Peter Ličák

Vďaka jedinečnej polohe, ktorú podčiarkli jej odľahlé osady, mariánske pútnické miesto Živčáková, náučný chodník Bylinková lekáreň i&nbsp;obecná včelnica, si titul vybojovala kysucká obec Korňa. „Nevyhrali sme, ale nie je to pre nás žiadna tragédia, berieme to športovo, preto našim obyvateľom tento výsledok vôbec neubral z&nbsp;elánu a&nbsp;zo snahy udržiavať dedinu v&nbsp;idyle a&nbsp;čo najlepšom stave,“ hovorí na margo výsledkov súťaže slovenských dedín starostka Jakubovej Vole Magdaléna Sasaráková (56).

Poloha: Prešovský kraj, okres Sabinov, región Šariš
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1315
&nbsp;
Počet obyvateľov: 410
&nbsp;
Počet domov: 135
&nbsp;
Nadmorská výška: 375 m

Jakubova Voľa

A&nbsp;to je pre Voľanov veľký záväzok. Lebo ich dedina si dodnes akoby navzdory dobe dokázala zachovať typickú podobu a&nbsp;atmosféru podhorskej obce usadenej od roku 1315 pod vrchom Kohút. Ulice zrátate na prstoch dvoch rúk, takmer všetky vedú do kopca, stredom valala sa kľukatí jarok nezovretý kamenno-betónovou reguláciou, malebne lemovaný vŕbami a&nbsp;starými „sypancami“. A&nbsp;akýmsi zázrakom vzhľad dedinky neznetvorili ani domy škatule, známe ako televízne obrazovky, čoby pýcha socialistickej architektúry. „Chvalabohu, ani dnes tu nikto nemá ambíciu narušiť sivou škatuľou ráz našej dediny, televízne obrazovky máme naozaj len v&nbsp;domoch,“ pochvaľuje si pani starostka. Aj preto v&nbsp;dedine často vídať poľských maliarov, lebo aj u&nbsp;našich severných susedov nová architektúra od základu mení vzhľad a&nbsp;charakter vidieka. Skrátka, je to dedinka, ktorá so štipkou fantázie pripomína dediny z&nbsp;obrazov majstra Ladu.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z MALEBNEJ PODHORSKEJ OBCE NÁJDETE V GALÉRII

Inžinierka Magdaléna Sasaráková sa do obce prisťahovala pred desiatimi rokmi. Dovtedy bývala s&nbsp;rodinou o&nbsp;dva kilometre severnejšie v&nbsp;susedných Rožkovanoch, známych mnohými tragédiami na nebezpečnom železničnom priecestí. Keď jej dedko podaroval v&nbsp;Jakubovej Voli pozemok, rozhodla sa s&nbsp;manželom, ktorý má na starosti mestské lesy Sabinova, že si na ňom postavia dom. „V&nbsp;tom roku, keď sme sa prisťahovali do dediny, boli komunálne voľby. Tak som si povedala, že so svojimi dlhoročnými skúsenosťami zo samosprávy by som sa mohla uchádzať o&nbsp;starostovský post. Mala som za sebou 17-ročné pôsobenie na pozícii ekonómky Mestského úradu v&nbsp;Sabinove, vedela som odhadnúť, čo by ma v&nbsp;prípade zvolenia čakalo a&nbsp;neminulo. Voľania moju víziu spravovania obce prijali, a&nbsp;tak už tretie volebné obdobie tu mám povinnosť plniť svoje sľuby,“ hovorí o&nbsp;svojej ceste na čelo samosprávy Jakubovej Vole pani starostka.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Po desiatich rokoch riešenia problémov a&nbsp;obecných vecí Voľania o&nbsp;svojej starostke vravia, že stále ide na maximálne obrátky. Oceňujú najmä to, že sa snaží vytvárať v&nbsp;dedine idylickú, priateľskú, až rodinnú atmosféru. „Veľmi ma teší, že sa k&nbsp;tomu spontánne pripojili obecné občianske združenia, spolky, organizácie, divadelníci, folkloristky, dôchodcovia vedení pani Pigulovou. Títo ľudia sú dôkazom toho, že aj v&nbsp;malej dedine možno mať plnohodnotný život. Túto skúsenosť sme prezentovali aj komisii, ktorá v&nbsp;jeseni vyberala víťaza súťaže Dedina roka. Konkurencia bola silná, nevyhrali sme, ale súťaž nás posunula, ukázala nám ďalšie možnosti skvalitňovania života v&nbsp;našej obci,“ konštatuje prvá žena miestnej samosprávy.

