Zuzana Zimmermannová

Temešvár je hotová výkladná skriňa architektúry. Majestátne secesné paláce striedajú elegantné barokové budovy s&nbsp;dlhou históriou, a&nbsp;hoci mnohé sa dočkali citlivej rekonštrukcie, ďalšie chátrajú vo svojej zašlej, no príťažlivej kráse, čím vytvárajú pôsobivé kontrasty. Takmer každá stavba vyniká žiarivými farbami, pestrosť však vychádza aj z&nbsp;miestneho obyvateľstva. Máloktoré mesto sa môže pochváliť toľkými etnikami na jednom mieste –&nbsp;Rumuni, Maďari, Nemci, Srbi, Bulhari, Taliani, Rómovia, Slováci, Česi... V&nbsp;uliciach i&nbsp;v&nbsp;školách sa miešajú jazyky, na námestiach zasa svätostánky od rímskokatolíckych cez pravoslávne až po gréckokatolícke –&nbsp;často stoja len pár metrov od seba, a&nbsp;na tanieroch vynikajú rôznorodé chute. To všetko vytvára osobité čaro, ktoré okamžite pôsobí na všetky zmysly.

Leží v severnej časti Balkánskeho polostrova a je jeho najrozľahlejším štátom. S rozlohou 238 39 štvorcových kilometrov a viac ako 20&nbsp;miliónmi obyvateľov je deviatym najväčším a siedmym najľudnatejším členským štátom Európskej únie. Východné brehy krajiny obmýva Čierne more. Približne dve tretiny územia pokrývajú pohoria a&nbsp;pahorkatiny, v strede krajiny dominujú Karpaty, ktoré sa členia na tri časti. Najväčšia rieka je Dunaj, ktorý má v Rumunsku asi tretinu celého toku. Delta Dunaja je ako prírodná rezervácia zapísaná na zoznam UNESCO. Hlavné mesto je Bukurešť, Temešvár (po rumunsky Timisoara) je so svojimi 300-tisíc obyvateľmi ekonomické a&nbsp;kultúrne centrum Banátu, na ktorého severe žije v okolí mesta Nadlak najväčšia slovenská komunita v Rumunsku.

Rumunsko

Multikultúrny charakter mesta vychádza z&nbsp;jeho minulosti. Z&nbsp;rúk Turkov putoval habsburgskej monarchii a&nbsp;za jej vlády zažil najväčšiu vlnu migrácie. Počas prvej svetovej vojny bol Temešvár chvíľu srbský, až sa v&nbsp;roku 1920 pričlenil k&nbsp;Rumunsku. Túto udalosť si pripomína Námestie zjednotenia (Piaţa Unirii) s&nbsp;rozľahlým trávnikom uprostred. Je večne živé, za bežného dňa v&nbsp;ňom ľudia posedávajú na lavičkách alebo na terasách okolitých kaviarní, polihujú v&nbsp;tráve alebo sa osviežujú vodou z&nbsp;miestnej studne. Najstaršie temešvárske námestie má príjemnú atmosféru aj vďaka elegantným budovám.

 Mnohé z&nbsp;nich dostali meno po svojich majiteľoch. Inak to nie je ani pri Casa Brück –&nbsp;secesnom paláci lekárnika Salamona Brücka, ktorý pripomína plátok chutnej torty. Na prízemí dodnes nájdete lekáreň s&nbsp;pôvodným inventárom zo začiatku 19.&nbsp;storočia. Neďaleko stojí bohato zdobená budova srbského pravoslávneho biskupského paláca a&nbsp;pravoslávnej katedrály, Kostol svätého Juraja či múzeum umenia. V&nbsp;barokovom paláci z&nbsp;18.&nbsp;storočia, ktorý kedysi slúžil ako rezidencia rakúskych cisárov, istý čas pobudol aj cisár Jozef&nbsp;II. a&nbsp;neskôr František Jozef&nbsp;I. Kuriozitou je aj „dom s&nbsp;očami“ –&nbsp;so strešnými vetrákmi v&nbsp;tvare prižmúrených očí, ktoré z&nbsp;diaľky vyzerajú, akoby vás sledovali.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z MESTA MNOHÝCH TVÁRÍ NÁJDETE V GALÉRII

