Mária Mišovičová

Jeho knižka Reportáž spod šibenice bola najprekladanejším dielom do cudzích jazykov a&nbsp;povinným čítaním v&nbsp;školách. A&nbsp;mnohí chceli byť takí ako on: nebojácny, statočný, pre slobodu ochotný nasadiť vlastný život. Komunisti z&nbsp;neho cielene vytvárali kult, až sa zdalo, že tento novinár, umelecký kritik a&nbsp;odbojár je takmer nadpozemská bytosť. Paradoxom je, že takýmto idolom sa stal až po smrti.

Narodil sa v&nbsp;Prahe na Smíchove v&nbsp;robotníckej rodine. Otec Karel spočiatku pracoval ako sústružník a&nbsp;matka Marie bola krajčírka. K&nbsp;hudbe a&nbsp;divadlu mali blízko, hoci v&nbsp;amatérskej podobe. Aj meno malému synovi dali po strýkovi Juliusovi Fučíkovi, hudobnom skladateľovi a&nbsp;autorovi mnohých vojenských pochodov. Hudbe sa venoval aj Juliusov otec, ako ochotník spieval v&nbsp;divadle. Aby boli k&nbsp;umeniu ešte bližšie, keď mal syn Fučíkovcov štyri roky, opustili Prahu a&nbsp;presťahovali sa do Plzne. Otec prijal angažmán v&nbsp;tamojšom mestskom divadle ako barytonista, neskôr bol inšpicient.

Divadelné prostredie sa podpísalo aj na jeho synovi. V&nbsp;detskom veku úspešne odohral na javisku plzenského divadla desiatky úloh. V&nbsp;Plzni aj maturoval na reálnom gymnáziu a&nbsp;hneď po škole v&nbsp;osemnástich rokoch vstúpil do práve založenej komunistickej strany. Predtým však vystúpil z&nbsp;katolíckej cirkvi a&nbsp;po zvyšok života uvádzal, že je bez vyznania. Po maturite pokračoval v&nbsp;externom štúdiu na pražskej filozofickej fakulte. Navštevoval prednášky o&nbsp;literárnej vede a&nbsp;hudobnej histórii. No štúdium nedokončil, pretože ho lákala žurnalistika. 

Písanie si vyskúšal ešte na gymnáziu, v&nbsp;článkoch sa venoval najmä divadelným hrám. V&nbsp;novinách videl svoju budúcnosť. Tú spájal aj s&nbsp;komunistickou stranou. Na fakulte sa angažoval v&nbsp;umeleckých hnutiach ľavicových intelektuálov. Držal sa aj novinárskeho remesla. Pracoval ako šéfredaktor časopisu Tvorba a&nbsp;pre denník Rudé právo písal reportáže. Počas niekoľkých rokov sa z&nbsp;neho stal uznávaný ľavicový kritik. Okrem písania usporadúval pre vplyvných umelcov prednášky o&nbsp;marxizme, čo imponovalo komunistom v&nbsp;tých najvyšších funkciách a&nbsp;novinár bol u&nbsp;nich v&nbsp;obľube. 

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Pri písaní sa orientoval hlavne na reportáže, no na dianie okolo seba mal svojský pohľad. Bol novinár, ktorému pravda v&nbsp;príbehu nesmela stáť v&nbsp;ceste. Evidentné to bolo v&nbsp;knihe Krajina, kde zajtra znamená už včera. S&nbsp;nadšením v&nbsp;nej písal o&nbsp;Sovietskom zväze, hoci tam pricestoval v&nbsp;roku 1930, v&nbsp;období, keď nastupoval Stalinov teror, v&nbsp;krajine bol plánovaný a&nbsp;z&nbsp;najvyšších miest riadený hladomor. Po návrate domov uskutočnil prednáškové turné po celej republike. O&nbsp;Sovietskom zväze podával zidealizovaný obraz, horlivo ho propagoval a&nbsp;snažil sa medzi poslucháčmi získať čo najviac záujemcov o&nbsp;komunistickú ideológiu. Kto nesúhlasil s&nbsp;jeho názorom, že Sovietsky zväz čakajú žiarivé zajtrajšky, dostal sa s&nbsp;ním do konfliktu.

