Peter Ličák

Rozvoj mesta zovretého kopcami a&nbsp;lesmi Čergova a&nbsp;Šarišskej vrchoviny vo veľkej miere ovplyvnila jeho výhodná poloha. Mesto leží v&nbsp;polovici starej obchodnej cesty medzi brehmi Čierneho a&nbsp;Baltského mora, so štipkou zveličenia možno povedať, že Lipany ležia v&nbsp;strede Európy. Ako dôležitá križovatka ciest európskych obchodníkov sa mesto už vo svojom ranom období stalo vyhľadávanou trhovou osadou. Od roku 1406 sa tam trhy konali každú sobotu.

Poloha: Prešovský kraj, okres Sabinov, región Šariš, mikroregión Horná Torysa
&nbsp;
Prvá písomná zmienka: 1312
&nbsp;
Počet obyvateľov: 6 449
&nbsp;
Nadmorská výška: 389 m

Lipany

Vďaka dobrej polohe a&nbsp;týždenným trhom vtedy Lipany patrili k&nbsp;stredne veľkým mestám s&nbsp;dobre rozvinutým hospodárskym zázemím. „Obyvateľmi mesta boli na rozhraní 13. a&nbsp;14. storočia prevažne poľnohospodári, predovšetkým želiari. V&nbsp;období poddanstva to bola najchudobnejšia vrstva obyvateľstva aj v&nbsp;našom meste. Medzi želiarov patrili aj nemajetné vdovy, chorí ľudia, invalidi, ale aj remeselníci a&nbsp;obchodníci. Popri poľnohospodárskom charaktere mesta bolo právo konať týždenné trhy hnacím motorom rozvoja remesiel. Mnohé úzko súviseli s&nbsp;poľnohospodárstvom, prví remeselníci sa dali na výrobu syrov, piva, vína, výrobkov z&nbsp;kože a&nbsp;plátna. K&nbsp;najčastejšie predávaným výrobkom na týždenných trhoch bolo aj náčinie potrebné pre poľnohospodárov. Rozšíreným remeslom bolo v&nbsp;Lipanoch aj kováčstvo, hrnčiarstvo, zámočníctvo, kolárstvo, garbiarstvo,“ načrel do histórie primátor Vladimír Jánošík (57).

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z MESTA, KDE SA ĽUDIA SNAŽIA ŤAHAŤ ZA JEDEN POVRAZ, NÁJDETE V GALÉRII

Pôvodným povolaním strojný inžinier prvýkrát prevzal primátorské insígnie pred deviatimi rokmi po dnešnom mestskom poslancovi Eduardovi Vokálovi, ktorý stál na čele lipianskej samosprávy šestnásť rokov. „Pán Vokál je pravicový, ja ľavicový politik, ale naša spolupráca je vynikajúca, v&nbsp;lipianskej samospráve osobné útoky, aké vídame vo vysokej politike, nepestujeme. Namiesto toho, aby sme si išli po krku, hľadáme spôsoby, ako mesto posunúť dopredu. Často sa s&nbsp;ním stretávam nielen na rokovaní mestského parlamentu, ako človek, ktorý toľko rokov viedol mesto, má mnoho skúseností i&nbsp;nápadov, ktoré by bolohriechom zmiesť zo stola,“ hovorí o&nbsp;dobrých praktikách komunálnej politiky lipiansky primátor.

Kým prevzal na svoje plecia ťarchu zodpovednosti za chod mesta, zbieral životné skúsenosti na štyroch pracovných postoch. Ako sa vraví, každá robota bola z&nbsp;iného súdka. S&nbsp;čerstvým inžinierskym diplomom nastúpil ako výrobný dispečer do ľudového autodružstva, ktoré v&nbsp;lipianskom závode vyrábalo traktorové kabíny pre známu fabriku Zetor Brno. Keď si urobil doplnkové pedagogické vzdelanie, učil v&nbsp;neďalekých Krivanoch na základnej škole matematiku, potom dvanásť rokov viedol pedagogický kolektív na Základnej škole v&nbsp;Šarišských Dravciach.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

