Mária Mišovičová

Jeho skutočné meno bolo Edson Arantes do Nascimento, čo vedia len skutoční futbaloví fajnšmekri. Pre rodičov a&nbsp;súrodencov bol Dicu, prezývka Pelé vznikla v&nbsp;detstve. Ako, na to je viac verzií. Podľa jednej z&nbsp;nich ho otec, sám futbalista, už ako troj-štvorročného brával na zápasy a&nbsp;malý Edson mal problém vysloviť meno Bilé, čo bol otcov spoluhráč a&nbsp;priateľ, brankár tímu Vasco de São Lourenço. Nevedel ešte dobre rozprávať, tak si to zjednodušil a&nbsp;v&nbsp;zápale fanúšikovania naňho volal niečo ako Pilé či Pelé. Ľuďom sa to z&nbsp;úst malého chlapca páčilo, táto skomolenina sa rozšírila medzi obyvateľmi mestečka Três Corações, kde sa narodil, z&nbsp;Pilé sa stal Pelé, a&nbsp;keď sa začal venovať futbalu, táto prezývka ho sprevádzala celou jeho kariérou i&nbsp;životom.

Traduje sa, že samotný hráč ju spočiatku nemal rád, chcel, aby ho oslovovali Edson, čo mu znelo serióznejšie. Rodičia ho tak pomenovali po slávnom vynálezcovi Edisonovi. Je to však skôr fáma než pravda. Pelé prezývku prijal a&nbsp;nemal s&nbsp;ňou žiadny problém. Neraz povedal, že všetky deti v&nbsp;jeho okolí mali nejakú prezývku, niekto lepšiu, iný horšiu, a&nbsp;tá jeho vraj bola celkom v&nbsp;pohode. Mien, ktorými ho počas kariéry oslovovali, bolo viac. Novinári ho nazývali O&nbsp;Rei – Kráľ, alebo Pérola Negra – Čierna perla. To bolo na vrchole jeho hviezdnej futbalovej kariéry. Kým však na ten vrchol siahol, prežil najmä v&nbsp;ranom veku neradostné časy.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE ZO ŽIVOTA NEZABUDNUTEĽNÉHO BRAZÍLČANA NÁJDETE V GALÉRII

Pelé žil futbalom odmalička, priviedol ho k&nbsp;nemu otec João Ramos, známy ako Dondinho. Bol takisto výborný hráč, podľa mnohých najlepšie hlavičkujúci útočník svojej doby. Jeho kariéru zastavilo zranenie nohy. Aby uživil rodinu, zamestnal sa ako sanitár. Pelé na časté otázky novinárov, kto bol jeho futbalový vzor, vždy odpovedal, že prvým veľkým vzorom bol jeho otec. Matka Celeste Arantes spočiatku nechcela, aby prvorodený syn hral futbal, priala si, aby študoval. Snívala o&nbsp;tom, že z&nbsp;neho bude úspešný lekár. Podľa nej bol futbal cestou k&nbsp;chudobe, vo vzdelaní videla možnosť, ako sa vymaniť z&nbsp;biedy. Veď aj jej muž zažil úspešnú kariéru a&nbsp;futbalom rodinu uživiť nedokázal. Aj ona sa snažila aspoň sčasti prispieť do rodinného rozpočtu. Popri starostlivosti o&nbsp;deti a&nbsp;domácnosť občas pracovala ako posluhovačka.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Pelé pri spomienke na detstvo opisoval chudobu: „Boli sme bez peňazí a&nbsp;každý deň sme bojovali o&nbsp;kúsok chleba. Často sme sa museli za­obísť bez teplého jedla. Denne sme prežívali strach, nie zo smrti, ale zo života.“ Zároveň však dodával, že mnohí v&nbsp;okolí boli na tom ešte horšie. Oni mali aspoň čisté šaty, otec prácu a&nbsp;nespali na zemi. Svojou troškou do domácnosti prispieval aj on, od siedmich rokov na ulici čistil topánky alebo predával orechy. Keď bol starší, príležitostne pracoval ako čašník. Napriek každodennému boju o&nbsp;prežitie ho mama od futbalu nedokázala odradiť: „Narodil som sa pre futbal, tak ako sa Beethoven narodil pre hudbu alebo Michelangelo pre tvorenie sôch,“ bola jeho častá veta v&nbsp;dospelosti.