Na Temešvári je neprehliadnuteľná všadeprítomná zeleň. Keby ste sa napríklad z&nbsp;centra mesta chceli dostať do Parku ruží, cestu by vám najprv skrížili dva menšie parky, kde pod korunami stromov oddychujú domáci. Do zelene cez zeleň –&nbsp;čo už môže byť krajšie? Parkov sa dá v&nbsp;meste napočítať až 37. Park ruží, ktorý je najkrajší začiatkom mája, vznikol pri príležitosti svetovej výstavy priemyslu, poľnohospodárstva a&nbsp;obchodu a&nbsp;slovami chvály na jeho adresu svojho času nešetril ani cisár František Jozef&nbsp;I. V&nbsp;súčasnosti v&nbsp;ňom rastie vyše dvetisíc druhov ruží pôvodom z&nbsp;Balkánu a&nbsp;z&nbsp;jednej strany ho obmýva kanál Bega, ktorý v&nbsp;lete zapĺňajú kajakári. K&nbsp;zeleni sa pridávajú široké bulváre plné kvetov, stromov či aspoň trávnikov.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Aby toho nebolo málo, v&nbsp;rámci inštalácie pre projekt európskeho hlavného mesta kultúry na Námestí víťazstva pribudla päťposchodová lesná škôlka Pepiniera. Táto oceľová konštrukcia, ktorá bude mesto zdobiť až do konca roka, je obrastená 1&nbsp;306&nbsp;kusmi všakovakých rastlín a&nbsp;ponúka úžasné výhľady na ikonické budovy Námestia víťazstva (Piaţa Victoriei). Širokánsky bulvár s&nbsp;podlhovastými parkmi uprostred vznikol po tom, ako bolo zbúrané stredoveké opevnenie Temešváru. Esplanáda prerušená dvomi fontánami sa tiahne od opery až po megalomanský Katedrálny chrám troch hierarchov s&nbsp;jedenástimi vežami, ktorý zvonka pripomína zámok a&nbsp;zvnútra je zdobený zlatom.

Obe strany námestia lemujú paláce, z&nbsp;ktorých väčšinu navrhol hlavný architekt mesta László Székely. Dokončenie výstavby západnej časti trvalo necelé štyri roky, čo len dokazuje, akým bohatstvom v&nbsp;tom čase mesto oplývalo. Mnohé z&nbsp;fasád sú dnes v&nbsp;rôznom štádiu rekonštrukcie ukryté za plachtou. K&nbsp;výnimkám patrí zrekonštruovaný palác Lloyd, súčasné sídlo polytechnickej univerzity s&nbsp;historickou reštauráciou z&nbsp;roku 1912, kde dodnes cítiť pompu dávnych čias. 

Na ďalšom monumentálnom Paláci Jakaba Löfflera zasa dodnes vidno stopy po guľkách vypálených počas revolúcie v&nbsp;roku 1989. Keď sa mladého taxikára pýtam, čo sídli v&nbsp;honosných budovách, vysvetľuje, že niektoré vlastnia súkromníci, ktorí ich prenajímajú ako byty cez Airbnb alebo kancelárie, často však zívajú prázdnotou. „Máme tu veľmi dobré školy, najmä v&nbsp;odboroch IT a&nbsp;medicíny, napriek tomu veľa ľudí odchádza do zahraničia, keď­že život tu je oproti našim platom nepomerne drahý,“ vysvetľuje.

Kto však čaká istú zaostalosť, bude prekvapený –&nbsp;v&nbsp;historickom centre azda nie je bar či reštaurácia, kde by vám do rúk vložili papierový jedálny lístok. Kto v&nbsp;mobile nezoskenuje QR kód, objedná si maximálne na odporúčanie čašníka. Temešvár sa pýši ešte jednou kuriozitou –&nbsp;je jediným mestom v&nbsp;Európe, kde pod jednou strechou fungujú divadlá v&nbsp;troch jazykoch: rumunské Národné divadlo Mihaia Eminesca, Nemecké štátne divadlo a&nbsp;Maďarské štátne divadlo Csikiho Gergelya sídlia v&nbsp;bielej budove Paláca kultúry, ktorého fasáda pripomína víťazný oblúk. Z&nbsp;jej balkóna zazneli aj protestné prejavy proti Ceauşescuovmu režimu.