S&nbsp;komunálnou politikou sa začal zoznamovať pred jedenástimi rokmi, keď získal mandát poslanca Prešovského samosprávneho kraja, aj vo funkcii prednostu Okresného úradu v&nbsp;Prešove. „Takže keď som v&nbsp;roku vyhral volebný súboj v&nbsp;Lipanoch, vedel som, čo sa odo mňa očakáva, aké mestské problémy na mňa čakajú. Tak ako vtedy, aj dnes považujem za kľúčovú, ale aj najťažšiu úlohu, prípravu nejakej investičnej akcie. To je proces, ktorý je často vďaka veľkej byrokracii nad ľudské sily. Vláda by s&nbsp;tým mala niečo urobiť, zjednodušiť prípravu investičných akcií, lebo samosprávy stratia chuť na takú či onakú investíciu. Keď sa pred rokmi rozpadol v&nbsp;Lipanoch cez zimu frekventovaný chodník, za mesiac bol zrekonštruovaný, dnes tento proces pre nezmyselné komplikácie trvá dva roky. Úradníci sa ho boja skrátiť aj zjednodušiť, lebo im hrozia za porušenie byrokratického postupu tvrdé sankcie, prepustenie z&nbsp;práce, dokonca trestné stíhanie,“ posťažoval sa na nezmyselnú byrokraciu primátor mesta, ktoré podľa historických záznamov dostalo v&nbsp;minulosti popri iných názvoch aj pomenovanie Sedem líp vďaka košatým lipám v&nbsp;centre mesta. Preto sa sedem líp dostalo aj do erbu Lipian.

Od novej vlády očakáva, že sa zo štátnej kasy presunie viac peňazí na účty samosprávnych krajov, miest i&nbsp;obcí. „Ale ruka v&nbsp;ruke s&nbsp;tým by mala vláda posunúť viac právomocí samosprávam, tie určite vedia lepšie, ako po­užiť a&nbsp;využiť peniaze pre vylepšenie života ľudí, než ministerskí úradníci.“

V&nbsp;týchto predvianočných dňoch v&nbsp;kanceláriách mestského úradu finišujú administratívne práce na dokončení štyroch projektov. Nad mestom pribudol vodojem, nový šat dostali vnútro­blokové priestory, do mesta vedie od Prešova cyklochodník. „Z&nbsp;mesta chceme postupne spraviť turistické centrum hornotoryského regiónu, darí sa nám v&nbsp;tomto úsilí, tretiu sezónu je v&nbsp;prevádzke akvapark, v&nbsp;lese nad mestom je cieľom turistov rozhľadňa, zásluhou Vlada Kocúreka máme v&nbsp;meste historickéhradisko. Tým, ktorí v&nbsp;našom meste a&nbsp;regióne ešte neboli, odkazujem, aby prišli, určite sa tu nebudú nudiť,“ odkazuje lipiansky primátor.

K&nbsp;ľuďom, ktorí tvoria dušu Lipian, nesporne patrí aj emeritná učiteľka Terézia Križalkovičová&nbsp;(68). Pred dvoma mesiacmi sa v&nbsp;kultúrnom dome vo Svidníku uskutočnila tradičná súťaž o&nbsp;titul babičky Prešovského kraja. Okresná organizácia Jednoty dôchodcov Slovenska v&nbsp;Sabinove nominovala pani Teréziu. Bola to dobrá nominácia, titul jej zásluhou skončil v&nbsp;Lipanoch. 

„Babičky z&nbsp;najväčšieho kraja súťažili v&nbsp;štyroch disciplínach, diváci hodnotili ručné práce, staré mamy sa predviedli na javisku v&nbsp;krojoch, odkiaľ pochádzajú, za úlohu mali predstaviť svoje mesto či dedinu, štvrtou bola voľná disciplína. Pani Terka hovorila pred porotou tak pekne o&nbsp;Lipanoch, že z&nbsp;nich takmer urobila hlavné mesto sveta. Zaujímavo dokázala hovoriť aj o&nbsp;svojej veľkej rodine, o&nbsp;práci učiteľky, o&nbsp;svojich koníčkoch. Nielen porotu, ale aj publikum si získala skromnosťou a&nbsp;fundovanými odpoveďami,“ okomentovala súťaž predsedníčka prešovskej krajskej organizácie Jednoty dôchodcov Slovenska Eva Arvayová, ktorá sa pred dvomi rokmi stala babičkou Slovenska.

„Mojou najväčšou životnou túžbou bolo mať veľkú rodinu, ďakujem Bohu, že sa mi to želanie splnilo. S&nbsp;rodičmi sme žili v&nbsp;Jakubovej Voli, naši sa mali čo obracať, uživiť desať detí nebolo jednoduché. S&nbsp;manželom Jožom sme vychovali šesť detí, máme sedem vnúčat a&nbsp;vraj ôsme je na ceste. Najkrajšie chvíle zažívam, keď sa všetci zídeme na letnej aj zimnej dovolenke, zakaždým si vyberieme iný región. Aj teraz na Vianoce bude v&nbsp;našom dome veselo, pri stromčeku nás bude zo dvadsať, už sa chystám na pečenie trvanlivého vianočného pečiva. Vnúčatá majú rady perníky, grilážové oblátky, rožteky z&nbsp;čajového pečiva plnené domácim lekvárom. A&nbsp;teším sa, keď mi dopredu oznámia, aké jedlo im mám pripraviť. Najradšej majú lokše, zemiakové placky a&nbsp;pirohy,“ teší sa na Vianoce v&nbsp;kruhu veľkej rodiny, ktorá sa zíde pri vianočnom stromčeku od Košíc po Bratislavu, pani Križalkovičová.