Za významný úspech svojho pôsobenia v&nbsp;samospráve považuje vybudovanie multifun­kčného spoločenského a&nbsp;kultúrneho centra. Obec ho postavila za 680-tisíc eur v&nbsp;rámci cezhraničného projektu na zachovanie európskeho kultúrneho dedičstva, do ktorého sa s&nbsp;Jakubovou Voľou zapojila aj obec Velykyj Bereznyj na Zakarpatskej Ukrajine. Svoje klubovne či tvorivé dielne v&nbsp;modernom centre, navrhnutom prešovským architektom Petrom Marcinkom, majú seniori, mládež, miesto sa našlo aj pre fitnescentrum i&nbsp;obecnú knižnicu.

V&nbsp;multifunkčnom centre voňajúcom novotou v&nbsp;susedstve obecného úradu sa aspoň raz za týždeň schádzajú zanietené folkloristky zo súboru Voľančan. Medzi ženskou dvanástkou majú aj jeden mužský hlas sólistu Jána Kvašňáka. Súbor Voľančan vznikol z&nbsp;iniciatívy pani Žofie Hnathovej pri klube dôchodcov v&nbsp;polovici osemdesiatych rokov minulého storočia, dnes súbor vedie miestna rodáčka Mária Urdová (68). 

„Vyrastala som na gazdovstve, rodičia mali od svitania do večera plné ruky roboty, väčšinu času som strávila v&nbsp;spoločnosti babky a&nbsp;dedka. Popri nich som nasávala čarovnú, niekedy až magickú atmosféru svadobných obradov, hostín, veselíc, čepčenia nevesty, krstín, odpustov. Keď som mala okolo pätnásť rokov, po ničom som tak netúžila ako dostať sa do niektorého folklórneho súboru. Ale táto túžba sa mi splnila až v&nbsp;roku 2010 v&nbsp;našom folklórnom súbore. Roky som pracovala ako kontrolórka v&nbsp;brezovickej prevádzke výrobného družstva Pleta Prešov, najlepšie časy sme tam zažili, keď túto prevádzku kúpil nemecký podnikateľ. Mali sme štvornásobne vyššie platy, než sme dostávali v&nbsp;Plete, ale dobré časy nám pominuli po jeho tragickej smrti,“ hovorí o&nbsp;svojej ceste k&nbsp;folklóru pani Urdová.

Folklórny súbor, ktorý vedie, sa zameriava predovšetkým na obradový folklór, ktorý patrí k&nbsp;tradíciám a&nbsp;najstarším zvykom na Šariši. „Staré kroje našich mám a&nbsp;starých mám už doslúžili, tak nám ich verné kópie ušila pani Monika Ondková zo susednej Červenice. Máme bohatý repertoár piesní najmä z&nbsp;regiónu hornej Torysy, na akordeóne nás sprevádza Gabika Kaperáková, bez jej sprievodu by tie šarišské pesničky tak nádherne nezneli. V&nbsp;poslednom čase mám však čoraz väčšie obavy o&nbsp;to, kto po nás prevezme túto štafetu. Mladých dnes viac bavia počítače ako folklór, mladú krv medzi sebou nemáme, obávam sa toho, či nie sme poslední, kto sa v&nbsp;našej dedine venuje folklóru,“ vyslovuje svoje znepokojenie pani Urdová.