Ale o&nbsp;lopte v&nbsp;detstve mohol iba snívať. Doma na ňu nemali peniaze. A&nbsp;tak sa futbal učil hrať v&nbsp;bočných uličkách Três Corações s&nbsp;mangom, grapefruitom, najčastejšie však s&nbsp;ponožkou vyplnenou novinovým papierom. Názov mestečka Três Corações v&nbsp;portugalčine znamená tri srdcia. Omnoho neskôr, keď bol slávny, v&nbsp;jednom rozhovore vyhlásil, že má tri srdcia: jedno patrilo rodnému mestečku, druhé mestu Bauru v&nbsp;štáte São Paulo, kam sa rodina neskôr presťahovala dúfajúc v&nbsp;lepší život, a&nbsp;tretie klubu Santos FC, s&nbsp;ktorým je nerozlučne spätá jeho kariéra.

Počas celej profesionálnej dráhy pôsobil Pelé iba v&nbsp;dvoch kluboch: v&nbsp;brazílskom FC Santos a&nbsp;New York Cosmos. Ako chlapec však začínal v&nbsp;lokálnych kluboch v&nbsp;meste Bauru. V&nbsp;jedenástich si ho v&nbsp;jednom z&nbsp;nich všimol bývalý brazílsky reprezentant Waldemar de Brito. Dnes je známejší ako objaviteľ Pelého než ako útočník, ktorý v&nbsp;30.&nbsp;a&nbsp;40. rokoch odohral za brazílsku reprezentáciu osemnásť zápasov a&nbsp;strelil osemnásť gólov. Ponúkol mu, aby prešiel do tímu Bauru Atlético. Tam si veľmi skoro všimol Pelého nadanie na strieľanie gólov. 

Tento muž s&nbsp;okom na talenty 15-ročnému chlapcovi dohovoril stretnutie s&nbsp;vedením klubu FC Santos a&nbsp;predstavil ho odvážnymi slovami: „Máte pred sebou budúceho najlepšieho futbalistu sveta.“ Vtedajší kouč Lulu bol azda jediný zo šéfov slávneho tímu, ktorého táto veta zaujala. Tréner Vincente Feola po počiatočných rozpakoch prijal Pelého do tímu, najskôr ho však priviedol k&nbsp;profesorovi Júliovi Mazzeiovi, vtedy kondičnému trénerovi, a&nbsp;povedal mu: „Spravte z&nbsp;neho človeka i&nbsp;futbalistu. Lebo má všetok talent, ale iba 20 kíl a&nbsp;na ihrisku nám ho odfúkne vietor.“

V&nbsp;živote kráľa futbalu mal profesor Júlio Mazzei významné postavenie, čo potvrdil aj samotný Pelé: „Spolu s&nbsp;mojimi deťmi bol pre mňa najväčší dar od Boha. Trúfam si povedať, že keby nebolo jeho, asi by nebol ani Pelé. Bol mojím druhým otcom, osobným trénerom od chvíle, keď som ako 15-ročný vychudnutý chlapec vstúpil na štadión Vila Belmiro v&nbsp;Santose. Bol súčasťou môjho každodenného života neuveriteľných 35 rokov a&nbsp;bez neho sa nezrodilo žiadne moje zásadné rozhodnutie.“