Do krajiny Sovietov sa vrátil v&nbsp;rokoch 1934 až 1936, pracoval ako korešpondent Rudého práva. Ani v&nbsp;atmosfére Stalinových čistiek o&nbsp;komunistickej ideológii nezapochyboval. Práve naopak, napísal oslavné reportáže „z&nbsp;nového sveta“, ktoré vyšli po vojne pod názvom V&nbsp;krajine milovanej. Julius Fučík bol v&nbsp;tom období azda najzarytejší obhajca Stalinových procesov.

Popri písaní mal Julius Fučík rád spoločnosť žien, tie ho obletovali. Tento výrečný a&nbsp;príťažlivý mladý muž ich priťahoval svojou charizmou. Mal povesť leva salónov, bohéma a&nbsp;lámača dievčenských sŕdc. Rád navštevoval prvorepublikové kaviarne a&nbsp;miloval nielen divadlo, ale aj divadelné herečky. Ale v&nbsp;rámci svojho komunistického pohľadu na svet sa pohŕdavo vyjadroval o&nbsp;„meštianskej morálke“, svojimi názormi často a&nbsp;rád provokoval a&nbsp;tešil sa, keď vyvolal pohoršenie alebo narušil dobové konvencie. Manželstvo považoval za buržoázny prežitok. Po vystriedaní mnohých partneriek sa doň nakoniec predsa len rozhodol vstúpiť. Oženil sa Augustinou Kodeřičovou, ktorú volali Gusta. Bol to jej druhý sobáš a&nbsp;ani ich vzťah pred uzavretím manželstva nebol bez problémov, prešiel rôznymi peripetiami vrátane nevery na oboch stranách.

Ich svadba sa vymykala z&nbsp;dovtedy zaužívaných zvyklostí. Prvou bol vek. Brali sa v&nbsp;roku 1938, keď obaja mali 35 rokov, čo bolo na tie časy poriadne vysoké číslo. Oddávajúci, nevesta i&nbsp;svedkovia boli v&nbsp;napätí, pretože ženích dobehol na poslednú chvíľu. V&nbsp;ruke držal dve svadobné oznámenia, ktoré sám napísal a&nbsp;vytlačil. Jedno bolo pre nevestu a&nbsp;druhé pre jeho rodičov. Hostia boli len dvaja – svedkovia. Ich vzťah zrejme výstižne vystihol spisovateľ a&nbsp;dramatik Ferdinand Peroutka: „V&nbsp;tom čase sa o&nbsp;Juliusovi neraz hovorilo, že sa skrýva pred políciou. Úplne tak to nebolo, on sa skrýval pred milenkou, ktorá ho už omrzela. Vtedy vždy prišiel domov k&nbsp;svojej Guste, ktorá naňho čakala. Bola jeho celoživotná priateľka, ošetrovateľka a&nbsp;spolubojovníčka v&nbsp;jednom.“ Priatelia i&nbsp;známi sa zhodli, že ide o&nbsp;formálny zväzok s&nbsp;praktickým dodatkom: môžu požiadať penzijný ústav o&nbsp;príplatok. Tak ich zväzok charakterizovala i&nbsp;Gusta Fučíková.

Na jeseň 1938 bola komunistická strana zakázaná, komunisti prešli buď do ilegality, alebo emigrovali do Sovietskeho zväzu. Fučíkovci zostali v&nbsp;protektoráte, prišli o&nbsp;zamestnanie, pretože plat dostávali od zakázanej strany, a&nbsp;dostali sa do finančných problémov. V&nbsp;nasledujúcom roku na jar sa začala okupácia Československa. Zakrátko po príchode nacistov sa Julius Fučík stiahol do ústrania, s&nbsp;manželkou Gustou žili u&nbsp;jeho rodičov neďaleko Domažlíc. Vyhli sa tak zatýkaniu komunistov v&nbsp;Prahe, aj keď si uvedomovali, že polícia sa môže objaviť aj u&nbsp;nich. Julius sa zatiaľ u&nbsp;rodičov pustil do písania eseje o&nbsp;Božene Němcovej, kde potvrdil svoje literárne kvality. 

