách naokolo. „Bola tu iná kultúra, nárečie, folklór... Preto som sa pustil do ich spracovávania. Podarilo sa mi presvedčiť starých ľudí, aby mi rozprávali a&nbsp;spievali. Prvú knihu o&nbsp;Palárikove som vydal v&nbsp;roku 1991.“ Po nej nasledovali ďalšie. V&nbsp;tom prvom roku ich zvládol tri. Okrem iných v&nbsp;jedinečnej publikácii o&nbsp;cintorínoch zachoval pohrebné piesne miestnej proveniencie, v&nbsp;ďalšej cintoríny a&nbsp;pohrebiská a&nbsp;pohrebné zvyky či kodifikoval slovenskomederské nárečie.

Ozdobou Palárikova je niekoľko prosperujúcich poľnohospodárskych podnikov pod jednou strechou. Ich duchovným otcom je Zoltán Černák. Prednedávnom sa dožil osemdesiatky a&nbsp;stále zostáva aktívny. Rozpadávajúce sa hospodárstvo kúpil od privatizérov. „Študoval som poľnohospodárstvo na strednej a&nbsp;vysokej škole. Začínal som v&nbsp;Leviciach. Postupne som sa vypracoval až na predsedu družstva. Neskôr ma zavolali za riaditeľa celoslovenského štátneho poľnohospodárskeho podniku. Po revolúcii postihla katastrofa aj moje pracovisko,“ spomína.

Po odchode z&nbsp;firmy so sebou vzal niekoľko spolupracovníkov a&nbsp;založili súkromnú spoločnosť troch kamarátov. Necelé štyri roky robil na ministerstve poľnohospodárstva riaditeľa pre ekonomiku. Keď na ministerstve skončil, podieľal sa na kúpe bývalých majetkov v&nbsp;Palárikove. „Už v&nbsp;dôchodkovom veku som dal dokopy partiu ľudí a&nbsp;sústredili sme sa na rozvoj v&nbsp;Palárikove.“

Kde je pes zakopaný? Niekde sa nedokážu pohnúť z&nbsp;miesta a&nbsp;inde robia v&nbsp;tom istom odbore zázraky. Zoltán Černák vidí základ v&nbsp;dobrom šéfovi. „Na jednom stretnutí mi vtedajší rektor váženej poľnohospodárskej školy vysvetľoval, čo znamená pyramída hlupákov a&nbsp;úspešných. Ak do čela dosadíte inteligentného človeka s&nbsp;vysokým IQ, je jasné, že si za spolupracovníka nevyberie človeka, ktorý má oproti nemu oveľa nižšie IQ, pretože by s&nbsp;ním inak nemohol robiť. Ale nevezme si ani človeka s&nbsp;oveľa vyšším IQ, lebo ani s&nbsp;ním by nemohol robiť. Takto sa vytvorí pyramída ľudí, ktorí majú na každom stupni o&nbsp;čosi nižšie IQ. Skaza je, keď má ten na špici nízke IQ. To nemôže dopadnúť dobre. Nie je pravda, že trebárs minister môže byť hocikto… Ku katastrofe tam prispieva aj to, že ľudia bez skúseností sa menia každé štyri roky.“

Okrem poľnohospodárskych aktivít je súčasťou firiem aj kvalitná reštaurácia, jazdecký areál so stajňami pre kone a&nbsp;malý akvapark. Všetky atrakcie sú prístupné verejnosti. „V&nbsp;prvom rade sme ich budovali pre našich pracovníkov a&nbsp;pre potreby miestnych. Z&nbsp;nevyužitého areálu sme toho chceli vyťažiť čo najviac.“