Temešvár je mesto ako stvorené pre tých, ktorí sa radi túlajú pešo. Južne a&nbsp;východne od kanála Bega ležia rezidenčné štvrte Elisabetin, Fabric a&nbsp;Josefin –&nbsp;všetky tri sú hotovou studnicou secesného štýlu. Zväčša ošarpané budovy s&nbsp;padajúcou omietkou však aj v&nbsp;tomto stave oplývajú nevídanou krásou, zdobenie typickými motívmi od pávov cez labute, sovy, ale aj vinič, okrasné lístie či profily žien s&nbsp;vlnitými vlasmi, to všetko ohuruje na každom kroku. Oplatí sa preto kráčať s&nbsp;hlavou vykrútenou dohora. 

Vo štvrti Elisabetin sa medzi málo udržiavanými vilami za jednou z&nbsp;brán ukrýva ešte jedno zvláštne miesto: z&nbsp;toaletnej misy rastie papraď, váha sa zasekla na čísle sto kilogramov, lavička je vyrobená z&nbsp;lyží značky Rubin a&nbsp;stenu zdobia plechové vývesné štíty s&nbsp;nezmyselnými odkazmi. Až malý nápis na schodoch prezradí, že sme vstúpili na dvor Múzea komunistického konzumu. „V&nbsp;80.&nbsp;rokoch bolo v&nbsp;Rumunsku nemožné byť ‚spotrebiteľom‘. Aj z&nbsp;toho dôvodu, že ľudia nemali takmer nič, zbierali a&nbsp;uchovávali takmer všetko, či už išlo o&nbsp;mydlo, alebo staré rádio,“ hovorí Ovidiu Miháitá.

Bubeník v&nbsp;metalovej kapele, ktorý v&nbsp;zdedenom dome zároveň manažuje najmenšie rumunské divadlo, sa preto rozhodol založiť nezvyčajné múzeum. „V&nbsp;dome už fungovalo alternatívne divadlo pre 50&nbsp;hostí, v&nbsp;roku 2010 som sa rozhodol pridať múzeum. Často som nakupoval na blších trhoch, najmä vinylové platne. Tam som si uvedomil, že ľudia všetko staré vyhadzujú natoľko, že sa už pomaly nedá nič starožitné nájsť. Ešte v&nbsp;ten deň som sa preto pustil do práce,“ spomína umelec, ktorý sa vďaka otcovej práci v&nbsp;Berlíne a&nbsp;fascinácii oboch rodičov rokenrolom a&nbsp;hnutím hippies dočkal liberálnej výchovy, hoci detstvo strávil za železnou oponou. „Desia ma múzeá, v&nbsp;ktorých sú veci uložené vo vitríne a&nbsp;ničoho sa nemôžete dotknúť. Tu je to presne naopak, môžete sa dotýkať, otvoriť skrine, prísť si sem čítať, posedieť si aj sa hrať. Chcel som vytvoriť živé miesto, presne ako keď vstúpite do niečieho domu,“ hovorí Ovidiu, keď kráčame preplnenými izbami. Hračky, pohľadnice, kuchynské potreby, prvý rumunský televízor Kosmos, gitary –&nbsp;všetko tu má svoje ledabolé miesto. Múzeum je bezplatné a&nbsp;aj vďaka neformálnej atmosfére a&nbsp;baru je oň nesmierny záujem, dokonca sa v&nbsp;ňom už natáčali štyri dobové filmy. „Vecí na vystavenie mám stále dosť, mohol by som otvoriť ďalšie dve múzeá,“ dodáva so smiechom majiteľ.

Rumunská revolúcia z&nbsp;roku 1989 dostala prezývku vianočná, keďže tieto krátke, ale strašné dni občianskych nepokojov vyvrcholili 25.&nbsp;decembra, keď sa konal súdny proces a&nbsp;poprava dlhoročného vládcu Nicolae Ceaușesca a&nbsp;jeho manželky Eleny. A&nbsp;hoci Rumunsku priniesla triumf v&nbsp;podobe konca komunistickej vlády a&nbsp;pádu opovrhovanej tajnej polície Securitate, v&nbsp;Temešvári, kde sa začala, zanechala za sebou aj vyše tisíc mŕtvych. „Všetko eskalovalo po pokuse vlády odvolať z&nbsp;funkcie obľúbeného maďarského pastora Lászlóa Tőkésa, ktorý si dovolil kritizovať program sociálneho inžinierstva. Keď ho v&nbsp;polovici decembra prišli vyhostiť, okolo pastorovho domu sa zhromaždili farníci aj okoloidúci, aby ho ochránili,“ informuje tabuľa v&nbsp;Múzeu revolúcie 1989 (Memorialul Revolutiei 1989) na okraji centra.