Pelé mal šestnásť rokov, keď v&nbsp;júni 1956 podpísal prvú profesionálnu zmluvu. V&nbsp;septembri debutoval a&nbsp;hneď vsietil prvý gól. Psychológ tímu trénerovi pred zápasom radil, aby tohto tínedžera do zostavy nedával. Dôvodil: „V&nbsp;porovnaní so spoluhráčmi je ešte infantilný.“ No Vincente Feola ho neposlúchol a&nbsp;zrodila sa hviezda. Nielen klubu FC Santos, v&nbsp;ktorom Pelé pôsobil v&nbsp;rokoch 1956 až 1975 a&nbsp;ktorému pomohol k&nbsp;významným titulom, ale svetová. Prvé majstrovstvá sveta absolvoval s&nbsp;národným tímom v&nbsp;roku 1958 vo Švédsku. Do zostavy sa dostal po desiatich mesiacoch v&nbsp;klube a&nbsp;o&nbsp;tom, že by mal reprezentovať na majstrovstvách sveta, sa dozvedel zo športových správ, keď moderátor čítal mená hráčov. 

Aj Pelé bol medzi nimi. Spočiatku tomu nemohol uveriť, preto do tréningov dával oveľa viac než jeho spoluhráči. Oplatilo sa, tento 17-ročný hráč vo finále rozhodol dvomi gólmi o&nbsp;zlate a&nbsp;pre Brazíliu to bol zároveň prvý titul z&nbsp;majstrovstiev sveta. Zlatá medaila mu pripadala ako sen, veď ju získal ako najmladší hráč na svete. Uveril tomu až na druhý deň, keď v&nbsp;novinách videl fotky majstrov sveta. Jeho triumfálny návrat v&nbsp;Bauru očakávali davy skandujúce jeho meno. Mesto mu darovalo auto, ktoré si v&nbsp;tom čase v&nbsp;Južnej Amerike mohli kúpiť len tí najbohatší. 

Majstrovský titul mal vplyv aj na život jeho rodiny, znamenalo to pre ňu koniec biedy. Pre neho zasa chvíľu, keď vykročil na cestu, na ktorej konci sa z&nbsp;neho stala legenda. Svoju hviezdnu futbalovú dráhu zhrnul jednoducho: „Získal som tri tituly majstra sveta, sedemkrát som bol najlepším hráčom planéty, stal som sa najlepším športovcom sveta, strelil som vyše tisíc gólov a&nbsp;vyhral množstvo trofejí a&nbsp;titulov s&nbsp;najslávnejším klubom FC Santos.“

Tisíci gól vsietil do bránky z&nbsp;penalty 19. novembra 1969 a&nbsp;na štadióne Maracaná v&nbsp;Riu de Janei­ro nastalo šialenstvo. Stopäťdesiattisíc fanúšikov na tribúnach prepuklo v&nbsp;obrovský jasot, bez prerušenia bubnovali oslavnú sambu, až museli rozhodcovia zápas prerušiť a&nbsp;nehralo sa asi 20&nbsp;minút. Pelé si medzitým prezliekol nový dres s&nbsp;číslom 1000, vlastní i&nbsp;súperovi hráči ho nosili po ihrisku na rukách, na trávniku ho naháňali televízne štáby, fotografi, reportéri, každý s&nbsp;ním chcel spraviť rozhovor naživo. Nahrnuli sa k&nbsp;nemu i&nbsp;darcovia, dostal zlatú loptu, finančné dary a&nbsp;čestné občianstvo mu udelili stovky miest z&nbsp;celej Brazílie. 

Výsledok zápasu s&nbsp;mužstvom Vasco da Gama už nikoho nezaujímal, oslavy sa presunuli do ulíc, pokračovali celú noc až do rána v&nbsp;každom kúte krajiny a&nbsp;na druhý deň vláda vyhlásila voľno, takže nikto nemusel ísť do práce ani do školy. Ak novinári či ľudia čakali, že Pelé bude ďakovať trénerom alebo spoluhráčom, on všetkých zaskočil a&nbsp;vyslovil prosbu: „Z&nbsp;lásky k&nbsp;Bohu sa starajme o&nbsp;chudobné deti. Brazílsky ľud na ne nesmie zabúdať.“