„Tak ako vy teraz pracujete v&nbsp;rámci dlhodobého seriálu na písomnom portréte nášho mesta, tak ja štetcom, olejovými či akrylovými farbami dlhodobo pracujem na portréte zeme,“ privítal nás vo svojom ateliéri na prvom poschodí domu vo vilovej štvrti na Kukučínovej ulici výtvarník Miroslav Bucher (73). Na svojom životnom projekte pracuje viac ako tri desaťročia, v&nbsp;krajinárskej tvorbe hľadá genia loci, dušu mesta, malebnej dedinky, krajiny nielen v&nbsp;okolí Lipian, ale aj v&nbsp;zahraničí, najmä na krajinárskych sympóziách a&nbsp;plenéroch.

Pochádza z&nbsp;českého Šumperka, ktorý je považovaný za bránu do Jeseníkov. Odbor monumentálnej maľby v&nbsp;architektúre a&nbsp;scénografii vyštudoval v&nbsp;ateliéri profesora Coufala na umeleckopriemyselnej škole v&nbsp;Brne. „Po štúdiu som sa dostal do Košíc, kde žila moja sestra. Volala mi –&nbsp;poď k&nbsp;nám na východ, tu nájdeš veľa možností uplatniť sa. A&nbsp;mala pravdu. Našiel som si prácu na propagačnom oddelení Sociálno-ekonomického závodu Východoslovenských železiarní, dodnes tam majú niektoré moje monumentálne práce. Ale našiel som si tam čas a&nbsp;priestor aj na komornú keramikársku tvorbu, na oddelení som si urobil neveľkú pec na vypaľovanie keramiky. V&nbsp;začiatkoch mi veľmi pomohol známy košický výtvarník, dnes už nebohý Jožko Sabol, ktorý ma pri každom rozhovore nabádal, aby som popri keramike chytil do rúk aj štetec a&nbsp;paletu,“ hovorí Miroslav Bucher o&nbsp;svojich umeleckých začiatkoch.

V&nbsp;polovici osemdesiatych rokov sa popri monumentálnej, drobnej a&nbsp;záhradnej keramikárskej tvorbe venoval propagačnej grafike a&nbsp;výstavníckej tvorbe. „Bola to pre mňa nová výzva, ale so svojimi kolegami sme vytvorili vo východoslovenských múzeách a&nbsp;na hradoch niekoľko zaujímavých expozícií a&nbsp;výstav, myslím, že zniesli tie najprísnejšie kritériá. Pre Slovenské technické múzeum v&nbsp;Košiciach sme vytvorili výstavy o&nbsp;kovolejárstve či výstavu 70&nbsp;rokov metrológie na Slovensku, ktorá bola po Košiciach inštalovaná aj v&nbsp;Bratislave a&nbsp;v&nbsp;technickom múzeu v&nbsp;Moskve. Vychutnali sme aj spoluprácu s&nbsp;múzejníkmi na stálych expozíciách na Spišskom hrade, na hrade Krásna Hôrka či v&nbsp;kláštore mlčiacich mníchov na brehu Dunajca pod skalným masívom Tri koruny.“

Maľovaniu sa začal naplno venovať až od roku 1992, keď sa s&nbsp;rodinou presťahovali do Lipian. Priznáva, že najprv maľoval tajne, akosi sa neodvážil ukázať svoje obrazy, ale keď ho maliar Jožo Sabol neustále povzbudzoval do maľovania, dal sa presvedčiť. Ten krok nikdy neoľutoval.

„V&nbsp;detstve sme často chodievali do prírodnej rezervácie Adršpašské skaly na&nbsp;severovýchode Česka, dodnes mi v&nbsp;duši ostala skrytá tá mystická atmosféra bizarného skalného mesta, obdivoval som schopnosť prírody, ktorá dokázala vytvoriť takéto dielo. Rád maľujem krajinu, snažím sa toto Božie dielo zobraziť pravdivo, úprimne, tak aby z&nbsp;každého môjho obrazu bolo cítiť súhru ľudskej duše a&nbsp;duše krajiny. Každá moja výstava má stále ten istý názov – Portrét zeme. Mám obrazmi zmapované celé Slovensko, samozrejme, že mi k&nbsp;srdcu prirástla predovšetkým krajina v&nbsp;okolí Lipian, veľa obrazov som vytvoril na poloninských kopcoch a&nbsp;lúkach, rád však cho­dievam s&nbsp;maliarskym stojanom aj na Zamagurie, Oravu, Pohronie. Tieto regióny majú krajinu, ktorá svojou krásou vyráža dych.“