Iskra revolúcie sa šírila ďalej, až sa skončila niekoľkodňovými protestmi v&nbsp;centre mesta, ku ktorým sa pridávali nové a&nbsp;nové davy. Demonštranti sa vlámali do budovy okresného výboru a&nbsp;vyhadzovali z&nbsp;okien stranícke dokumenty a&nbsp;propagandistické brožúry. V&nbsp;uliciach Temešváru sa objavili tanky a&nbsp;armáda a&nbsp;došlo aj k&nbsp;streľbe. Ceaușescu, ktorý sa preslávil bezbrehým míňaním štátnych peňazí na bujaré oslavy seba, manželky aj komunistickej strany, aj v&nbsp;okamihoch najväčších protestov odmietol odstúpiť. Namiesto toho 21.&nbsp;decembra vystúpil s&nbsp;prejavom odsudzujúcim povstanie, a&nbsp;hoci ho dav vypískal, na balkón sa postavil aj o&nbsp;deň neskôr. To však už udalosti nabrali rýchly spád a&nbsp;bývalému prezidentovi nezostalo na výber nič iné, len útek. Múzeum rozpráva detailné informácie o&nbsp;tom, ako sa revolúcia v&nbsp;regióne Banát vyvíjala krok za krokom.

Temešvár vie, ako do svojich ulíc priniesť farby a&nbsp;hravosť. Z&nbsp;Víťazného námestia k&nbsp;Námestiu slobody vedie ulica, nad ktorou sa hompáľajú pestrofarebné dáždniky, Námestie slobody s&nbsp;Námestím zjednotenia zasa spája ulica zdobená exteriérovým „lus­trom“ zo svietiacich žiaroviek. Motto európskeho hlavného mesta kultúry, ktoré si Temešvár zvolil – „Shine your light –&nbsp;Light up your city!“ (Rozsvieť svoje svetlo –&nbsp;Rozsvieť svoje mesto!), sa tak zhmotňuje na každom kroku. 

Temešvár sa kultúrnym titulom pýšil už v&nbsp;roku 2021, pandémia však prerušila plány, a&nbsp;tak naplno žiari až teraz. Najviac k&nbsp;tomu prispievajú práve kultúrne aktivity, ktoré budú prebiehať až do konca roka. Aj vďaka nim mnohé nepoužívané budovy chytili nový dych. Rozpadávajúca sa budova Cazarma&nbsp;U&nbsp;ožila sochami, ulice aj koncertné sály zaplnili symfonické a&nbsp;džezové koncerty, mestom sa v&nbsp;lete premávala umelecká električka a&nbsp;dlhý zoznam dopĺňajú stovky ďalších podujatí. Všetko sa zavŕši víkend pred Vianocami, keď mesto čaká záverečný ceremoniál v&nbsp;podobe trojdňových osláv.

Mimochodom, ak v&nbsp;uliciach Temešváru zbadáte nosorožca, neľakajte sa. Bude pravdepodobne pozostatkom piateho ročníka bienále umenia Art Encounters s&nbsp;témou Môj nosorožec nie je mýtus, ktoré v&nbsp;lete zaplnilo nevyužívané budovy mesta umením. Názov bienále vychádza z&nbsp;drevorezby maliara Albrechta Dürera, ktorý chcel v&nbsp;roku 1515 zvečniť prvého živého nosorožca v&nbsp;Európe od rímskych čias, a&nbsp;to napriek paradoxu, že ho nikdy nevidel, keďže nosorožec sa cestou do Európy utopil.

K&nbsp;rozširovaniu umenia mimo klasických priestorov neustále prispievajú aj galérie spravované samotnými umelcami ako Avantpost, Balamuc, Baraka či Indecis. Tá posledná sídli v&nbsp;pavlačovom dome s&nbsp;terasou orientovanou do vnútrobloku a&nbsp;výstavy v&nbsp;apartmáne číslo šesť strážia prítulné mačky. Za zmienku stojí aj nezávislé kultúrne centrum Faber, ktoré vzniklo v&nbsp;bývalej fabrike na výrobu farieb a&nbsp;živice odsúdenej na demoláciu.

