Viera Václavková

Koncom horúcich letných dní vyrážam k&nbsp;Baltiku. Kamaráti ma podpichujú, že to bude dobrá aklimatizácia pred nastávajúcou zimou. Cesta dlhá vyše osemsto kilometrov, no príjemná. Všetko vôkol je zelené, čisté parkoviská, žiadne reklamy pri ceste a&nbsp;pohonné hmoty lacnejšie ako u&nbsp;nás...

Je historický región pri Baltskom mori, rozdelený medzi Nemecko a Poľsko. Východná časť patrí Poľsku. Dominujú v ňom mestá Štetín a Gdansk. Región je málo osídlený, rozprestierajú sa tu roviny, poľnohospodárske pozemky, jazerá a zátoky. Svoje zvyky si udržiavajú pôvodní obyvatelia Kašubovia.

Pomoransko

Je nedeľa a&nbsp;som v&nbsp;Štetíne. Keďže je to významný morský a&nbsp;námorný prístav, najskôr malý výlet loďou po Odre. Tá spája mesto s&nbsp;Baltským morom. Plavíme sa okolo zakotvených reštaurácií, výletných člnov aj trenažéra na výcvik námorníkov. Pri prekladiskách sa nad rieku skláňajú rôzne žeriavy. Aj dinosaury – skupinka starších žeriavov. Pohľad na promenády na oboch brehoch rieky aj na mesto je lákavý. Zastaneme pri móle a&nbsp;s&nbsp;mapou v&nbsp;ruke sa poberiem do mesta. Odolávam hneď prvým lákadlám posedieť si pri nejakých špecialitách a&nbsp;kráčam do centra mesta. Chcem tam niečo zaujímavé vidieť. Zastavím sa pri filharmónii. Nie, nestopla ma hudba, ale moderná budova – pýcha mesta, ktorá získala ocenenia. Oproti je živé malé námestie a&nbsp;ďalej pešia zóna s&nbsp;cestičkami pre cyklistov a&nbsp;opravenými domami. Dá sa povedať, že Poliaci si zničené mesto po vojne opäť postavili. Jeho architekti mu vrátili predošlú peknú tvár. Zastanem pri „zebre“ a&nbsp;zastavia aj autá. Dávajú mi prednosť. U&nbsp;nás mi vodiči prejdú takmer po pätách...

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z CHLADNÉHO, ALE PRÍJEMNÉHO POMORANSKA NÁJDETE V GALÉRII

Postupne objavím pekné parky, múzeum, galériu, niekoľko kostolov a&nbsp;zakotvím v&nbsp;tehlovej Katedrále sv. Jakuba s&nbsp;druhou najvyššou vežou v&nbsp;krajine vysokej 110 metrov. Výťahom stúpam na šieste poschodie a&nbsp;odtiaľ mám mesto ako na dlani: Zakotvené člny na Odre, zábavné atrakcie na jej nábreží aj nádherný palác pomoranských kniežat z&nbsp;15. storočia. Tam napokon skončím. Na nádvorí s&nbsp;hodinovou vežou je práve koncert. Chvíľu si ho užívam a&nbsp;potom sa idem posilniť do tunajšej reštaurácie. Jasné, že si dám ryby. A&nbsp;robím dobre. Slede tu pripravujú na rôzne spôsoby a&nbsp;s&nbsp;rôznymi omáčkami. A&nbsp;chutia skvele!

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Pokračujem do východnejšej časti Pomoranska, kde sa nachádza Gdansk. Cestou sa zastavím v&nbsp;rybárskych dedinách, ktoré sa zmenili na letoviská. Do dediny Niechorze ma pritiahol 45 metrov vysoký tehlový maják z&nbsp;roku 1860, ktorý vidieť už z&nbsp;cesty. Počas vojny bol poškodený, ale odborníci ho zrekonštruovali. Námorníci zazrú jeho svetlo zo vzdialenosti 37 kilometrov. Vyjsť naň je trochu náročné, treba zdolať 208 schodov, ale pohľad na okolie je úžasný. Zídem dolu a&nbsp;idem na pláž. Voda má len 16 stupňov, no otužilci sa do nej aspoň ponoria. To ja nemusím a&nbsp;pridám sa k&nbsp;optimistom prechádzajúcim sa po pláži. Aj mne totiž domáci tvrdili, že niekedy sa naozaj stačí len prejsť po piesku a&nbsp;jantár, ktorému hovoria slzy mora, človeka priam oslepí. More ho stále vyplavuje a&nbsp;bol vzácny už v&nbsp;časoch rímskej ríše pre svoje liečivé vlastnosti aj ako mate­riál na výrobu šperkov. Zo severu na juh viedla tadiaľto Jantárová cesta. Išla som si oči vyočiť, no musela som sa uspokojiť len s&nbsp;mušličkami.