Mal 33 rokov, keď sa v&nbsp;roku 1974 rozhodol ukončiť kariéru. Za devätnásť sezón odohral len v&nbsp;FC Santos 1&nbsp;120 zápasov a&nbsp;strelil 1&nbsp;087 gólov, celkovo nastúpil na trávnik 1&nbsp;363 ráz a&nbsp;dal súperovi 1&nbsp;281, podľa niektorých prameňov 1&nbsp;283 gólov. Na ihrisko sa však o&nbsp;rok vrátil, podpísal zmluvu so severoamerickým klubom New York Cosmos s&nbsp;príjmom sedem miliónov dolárov, čím sa stal v&nbsp;tom čase športovcom s&nbsp;najvyššími príjmami na celom svete. Podpis sprevádzali utajené prípravy i&nbsp;zopár úsmevných historiek. 

Spočiatku to bola prekvapivá informácia, pretože Pelé nikdy nehral za žiadny iný klub, počas najväčšej slávy ho chcel azda každý z&nbsp;tých významných v&nbsp;Európe. Núkali mu zmluvy s&nbsp;toľkými nulami, že sa ani nezmestili na papier. No on nikdy nechcel opustiť materský FC Santos, vždy sa len usmial a&nbsp;povedal: „Prečo mám prestúpiť do horšieho? Veď v&nbsp;Santose mám vymoženosti ako bohovia, to by nemalo logiku.“ Dokonca mu núkali podiel v&nbsp;automobilke. Vtipne zareagoval, že má celú Brazíliu, tak načo by mu bola automobilka.

Niektoré arabské krajiny ho chceli získať za obrovské peniaze, a&nbsp;keď odmietol, nechápali, že sa nedá kúpiť. Vtedy povedal: „Nepochopili, že ak ma niečo osloví, prídem aj zadarmo, no musí to byť z&nbsp;presvedčenia.“ Nezlákala ho ani ponuka Mexika, kde pred neho položili prázdny papier so slovami: „Napíšte akúkoľvek sumu, dostanete ju.“ Nakoniec kývol na americký profesionálny tím. Prišiel na prosbu prezidenta Geralda Forda, aby spopularizoval futbal.

Sprostredkovateľom bol americký minister zahraničných vecí Henry Kissinger a&nbsp;Pelé na to spomínal: „Navštívil ma v&nbsp;roku 1975, aby som šiel hrať do Spojených štátov. Odmietol som, pretože sa mi nechcelo odísť z&nbsp;Brazílie. Povedal, že ak to pomôže, tak si predo mnou aj kľakne. On, vtedy jeden z&nbsp;najmocnejších mužov na svete. Pomyslel som si, že to musí byť vážne. No odvetil som, že to by si musel kľaknúť pred profesorom Mazzeiom. Tak šiel za ním. O&nbsp;niekoľko dní mi profesor povedal: ,Rei, ideme do Ameriky.‘“

Príchod futbalovej legendy do USA mal byť veľkým prekvapením. Minister a&nbsp;profesor sa preto dohodli, že v&nbsp;telefonických rozhovoroch nezaznie meno Pelé, ale krokodíl. Takže telefonicky Henry Kissinger kupoval krokodíla a&nbsp;nie svetovú hviezdu Pelého. Krátko pred podpisom zmluvy šiel Pelé s&nbsp;profesorom Mazzeiom na stretnutie s&nbsp;Geraldom Fordom do Bieleho domu. Pri podávaní rúk sa chcel slávny hráč predstaviť, no prezident ho zastavil: „Nie, nie, ja viem, kto ste, kráľ futbalu, vás predsa pozná celý svet. Vy ste len jeden a&nbsp;ja som iba jeden z&nbsp;amerických prezidentov.“

Dva roky v&nbsp;Amerike boli pre Pelého úspešné, pomohol spopularizovať futbal a&nbsp;aj tam sa zapísal ako futbalový kráľ. Na zápasy klubu Cosmos chodilo 80-tisíc ľudí, v&nbsp;popularite Pelé tromfol i&nbsp;najväčšie hollywoodske hviezdy. Profesionálnu kariéru ukončil 1.&nbsp;októbra 1977 priateľským zápasom. Symbolicky sa proti sebe postavili jeho dva kluby: FC Santos a&nbsp;New York Cosmos, pričom futbalová legenda hrala za oba tímy. Vysielali ho v&nbsp;38 krajinách a&nbsp;spravodajsky ho zabezpečovalo 650&nbsp;novinárov.