Zoltán Černák nie je rodák z&nbsp;Palárikova, napriek tomu v&nbsp;poslednom období najvýraznejšie prispel k&nbsp;rozvoju dediny. „Mohol som tie peniaze investovať v&nbsp;rámci vlastných záujmov, ale chcel som tu po sebe zanechať nejakú príjemnú stopu,“ vysvetlil mi. „Ziskové to nie je a&nbsp;súčasné dvíhanie cien energií nám nijako neprospieva. Je to vec imidžu a&nbsp;sociálneho cítenia. To, čo tu máme, je pre nás a&nbsp;pre ľudí, ktorí sú tu zamestnaní. Náš konglomerát zamestnáva sto ľudí. Majú v&nbsp;práci istotu. Robím všetko pre to, aby nemali strach z&nbsp;toho, čo príde, a&nbsp;vedeli, že firma sa im bude snažiť čo najviac uľahčiť život. Volajú ma kapitalista s&nbsp;ľudskou tvárou,“ smeje sa.

Okrem veľkých poľnohospodárskych podnikov sa v&nbsp;Palárikove našli aj menší gazdovia. Pavol a&nbsp;Dušan Szabóovci si zariadili Hospodárstvo u&nbsp;dvoch bratov. Prvé roky upratovali pozemky, ktoré kúpili, búrali, čistili, stavali… „Pôvodne sme si chceli kúpiť roľu a&nbsp;pestovať na nej orechy. V&nbsp;tom období boli vo vláde Smer a&nbsp;SNS. SNS si nezmyselne presadila, že pôdu nemôžu kupovať obyčajní ľudia, ale iba farmári. Nemali sme šancu získať pôdu. Hľadali sme alternatívy,“ vysvetľuje Pavol.

Bratia sú rodáci z&nbsp;Palárikova. Na kraji dediny sa im pošťastil prvý pozemok. „Dva domy z&nbsp;nepálenej tehly sme zbúrali a&nbsp;vyrovnali sme priestor. Bavilo nás pestovať stromy. Keď už sme mali pozemky, rozmýšľali sme, čo ďalej. Povedal som, aby sme teda chovali sliepky na vajcia. Pozerali sme na YouTube inštruktážne videá, ako sa to robí,“ hovorí Pavol a&nbsp;Dušan mu skáče do reči: „Mám poľnohospodársku školu. Ja som to vedel!“

Po sliepkach pribudli kačky, morky, brojlery… Keď objavili prepelice, boli nadšení. „Stromy sme nechali tak, zasadili sme iba ovocné, ktoré máme na pálenku. Okrem toho zavárame. Zatiaľ predávame z&nbsp;dvora iba zvieratá. Zvyšok sa stratí v&nbsp;rámci rodiny.“ Pavol pracuje na ministerstve dopravy a&nbsp;Dušan na železnici. Farma je ich vášeň. Okrem nových budov si postavili súkromnú rozhľadňu vedľa maštalí. „Videli sme srnky na poliach za humnami, tak aby sme na ne lepšie videli. Prichádzajú nám až k&nbsp;plotu. Pretože hospodárstvo musí mať aj kaplnku, tak aj tú už máme rozostavanú.“

„Spočiatku sme chceli chovať prepelice iba po troške, hlavne pre nás, ale rozbehlo sa nám to tak, že nestíhame. Zákazníci k&nbsp;nám cestujú aj sto kilometrov, ale nechováme ich ani toľko, aby nás to uživilo,“ dodáva Dušan. „Chodia za nami aj takí, ktorí nám prídu povedať, že v&nbsp;hypermarketoch je to lacnejšie ako u&nbsp;nás,“ smeje sa. „Snažíme sa mať hydinu, ako ju mali naši starí rodičia a&nbsp;aby tak aj chutila.“

Obec pomenovaná po dejateľovi Jánovi Palárikovi: Ako sa dnes žije jej obyvateľom?

Výber pre vás

Obec pomenovaná po dejateľovi Jánovi Palárikovi: Ako sa dnes žije jej obyvateľom?

Súvisiace články

Príroda si poradí aj bez človeka: Národný park Bavorský les je toho príkladom

Nemocničná masakra: Zbabelci čistili mesto od pacientov

Energetická kríza: Firmy sa dočkali pomoci! Budú mať zastropované ceny energií

Príroda určí, kto prežije: V slovenských lesoch súperia lesnícke a ochranárske zákony

Výber pre vás