Nevydržal tam však dlho, napriek nemeckým okupantom sa vrátil do Prahy aj s&nbsp;vedomím, že ho môžu zatknúť. Prišiel hlavne preto, aby sa opäť pustil do odbojových aktivít po tom, ako v&nbsp;júni 1941 nacisti napadli ZSSR. V&nbsp;tom čase bol členom ilegálneho Ústredného výboru KSČ a&nbsp;na starosti mal vydávanie zakázaných novín, predovšetkým Rudého práva. Po Prahe sa pohyboval v&nbsp;prezlečení s&nbsp;falošnou identitou profesora Horáka – postavy, ktorú si vymyslel.

Aj v&nbsp;minulosti používal rôzne divadelné kostýmy. Najmä v&nbsp;období hospodárskej krízy, keď rečnil na zakázaných zhromaždeniach po celej republike alebo v&nbsp;rôznych kútoch krajiny organizoval robotnícke štrajky a&nbsp;tie podporoval aj vo svojich článkoch. V&nbsp;prezlečení vtedy utekal pred políciou, skrýval sa, čo sa mu nie vždy podarilo. Za tieto politické aktivity ho niekoľkokrát zatkli, napríklad v&nbsp;roku 1930 skončil za mrežami na desať dní. Julius Fučík sa na robotnícke zhromaždenia neraz pozeral s&nbsp;nadhľadom, bral ich s&nbsp;humorom. Lenže to všetko sa dialo v&nbsp;prvej Československej republike, vo veľkorysej demo­kracii a&nbsp;často mu to prešlo. Ibaže vtedajší režim bol diametrálne odlišný od nacistického.

Aj tentoraz „hral“ v&nbsp;ilegalite bradatého krívajúceho starca s&nbsp;okuliarmi, ktorý sa podopiera palicou. Tak chodieval na stretnutia odbojárov. Správal sa ako dieťa, ktoré to považovalo za vzrušujúcu hru. Aspoň tak to videli kolegovia v&nbsp;odboji a&nbsp;vyčítali mu to. Podľa nich skôr vzbudzoval pozornosť, než by ju od seba odpútaval. Julius Fučík aj teraz zaujal k&nbsp;ich výčitkám postoj bohéma, veľmi si ich nepripúšťal a&nbsp;konšpiráciu bral ako dobrodružstvo. V&nbsp;prezlečení však na seba naozaj upriamoval pozornosť a&nbsp;v&nbsp;ňom ho zatklo aj gestapo.

Podľa protokolov pražského gestapa k&nbsp;tomu prišlo z&nbsp;24.&nbsp;na 25.&nbsp;apríla 1942 v&nbsp;konšpiračnom byte Josefa Jelínka, kde sa konala ilegálna schôdzka odbojárov. Pritom gestapo cielene nehľadalo konkrétnych ľudí, išlo o&nbsp;rutinnú raziu, pri ktorej pátralo po nelegálnych vysielačkách. Takže vlastne celú konšpiračnú skupinu zatklo náhodou. Na druhý deň si prišli po Gustu Fučíkovú a&nbsp;po vypočúvaní ju poslali do koncentračného tábora Ravensbrück. Juliusa Fučíka previezli do ústredia gestapa a&nbsp;podrobili ho celonočnému krutému vypočúvaniu. Potom ho premiestnili do väznice na Pankráci. „Priviezli k&nbsp;nám muža, ktorý bol celý krvavý, špinavý, mal roztrhaný oblek a&nbsp;nejavil žiadne známky života,“ takto naň­ho spomínal tamojší väzenský dozorca Adolf Kolínský.

Ešte pred zatknutím si Julius Fučík neraz hovoril, že keby k&nbsp;tomu prišlo, nikoho a&nbsp;nič neprezradí. K&nbsp;výpovediam ho neprinútia ani surovosti dozorcov, ani žiadna neznesiteľná bolesť. Spočiatku skutočne nikoho neprezradil, vyplývalo to aj z&nbsp;dochovaných protokolov gestapa a&nbsp;súhlasí to s&nbsp;opisom tejto situácie v&nbsp;Reportáži spod šibenice. V&nbsp;motákoch vysvetľoval, že mlčal, pretože „rozohral vysokú hru“, aby vyšetrovateľov nasmeroval na falošnú stopu. Takto chcel zachrániť ďalších spolupracovníkov. Vypovedať začal až po siedmich týždňoch vo väzení. Sám to otvorene priznal v&nbsp;motákoch: „Keď som videl, že zatýkanie odbojárov aj tak pokračuje, začal som vypovedať.“