Počas najväčšej slávy sa o&nbsp;jeho priazeň usilovali najmocnejší sveta: prezidenti, ministri, králi, šejkovia, biznismeni, ale aj filmové hviezdy či speváci. Neraz sa v&nbsp;jeho prítomnosti správali ako deti – chceli fotografiu, podpis, dotknúť sa. Jeho priateľmi sa však nestali. Tých si Pelé vyberal veľmi starostlivo: „Nemám veľa priateľov, ako by si niekto mohol myslieť. Nemám rád falošných ľudí a&nbsp;rozlišujem medzi priateľom a&nbsp;takzvaným priateľom. Toho, koho pustím do svojej blízkosti, musím dobre poznať. A&nbsp;to spoznávanie trvá dlho, no priateľstvo, ktoré potom vznikne, je o&nbsp;to cennejšie a&nbsp;trvácnejšie. Priateľstvo pre mňa neznamená majetky –&nbsp;či je ten človek bohatý alebo chudobný.“

Cenné pre neho bolo aj prijatie u&nbsp;pápeža Jána Pavla II. a&nbsp;toto stretnutie ho poriadne rozcitlivelo. Keď k&nbsp;nemu prichádzal pápež, Pelé si chcel kľaknúť a&nbsp;pobozkať mu prsteň. Ján Pavol II. ho zastavil: „Nie synu, vstaň, som veľmi šťastný, že môžem spoznať najslávnejšieho človeka na zemi.“ Pelému vytryskli slzy a&nbsp;povedal, že sa cítil, akoby stretol Krista.

Po definitívnom odchode z&nbsp;futbalových trávnikov sa Pelé nestiahol z&nbsp;verejného života. Bol vyslancom dobrej vôle UNESCO v&nbsp;boji s&nbsp;detskou chudobou a&nbsp;narkomániou, spolupracoval s&nbsp;organizáciou UNICEF. V&nbsp;roku 1978 mu udelili Medzinárodnú cenu mieru. Podporoval charitatívne projekty, natočili o&nbsp;ňom niekoľko filmov. No tento charizmatický, usmievajúci sa najlepší hráč planéty najmä propagoval futbal po celom svete. Zoznam krajín, ktoré navštívil, nie je dlhý, no o&nbsp;to vzácnejší. Patrí medzi ne aj Slovensko. Prišiel pred tridsiatimi rokmi, zastavil sa v&nbsp;Lučenci a&nbsp;Košiciach a&nbsp;všade nastala eufória, ošiaľ. Keď na autogramiádu do Košíc prišlo päťtisíc ľudí, mal v&nbsp;očiach slzy a&nbsp;namiesto 45 minút sa ochotne podpisoval štyri hodiny.

V&nbsp;roku 1995 na žiadosť vtedajšieho prezidenta Fernanda Henriqueho Cardosa prijal v&nbsp;jeho vláde funkciu ministra športu. Mal smelé plány, predovšetkým odstrániť korupciu. Ale ako neskôr vyhlásil, bol naivný. Pozitívne pocity sa striedali s&nbsp;negatívnymi, zažil bezmocnosť a&nbsp;mnohé sklamania: „Veril som, že vyčistím šport od korupcie. No videl som, že v&nbsp;krátkom čase to nebude možné a&nbsp;ani všetci nemali o&nbsp;to záujem. V&nbsp;politike ide o&nbsp;moc, peniaze, vplyv a&nbsp;presadzovanie osobných záujmov. Víťazi berú všetko a&nbsp;veľmi často to poriadne zneužívajú. Kto uprednostňuje kolektívne záujmy, v&nbsp;politike nemá šance. Ale ani človek, ktorý chce hrať fair play. Nebola to moja parketa.“ Najmä nie proti prezidentovi futbalového zväzu Ricardovi Teixlerovi a&nbsp;miliardárskej loby, ktorí ovládli brazílsky futbal. Keď sa Pelé ich nátlaku nechcel podvoliť, nastúpili intrigy a&nbsp;prepieranie jeho súkromia na verejnosti. Najmä jeho nemanželských detí. Bulvár a&nbsp;vyťahovanie špiny nešlo zastaviť. Preto funkciu po troch rokoch predčasne opustil.