Meno strojného inžiniera Františka Rimského (65) je nerozluč­ne späté s&nbsp;futbalom aj veľkou urbárskou spoločnosťou. Futbalu sa venuje už pol storočia, na miestom ihrisku poniže dediny začínal s&nbsp;futbalom ako 15-ročný v&nbsp;dorasteneckom tíme, dnes sa mu venuje ako manažér Telovýchovnej jednoty Sokol. „Udržať futbal pri živote v&nbsp;malej obci nie je ľahké, bez finančnej pomoci obecného úradu by to nebolo možné. U&nbsp;nás máme dokonca v&nbsp;súťažiach tri mužstvá, okrem dospelých, ktorí bojujú o&nbsp;body v&nbsp;ôsmej lige, máme aj dva tímy 11- a&nbsp;13-ročných žiakov. Verím, že sa futbal z&nbsp;našej dediny nevytratí a&nbsp;mladí futbalisti nevymenia naše futbalové ihrisko za vysedávanie pri počítačoch,“ nádeja sa František Rimský.

Je aj predsedom urbárskej spoločnosti Marcinka, ktorá má dnes 265&nbsp;podielnikov s&nbsp;rôznou výškou podielu. „Naše pozemkové spoločenstvo sme obnovili presne pred tridsiatimi rokmi, nadviazali sme tak na jeho vyše storočnú tradíciu. Hospodárime na výmere veľkej takmer 74&nbsp;hektárov, sú to nielen blízke lesy v&nbsp;Šarišskej vrchovine, ale aj lúky a&nbsp;orná pôda. Ako urbárnici sa spoločne staráme na častých brigádach o&nbsp;zalesňovanie našich dedičných lesov, o&nbsp;ochranu mladých lesných porastov pred vysokou zverou, čistíme lesné studničky, snažíme sa udržať v&nbsp;dobrom stave nielen cesty, ale aj turistické chodníky. A&nbsp;hoci máme v&nbsp;dedine plyn, Voľania majú stále veľký záujem o&nbsp;kúpu palivového dreva, lebo zimy u&nbsp;nás bez ohľadu na globálne otepľovanie bývajú stále tuhé. Kým neďaleké mestá Lipany a&nbsp;Sabinov sú bez snehu, nás Perinbaba stále častuje snehovými nádielkami,“ konštatuje František Rimský.

„Prvú divadelnú hru Hriešnica od Ferka Urbánka naštudoval v&nbsp;dedine už v&nbsp;roku 1932 Voľan Ficko. Ochotníci ju nacvičovali v&nbsp;rodinných domoch, hru predviedli v&nbsp;škole. Kostýmy i&nbsp;kulisy si pripravovali sami, divadelné predstavenia sprevádzala rómska muzika. Dva roky po založení ochotníckeho divadelného súboru sa v&nbsp;obci zrodilo aj bábkové divadlo, bábkovú scénu kúpil riaditeľ školy. Divadielko hrávalo každú nedeľu, vstupenka na predstavenie stála 20&nbsp;halierov, čo neboli veľké peniaze. O&nbsp;hercov nikdy nebola núdza, pamätníci vravia, že pri založení súboru ich bolo okolo 60, vraj nebolo v&nbsp;dedine domu, aby niekto z&nbsp;neho nehral divadlo,“ hovorí o&nbsp;založení divadelného ochotníckeho súboru starostka Jakubovej Vole.