S&nbsp;odstupom rokov je zrejmé, že jeho počiatočné mlčanie zachránilo život niekoľkým ľuďom a&nbsp;odviedlo pozornosť od viacerých umelcov, medzi ktorých patrili básnici František Halas, Vítězslav Nezval, Stanislav Kostka Neumann či Jaroslav Seifert. To, aby Julius Fučík písal spoza mreží motáky a&nbsp;neskôr i&nbsp;listy, mu navrhol dozorca Adolf Kolínský. Väzeň najprv nereagoval, považoval to za provokáciu, ale neskôr túto možnosť využil. Práve tento dozorca, údajne dosadený do väznice odbojom, mu po celý čas zabezpečoval písacie potreby a&nbsp;v&nbsp;rámci daných možností pokoj na prácu. 

Prvé motáky boli zrejme pre manželku Gustu, neskôr sa rozpísal viac a&nbsp;listy z&nbsp;väznice vynášal okrem Adolfa Kolínskeho ďalší dozorca Josef Hora. Práve v&nbsp;cele na Pankráci začal Julius Fučík písať na motákoch Reportáž spod šibenice. Trvalo mu to takmer dva mesiace. Potom dozorcovia lístky vyniesli a&nbsp;schovali na rôznych miestach. V&nbsp;júni 1943 ho previezli do smutne známej berlínskej väznice v&nbsp;Plötzensee. Tam ho odsúdili za vlastizradu na trest smrti. Rozsudok vykonali obesením 8.&nbsp;septembra 1943.

Gusta Fučíková koncentračný tábor prežila a&nbsp;po skončení vojny sa vrátila do Prahy. Vyhľadal ju dozorca Kolínský a&nbsp;odovzdal jej 167&nbsp;zachovaných motákov. Komunistickí ideológovia zajasali. Rozhodli sa ich okamžite vydať knižne. Podarilo sa im to v&nbsp;rekordne krátkom čase, stihli to ešte v&nbsp;októbri 1945. Táto kniha bola pre komunistov priam posvätná a&nbsp;čítali ju všetci –&nbsp;pionieri, zväzáci, komunisti. Z&nbsp;Juliusa Fučíka sa stal ideálny hrdina doby, nový človek, ktorý sa obetoval pre lepšiu budúcnosť ľudstva.

Redaktorsky knihu upravovala sama Gusta. S&nbsp;korigovaním jej pomáhal manželov priateľ a&nbsp;ľavicový literárny kritik Ladislav Štoll. Aby vznikol dokonalý obraz o&nbsp;hrdinovi, niektoré odseky z&nbsp;motákov vynechali, iné prispôsobili. Vynechali napríklad časť, kde sa Julius Fučík priznáva, že chcel s&nbsp;gestapom hrať „vysokú hru“. Rovnako sa v&nbsp;pôvodnej verzii neobjavila stať, kde hovorí o&nbsp;svojom podiele viny na ďalšom zatýkaní. V&nbsp;každom ďalšom vydaní knihy boli odlišne opísané niektoré situácie. Gusta Fučíková tieto odlišnosti vysvetľovala nájdením nových motákov. No práve ona aj s&nbsp;kritikom Štollom upravovali a&nbsp;prispôsobovali text, z&nbsp;jej muža pomáhali vytvárať pamiatku mučeníka, ktorého komunisti oslavovali so zbožnou úctou.

Po vydaní Reportáže spod šibenice v&nbsp;roku 1945 sa začali vynárať pochybnosti o&nbsp;hrdinstve glorifikovaného novinára. Týkali sa jeho zatknutia, pobytu vo väzení, autenticity motákov. Objavilo sa mnoho svedectiev z&nbsp;odboja, ktoré jeho hrdinstvo spochybňovali. Pozastavovali sa napríklad nad tým, ako reagoval počas zatknutia. Pri tejto ilegálnej schôdzke porušil všetky pravidlá konšpirácie. Mal dve pištole, podľa odbojárskych pravidiel mal strieľať a&nbsp;pokúsiť sa uniknúť. Nespravil to a&nbsp;situáciu vysvetľoval tým, že do bytu vniklo deväť mužov a&nbsp;mierili na dve neozbrojené ženy a&nbsp;troch mužov. Stál za dverami a&nbsp;spočiatku o&nbsp;ňom nevedeli. Takže mohol strieľať, lenže keby vznikla prestrelka, ony by boli jej obeťami. Tak spoza dverí vyšiel. Vyzeralo to ako rozumná úvaha, ale prečo potom skôr než sa objavil pred gestapom, vopchal obe zbrane majiteľom do postele a&nbsp;vystavil ich tak smrteľnému nebezpečenstvu? 