V&nbsp;súčasnosti to v&nbsp;niekdajšej čisto priemyselnej štvrti žije výstavami, koncertmi a&nbsp;coworkingovými priestormi. „Temešvár je ako kabát s&nbsp;mnohými vreckami –&nbsp;miestami, konceptmi a&nbsp;podobne zmýšľajúcimi ľuďmi, ktorých spája umenie a&nbsp;aktivizmus a&nbsp;ktorí spolu tvoria komunitu. Som rada, keď zakaždým, keď sem prídem s&nbsp;nejakou kultúrnou udalosťou, môžem mestu pridať nové a&nbsp;nové vrecká alebo ich tu objaviť,“ prezrádza manažérka osobitných projektov Anca Spiridonová. „Tých, ktoré som tu našla, je veľa –&nbsp;intímna galéria Casa Artelor, skvelý koncept Faber, vzduch naplnený možnosťami na Trajánovom námestí, veselé davy v&nbsp;bohémskej kaviarni Aethernativ, minúty zapadajúceho slnka v&nbsp;knižnici Biblioteca alebo v&nbsp;klube D’arc pri rieke... Po vyše ôsmich mesiacoch, odkedy je Temešvár európskym hlavným mestom kultúry, môžem povedať, že mesto oživilo všetko, čo bolo možné priviesť k&nbsp;životu. Mne pripomína súhvezdie –&nbsp;mnoho nápadov, ktoré prinášajú svetlo na to isté miesto,“ dodáva milovníčka umenia.

Temešvár sa rapídneho rastu a&nbsp;rozvoja dočkal už počas vlády Habsburgovcov, keď v&nbsp;meste pribudla mohutná Bašta Márie Terézie. Dnes v&nbsp;nej sídli etnografické múzeum regiónu Banát aj mnoho reštaurácií a&nbsp;na jej živom nádvorí, ktoré pripomína ihrisko pre skejtbordistov, sa za teplých dní stretáva mládež. Po zbúraní nefunkčného šesťuholníkového opevnenia v&nbsp;meste pribudli aj okázalé námestia, vďaka čomu si mesto vyslúžilo prezývku Malá Viedeň. Malé však nebolo ani náhodou. 

A&nbsp;nezaostávalo ani na poli moderných výdobytkov. „Temešvár vždy bodoval na poli technologických pokrokov. Tu premávala prvá električka na konský pohon v&nbsp;krajine, tu sa rozsvietili prvé pouličné elektrické svetlá v&nbsp;Európe, tu bola založená prvá verejná knižnica s&nbsp;čitárňou v&nbsp;celej habsburskej ríši, tu otvorili prvý rumunský pivovar a&nbsp;tu sa začala aj revolúcia. Ešte dôležitejšie je to, že bok po boku tu oddávna žijú rôzne etniká, rôznorodosť je pre mesto prirodzená. Ľudia striedajú jazyky, majú priateľov v&nbsp;rozličných kostoloch –&nbsp;to všetko je zdrojom inovácie, zvedavosť nás stále ženie vpred,“ hovorí primátor Temešváru Dominic Fritz.

On sám má multikultúrny príbeh. Pochádza z&nbsp;nemeckého Lörrachu a&nbsp;je jediný rumunský primátor bez rumunského občianstva. „Hoci sme do Európskej únie vstúpili už v&nbsp;roku 2007, stále mám pocit, že Rumunsko je veľkou neznámou, stále nás redukujú na našu komunistickú minulosť. Kým prevláda obraz Rumunska ako skorumpovanej krajiny, nič sa nezmení. Práve titul európskeho hlavného mesta kultúry môže pomôcť priniesť do sveta príbeh Temešváru a&nbsp;s&nbsp;ním aj súčasný obraz našej krajiny,“ vysvetľuje primátor. A&nbsp;hoci si všíma, že ľudia sa sťažujú na pomalé rekonštrukcie, dodáva, že viac než na rýchlej oprave vonkajších fasád záleží na tom, aby kultúrne projekty pokračovali aj po odovzdaní titulu. „Nepotrebujeme urobiť z&nbsp;mesta Disneyland, dôležitejšie je, aby sa kultúra rozšírila aj do okrajových štvrtí a&nbsp;prepojila komunity.“

Kozmopolitný Temešvár: Jedno z najväčších rumunských miest je tento rok stredobodom kultúry

Výber pre vás

Kozmopolitný Temešvár: Jedno z najväčších rumunských miest je tento rok stredobodom kultúry

Súvisiace články

Legálna prostitúcia, zakázané fotenie: V Holandsku narazíte aj na takéto paradoxy

Kreatívna cesta Bavorskom: Z historického Augsburgu na vidiek plný umenia a skvelého jedla

Šokujúci Jemen: Krajina zmietaná občianskou vojnou by mohla byť turistickým rajom

Výber pre vás