Nevzdávam sa, idem skúsiť šťastie do susednej dediny Rewe. Cestou k&nbsp;moru ma upúta ulička lásky. Nie, nie, žiadne sporo odeté postávajúce slečny. Ulička je vysadená ružami, lebo tento kvet je symbolom lásky. Ruže už odkvitali a&nbsp;pri jednej tabuli sa tlačili ľudia. Prezrádzala v&nbsp;niekoľkých jazykoch, ako povedať Ľúbim ťa. A&nbsp;na konci uličky milé prekvapenie – lavička s&nbsp;nesmrteľnou dvojicou Romeom a&nbsp;Júliou. O&nbsp;kúsok ďalej obrovské srdce vysadené z&nbsp;červených kvetov. Zišla som na pláž, ľudia si užívali slnko, veď bolo príjemných 25 stupňov. Pochodila som si po piesku a&nbsp;odišla – bez jantáru.

Mestečko Leba je jedno zo vstupných brán do Slowinského &nbsp; národného parku s&nbsp;rozlohou 186 km², ktorý založili v&nbsp;roku 1967. Sú v&nbsp;ňom jazerá, močiare, lesy aj dvanásť prísne chránených prírodných rezervácií a&nbsp;významné zimoviská vtákov. Samozrejme, aj rarita – Lebská duna. Na rieke sa hojdajú zakotvené člny rybárov a&nbsp;na provizórnom stolíku zručný rybár porciuje sleďa – najbežnejšiu rybu z&nbsp;Baltského mora. Rozvoniavajú vyprážané aj údené ryby. Ochutnám, sú skvelé. Očami sa nasýtim jantárových šperkov a&nbsp;potom smer Rabka. Odtiaľ kúsok elektrickým vláčikom, potom ešte vyše kilometra a&nbsp;pol šliapania a&nbsp;konečne mám pred sebou hory piesku. Vedľa vykolíkovanej trasy stúpam smerom k&nbsp;moru, až zazriem jeho hladinu. Nárazový vietor berie so sebou piesok a&nbsp;zasýpa moje stopy. Idem späť. Pri lesnej cestičke striehnu líšky na nejakú dobrotu od turistov a&nbsp;ochotne pózujú.

O&nbsp;Gdansku hovoria, že je to pobaltská perla s&nbsp;históriou. Starodávne mesto, v&nbsp;ktorom Hitler začal druhú svetovú vojnu a&nbsp;neskorší prezident Poľska Lech Walesa tu založil slávnu Solidaritu, ktorá nahlodala socializmus. Mesto známe lodenicami bolo zbombardované, ale to staré obnovili tak ako za čias, keď bolo hanzovným mestom a&nbsp;vo veľkom sa tu obchodovalo. Stačí niekoľko krokov po dlažbe, pohľad na domy a&nbsp;som v&nbsp;16. storočí...

Najznámejšia Dlhá ulica je rušná. Fotím, započúvam sa do melódií mladej huslistky a&nbsp;obdivujem šikovného klauna. Niektoré živé sochy už fungujú, ďalšie si dobové kostýmy ešte na ulici upravujú. V&nbsp;kaviarničke si dám kávu a&nbsp;pozorujem turistov. Fotia všetko možné z&nbsp;rôznych uhlov. Najviac tie naj pamiatky: Fontánu Neptúna s&nbsp;trojzubcom, za ktorou je Artušov dom, v&nbsp;ktorom sa stretávali bohatí kupci a&nbsp;obchod zapíjali pivom. Hneď vedľa je radnica so štíhlou vežou a&nbsp;múzeom. Tiež dobrý fotoobjekt.

Dopijem kávu a&nbsp;idem k&nbsp;rieke Motlave. Prejdem Zlatou bránou a&nbsp;ocitnem sa vraj na najkrajšom mestskom nábreží. Rieka si pokojne tečie, akoby čakala, ktorý zo zakotvených člnov ju rozčerí. Užívam si to. Kráčam nábrežím a&nbsp;pristavím sa pri stredovekom žeriave akoby ukrytom v&nbsp;budove. Oproti cez rieku je Filharmónia Frederika Schopina. Ani veriť sa mi nechce, že to bola pôvodne budova elektrární. Ani starý mlyn zo 14. storočia, ktorý bol v&nbsp;tých časoch najväčší v&nbsp;Európe, nezbúrali. Je v&nbsp;ňom múzeum jantáru. Šikovní Poliaci, hovorím si, dokázali staré budovy využiť. U&nbsp;nás by ich hneď zmenili na ruiny... Túlanie v&nbsp;meste unaví a&nbsp;zastávka v&nbsp;Mariánskom kostole, do ktorého sa zmestí až 25-tisíc ľudí, bola príjemným osviežením.

Jantárovou cestou: Aj k studenému Baltiku chodia lapači bronzu

Výber pre vás

Jantárovou cestou: Aj k studenému Baltiku chodia lapači bronzu

Súvisiace články

Krištof Kolumbus sa mýlil: Poklad Kostariky ktorú objavil, sa neukrýva v zlate

Cesta časom: Furlansko-Júlske Benátky sú úžasnou zmesou zážitkov všetkého druhu

​Unikátny kúsok sveta: Maurícius fascinuje nielen vzácnou známkou či vyhynutým vtákom dodom

Výber pre vás

Unikátny kúsok sveta: Maurícius fascinuje nielen vzácnou známkou či vyhynutým vtákom dodom