Nad týmto jeho správaním opakovane vyjadrovala sklamanie aj Riva Friedová-Krieglová, jediná zo zatýkania, ktorá prežila. Neskôr Julius Fučík napísal, že keď vyšiel z&nbsp;úkrytu a&nbsp;nevystrelil, myslel si, že za mrežami všetci strávia pol roka, prípadne rok, príde revolúcia a&nbsp;vyslobodia ich. Boli to skreslené predstavy, musel predsa vedieť, že situácia je veľmi vážna a&nbsp;skoré prepustenie zatknutých neprichádzalo do úvahy.

Nevyjasnené zostali aj jeho nadštandardné vzťahy s&nbsp;vyšetrovateľom gestapa Josefom Böhmom. Opísal ho ako inteligentného človeka, ktorý nemučil, skôr dohováral, ale keď sa mu to hodilo, „požičal“ zatknutého na týranie iným. Existovali svedectvá, že sa spoločne prechádzali po Prahe. Komunisti tvrdili, že o&nbsp;ich „prechádzkach“ neexistujú dôkazy. Ich tvrdenia vyvrátil po vojne pred súdom samotný Josef Böhm, ktorý podrobne opísal šesť až osem takýchto vychádzok. Julius Fučík preňho bol zrejme akousi poistkou v&nbsp;prípade, že Nemecko prehrá vojnu. A&nbsp;u&nbsp;nadriadených sa snažil vyvolať dojem, že z&nbsp;novinára ešte stále môže získať dôležité informácie. To bol zrejme aj dôvod, prečo mal Julius Fučík na Pankráci asi rok viditeľné privilégiá. 

Pokiaľ šlo o&nbsp;autenticitu motákov, tú v&nbsp;1990 potvrdil kriminalistický ústav. Po detailnom grafologickom rozbore určil ako jediného autora textu na motákoch Juliusa Fučíka, a&nbsp;tak neodhalil žiaden komplot, ako verejnosť očakávala. Expertíza zároveň skonštatovala, že zásahy cenzorov sa dajú od pôvodného textu jasne oddeliť. Tí pozmenili informácie v&nbsp;troch motákoch, boli to viac-menej drobné úpravy, ale podarilo sa im zmeniť celkové vyznenie Fučíkovho textu a&nbsp;spraviť z&nbsp;neho hrdinu.

V&nbsp;60. rokoch mnohí požadovali vysvetlenie, či Julius Fučík vo väzení zrádzal a&nbsp;dostal tak za mreže ďalších. Pretože už po februárovom puči v&nbsp;roku 1948 zaznievali od emigrantov kritické hlasy na jeho glorifikáciu. V&nbsp;roku 1960 odvysielala rozhlasová stanica Slobodná Európa, pokiaľ šlo o&nbsp;neprimerané velebenie novinára, vyjadrenie spisovateľa Ferdinanda Peroutku, ktorý manželov Fučíkovcov poznal: „Aj keď vytvorená nepravdivá legenda dráždi, nehovorme o&nbsp;ňom, že bol zradca. On nezradil, len prezradil. Buď jeho bohémske nervy boli veľmi slabé a&nbsp;nevydržali mučenie, alebo tento milovník života dúfal, že zostane nažive, no zaplatil za to. Do konca života bol nepochybne presvedčeným komunistom.“

Glorifikovaný mučeník: Julius Fučík bol najprv hrdina, potom poukazovali na jeho zlyhanie

Výber pre vás

Glorifikovaný mučeník: Julius Fučík bol najprv hrdina, potom poukazovali na jeho zlyhanie

Súvisiace články

Helen Kellerová dokázala bez zraku a sluchu viac ako väčšina zdravých ľudí

Osudy hviezd kultového seriálu: Majú biele vlasy, ale zo šarmu nič nestratili

Odkiaľ sa vzali názvy? Najstaršia literárna zmienka o Európe je v Homérovej Iliade

Výber pre vás