Pelému sa ženy vždy páčili a&nbsp;aj on ich priťahoval, svojimi vzťahmi sa nikdy netajil. Romániky prežil s&nbsp;modelkami, so speváčkami, s&nbsp;playmate... Bol trikrát ženatý. V&nbsp;prvom manželstve s&nbsp;Rosemeri sa narodili tri deti, rozvod nasledoval po šestnástich rokoch pre jeho neveru. Tento rozchod považoval za najťažšiu chvíľu v&nbsp;živote. V&nbsp;druhom zväzku s&nbsp;Assíriou prišli na svet dvojčatá, vzťah vydržal štrnásť rokov. Tretíkrát stál pred oltárom ako 75-ročný v&nbsp;roku 2016. Jeho vyvolenou sa stala Marcia Aioki, s&nbsp;ktorou sa poznal od detstva. Zostala pri ňom až do jeho skonu v&nbsp;roku 2022. Mal aj dve nemanželské deti. Jedno s&nbsp;modelkou a&nbsp;novinárkou Lenitou, ktorá mala na začiatku ich vzťahu sedemnásť rokov, a&nbsp;partnermi boli päť rokov. Druhé dieťa, dcéru Sandru, porodila Anizia, ktorá u&nbsp;neho pracovala ako chyžná, keď mal 23&nbsp;rokov.

Anizia roky bojovala, aby uznal, že dievčatko je jeho. Po dlhých súdnych sporoch o&nbsp;otcovstve rozhodol test DNA a&nbsp;potvrdil, že je skutočne jej otcom. Sandra o&nbsp;peripetiách okolo otcovstva napísala knihu Dcéra, ktorú kráľ nechcel a&nbsp;podľa Pelého mu veľmi ublížila. Sandra zomrela v&nbsp;roku 2006 vo veku 42&nbsp;rokov na rakovinu, no slávny otec ju na poslednej ceste nesprevádzal.

Ku koncu života mal Pelé vážne zdravotné problémy. Podstúpil liečbu rakoviny hrubého čreva, trápili ho obličky i&nbsp;srdce, mal problémy s&nbsp;kolenami, chrbticou, podrobil sa operácii bedrových kĺbov, bolesti mu spôsobovali aj žlčové kamene. Nakoniec podľahol rakovine. Zomrel vo veku 82 rokov. Pochovaný je v&nbsp;krypte na najvyššom cintoríne sveta Memorial Necropole Ecumenica v&nbsp;meste Santos. Je z&nbsp;neho symbolický výhľad na štadión klubu FC Santos. Krypta je na deviatom poschodí, pri vchode sú dve Pelého zlaté sochy v&nbsp;životnej veľkosti. Na podlahe je umelá tráva a&nbsp;na stenách zábery oslavujúcich fanúšikov. Ľudí, ktorým roky prinášal svojou hrou radosť, pretože neraz vyhlásil: „Život bez futbalu si neviem predstaviť. Dúfam, že ho hrajú aj v&nbsp;nebi.“

Legenda: Pelé si želal, aby futbal hrali aj v nebi

Výber pre vás

Legenda: Pelé si želal, aby futbal hrali aj v nebi

Súvisiace články

Helen Kellerová dokázala bez zraku a sluchu viac ako väčšina zdravých ľudí

Geniálny podivín: Hoci sa bál smrti, neraz uvažoval maliar Edvard Munch o samovražde

Prví priekopníci letectva na svete: Neuveriteľný príbeh bratov Wrightovcov

Výber pre vás