Za tvorbou cestuje po celom starom kontinente, dokonca bol až v&nbsp;Indii. „Mám však jeden sen, ktorý sa mi už asi nesplní: veľmi túžim namaľovať niekoľko portrétov v&nbsp;krajine pri jazere Bajkal, ale v&nbsp;súčasnej situácii je to nemožné,“ hovorí Miroslav Bucher, člen Umeleckej besedy slovenskej, kde roky pôsobil v&nbsp;správnej rade.

Tak ako pani Križalkovičová aj pani Irena Liščinská (71) pochádza z&nbsp;desiatich detí, aj ona pôsobila v&nbsp;školstve. Učila na Základnej škole v&nbsp;Šarišskom Jastrabí, ako vychovávateľka v&nbsp;sabinovskom detskom domove, do dôchodku odišla zo školského klubu na Základnej škole v&nbsp;Lipanoch. Dnes pani Eku, ako ju všetci familiárne nazývajú, poznajú v&nbsp;meste ako zanietenú bylinkárku. 

„Bylinky a&nbsp;ich liečivú silu som sa naučila spoznávať už ako dieťa od svojej mamy. Zbierala predovšetkým repík, skorocel, ľubovník, zemežlč. Bylinky porozkladala na noviny a&nbsp;sušila ich na povale. Varila nám z&nbsp;nich čaje, najčastejšie z&nbsp;rumančeka, ktorý pestovala v&nbsp;záhrade. Vďaka bylinkám sme mali ako deti dobrú imunitu, chrípka, angína, prechladnutie nás zďaleka obchádzali,“ hovorí&nbsp; pani Eka. Bylinky podľa vzoru svojej mamy začala mama štyroch detí zbierať pred 37&nbsp;rokmi, keď jej manžel Milan ochorel na rakovinu hrubého čreva. Začala z&nbsp;nich vyrábať liečivé masti, oleje, tinktúry. A&nbsp;už osemnásť rokov robí v&nbsp;priestoroch Mestského úradu v&nbsp;Lipanoch a&nbsp;v&nbsp;školách výstavy byliniek. Ukazuje návštevníkom, ako bylinky sušiť, ako a&nbsp;kedy ich používať.

Za kráľa liečivých rastlín považujem nechtík lekársky. „Za superbylinu ho považovala aj rakúska bylinkárka a&nbsp;spisovateľka Maria Trebenová, ktorá je považovaná za priekopníčku obnoveného záujmu o&nbsp;liečivé rastliny. Nechtík lekársky odporúčam ľuďom, ktorí majú problémy so žalúdočnou sliznicou, je dobrý na liečenie popálenín, olej, ktorý vyrábam z&nbsp;nechtíka, zmierňuje problémy s&nbsp;kŕčovými žilami, nechtíková masť rýchlo hojí hnisavé rany. Preto túto bylinku pestujem v&nbsp;záhrade, okrem nechtíka si tam pestujem medovku, šalviu, materinu dúšku, koriander, prasličku.“

Pani Liščinská denne užíva jednu lyžičku tinktúry zo zeleného orecha, teraz si dáva čaje z&nbsp;bylín vypestovaných v&nbsp;záhrade, aby si pred zimou posilnila imunitu. „Kto trpí na nejakú alergiu, mal by sa pred užívaním bylín poradiť s&nbsp;lekárom, aby mu byliny nenarobili namiesto úžitku zdravotné ťažkosti. Napríklad taký pestrec, ktorý je dobrý na žlčník, je rizikový pre ľudí s&nbsp;vysokým tlakom. Echinacea purpurová, ktorá obsahuje celú škálu liečivých látok, je nevhodná pre deti s&nbsp;alergiami, môže im spôsobiť problémy s&nbsp;dýchaním,“ nabáda na opatrnosť pri užívaní liečivých rastlín skúsená bylinkárka.

Mesto siedmich líp: Dušou Lipian nie sú budovy, ale ľudia

Peter Ličák

Plus TV

Výber pre vás

Mesto siedmich líp: Dušou Lipian nie sú budovy, ale ľudia

Peter Ličák

Súvisiace články

Aký je Kátov bez katov? V záhorskej obci majú originálny betlehem aj bejzbalový klub

Jasenica: Obec s kaštieľom, v ktorom sa dejú čudné veci a straší

Podpoliansky labyrint: Ak hľadáte vo viacerých smeroch raritnú obec, vyberte sa na Látky

Plus TV

Výber pre vás