Veronika Futejová (30) zdedila umelecké gény po otcovi, jednom z&nbsp;dlhoročných členov miestneho súboru ochotníckych divadelníkov. „Popri otcovi som sa aj ja dostala k&nbsp;nášmu ochotníckemu divadlu. Pred každou premiérou som sa s&nbsp;ním učila texty jeho divadelných postáv, on hovoril svoj text, ja som so scenárom v&nbsp;ruke kontrolovala, či už text ovláda alebo ešte má medzery. Keď som bola o&nbsp;čosi staršia, uvádzala som na javisku v&nbsp;kultúrnom dome predstavenia našich ochotníkov, sem-tam som si aj zahrala nejakú menšiu rolu. Veľa zábavy sme si s&nbsp;otcom užili, keď sme doma v&nbsp;obývačke maľovali kulisy,“ hovorí o&nbsp;formovaní svojho vzťahu k&nbsp;umeniu Veronika.

Napokon to dotiahla v&nbsp;divadelnom súbore Voľančan až na post režisérky. Pod jej taktovkou miestni divadelníci nacvičili dve hry. Prvá bola hra Záletník, ktorú napísala Veronikina spolužiačka z&nbsp;Prešovskej univerzity Adriána Jenčová. „Bola to pre náš súbor prelomová hra, dovtedy tvorili repertoár predovšetkým hry klasikov z&nbsp;dedinského prostredia. O&nbsp;rok neskôr som mala pod palcom naštudovanie známej klasiky – veselohry Kubo od Jozefa Hollého, to bola moja posledná réžia. Ale keď už hovoríme o&nbsp;mojej ceste k&nbsp;umeniu, nemôžem nespomenúť moje učiteľky z&nbsp;materskej školy aj z&nbsp;jednotriedky pani Alexyovú, Baňasovú, Ridillovú, ktoré nás viedli k&nbsp;tancu a&nbsp;recitovaniu, a&nbsp;to mi ostalo v&nbsp;krvi do dospelosti.“

Veronika vyštudovala na univerzite masmediálnu komunikáciu, v&nbsp;rámci programu Erasmus jeden rok štúdia aj neskoršiu stáž absolvovala v&nbsp;Prahe. Mesto aj život Pražanov sa jej páčil, ale doma je doma, v&nbsp;dedine má svoje zázemie, rodinné i&nbsp;kamarátske putá. „Prácu mi ponúkli v&nbsp;diecéznej Gréckokatolíckej charite v&nbsp;Prešove, mám na starosti komunikáciu s&nbsp;verejnosťou, táto práca mi veľmi sadla, napokon som tento odbor študovala na univerzite. Účelové zariadenie gréckokatolíckej cirkvi pôsobiace na území Prešovskej archieparchie mi ponúka širokú paletu možností pomáhať ľuďom v&nbsp;núdzi."

Kolektív tvorí 120&nbsp;pracovníkov, ktorí v&nbsp;Prešove, Bardejove, Humennom, vo Svidníku, v&nbsp;Snine a&nbsp;Starej Ľubovni podávajú pomocnú ruku ľuďom v&nbsp;núdzi. „Robíme to prostredníctvom sociálnych, zdravotníckych, vzdelávacích aj doplnkových služieb už 33&nbsp;rokov. Najviac klientov pribudlo v&nbsp;prešovskom a&nbsp;bardejovskom centre podpory pre Ukrajincov, ktoré sme zriadili po napadnutí Ukrajiny ruskými vojskami. Ľudia, ktorých sme tam prichýlili, sú za tú pomoc v&nbsp;najťažších chvíľach svojho života nesmierne vďační a&nbsp;to je pre nás tá najlepšia odmena,“ hovorí o&nbsp;svojej práci v&nbsp;gréckokatolíckej charite Veronika Futejová.

Idyla pod Kohútom: Desiatky rokov sú pýchou voľanov divadelníci a folkloristi

Výber pre vás

Idyla pod Kohútom: Desiatky rokov sú pýchou voľanov divadelníci a folkloristi

Súvisiace články

Mesto siedmich líp: Dušou Lipian nie sú budovy, ale ľudia

Otvorení svetu: Jedným z nových obyvateľov Nemeckej je aj filmový hrdina Avatar

V Rusovciach ani tak, ani onak: Miliónová pokuta za záchranu a oživenie kostolíka

Výber pre vás