Juraj Babják

Nie vždy to má logiku alebo historické opodstatnenie, ale... Či už je pôvod v astronómii, mytológii, či geografických charakteristikách, názvy skrývajú veľa histórie a prinášajú fascinujúce príbehy.

Názov je gréckeho pôvodu a&nbsp;odvíja sa z mytológie. Podľa starogréckej báje bola Európa pekná princezná z Fenície (dnešný Libanon), dcéra kráľa Agénora a&nbsp;jeho manželky Télefassy. Sám Zeus nemohol odolať jej kráse. Zamiloval sa do nej a premenil sa na bieleho býčka, aby ju ľsťou získal. Pridal sa ku kráľovským stádam na pastvinách, kam Európa často chodievala so svojimi družkami. Býčka si hneď všimla, ponúkla ho trávou, dala sa zlákať na prechádzku popri mori a&nbsp;vstúpila do morských vĺn. Keď si uvedomila, že je veľmi ďaleko od brehu a nikto nepočuje jej volanie o pomoc, bolo neskoro. Zeus s&nbsp;ňou preplával až na ostrov Kréta, kde sa premenil naspäť na boha. Európa sa do Dia zaľúbila a&nbsp;porodila troch synov –&nbsp;Minoa, Sarpédóna, Radamantha.

Ťažko povedať, prečo sa svetadiel nazýva po tejto kráske, isté je, že mýtus o&nbsp;unesenej Európe je stále predmetom záujmu vedcov a&nbsp;archeológov. Najstaršia literárna zmienka o&nbsp;nej je v&nbsp;Homérovej Iliade, ktorá sa datuje do 8.&nbsp;storočia pred naším letopočtom. Najstaršia maľba na váze, na ktorej jej znázornená a&nbsp;bezpečne identifikovateľná Európa, pochádza z&nbsp;polovice 7.&nbsp;storočia pred naším letopočtom a&nbsp;spomína sa aj vo fragmente Zoznam žien (Katalogos gynaikón) starogréckeho básnika Hésioda, ktorý objavili v&nbsp;egyptskom Oxyrhynchuse.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE K TÉME POMENOVANIA KONTINENTOV, ŠTÁTOV A MORÍ NÁJDETE V GALÉRII

Podľa mnohých morských geológov bolo Čierne more sladkovodným jazerom asi sedemtisíc rokov pred tým, ako vzostup Stredozemného mora spôsobil vstup slanej vody do jazera. V&nbsp;súlade s&nbsp;touto teóriou mnohí tvrdia, že zátopa predstavuje katastrofickú potopu spomínanú v&nbsp;Biblii v príbehu o&nbsp;Noemovej arche. Príbehy tvrdia, že archa spočinula na svahoch hory Ararat v&nbsp;Turecku, keď sa potopa skončila. Pre nedostatok dôveryhodných vedeckých dôkazov však táto konkrétna história Čierneho mora zostáva predmetom diskusie.

Hladina Čierneho mora zostáva rovnaká pre absenciu prílivu a&nbsp;odlivu. Preto nedochádza ku kolísaniu hladiny mora, a&nbsp;tak je na povrchu tiché a&nbsp;pokojné. Spodné vrstvy sú úplne bez obsahu kyslíka, preto sa nehýbu. Kovové predmety z&nbsp;lodí, odumreté rastliny a&nbsp;živočíšna hmota, ktoré sa na dlhý čas potopili hlbšie ako 150&nbsp;metrov, sú v&nbsp;dôsledku vysokej koncentrácie sírovodíka pokryté čiernym kalom. Preto jedna z&nbsp;teórií, ako more dostalo názov, hovorí práve o&nbsp;vyplavených tmavo sfarbených predmetoch či o&nbsp;farbe vody. Počas zimy totiž prudké búrky vyvolali taký pohyb vody, že sa podľa námorníkov zmenila na čiernu.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Podľa viacerých odborníkov má názov pôvod v starogréckom výraze „Póntos Áxeinos“ (Nehostinné more). Prvýkrát bol doložený asi v roku 475 pred naším letopočtom. More získalo túto povesť, pretože bolo ťažké plaviť&nbsp; sa na ňom a&nbsp;jeho brehy obývali nepriateľské kmene, počasie bolo búrlivé, prúdy boli drsné a&nbsp;bol tam nedostatok ostrovov, ktoré by sa dali navštíviť. Neskôr, po úspešnom rozvoji pobrežia gréckymi kolonistami, more nazývali Pohostinné more („Eúxeinos Póntos“). Názov Čierne more je neskorší, prvýkrát je doložený v&nbsp;13.&nbsp;storočí. Predpokladá sa, že pochádza z&nbsp;tureckého názvu „Karadeniz“, čo znamená Čierne more.

Jednou z&nbsp;teórií, ktoré sa snažia vysvetliť pôvod mena, je aj tá, že v&nbsp;staroveku sa čiernou označoval sever. Dôvodom, prečo sa táto hypotéza úplne neprijala, bolo to, že ho tak mohli nazývať iba ľudia, ktorí žili južne od Čierneho mora. Tí, ktorí žili na jeho severných brehoch, by ho považovali za južné more. Diela gréckeho historika Hérodota (484 –&nbsp;425/413 pred naším letopočtom) sú zvyčajne citované ako primárny dôkaz na podporu tejto teórie.

Pri pokuse objasniť názov by sme sa mohli odraziť od bežného slova ochota. Ale nie je to správna cesta. Dokonca ani ďalšie vysvetlenie, že názov pochádza z ruského slova „ochota“, čo znamená lov, poľovačka, nie je správne. Hoci panenské lesy, východosibírska tajga a&nbsp;málo ľudí by spĺňali ideálne podmienky a&nbsp;vystihovali by názov. História pomenovania sa píše od roku 1639, keď kozáci (pútnici, kolonisti) prešli Sibírou a&nbsp;dostali sa až k brehom Tichého oceána. Keď oddiel pod vedením Ivana Moskvitina (1600? –&nbsp;1647?) prekročil posledný horský chrbát na východe a mieril k moru, prvýkrát sa stretol s&nbsp;miestnymi obyvateľmi Lamutmi, príbuznými Tunguzov. Od nich počuli slovo „okat“, ktoré v&nbsp;miestnom jazyku znamenalo rieka.

Podľa Lamutov kozáci nazvali nielen rieku, ale aj more. Ich slovo kozáci veľmi rýchlo poruštili a vzniklo slovo „ochota“. Pri ústí rieky založili pevnosť s&nbsp;rovnakým názvom. Všetky informácie, ktoré zozbierali na pobreží Ochotského mora, zaznamenali v&nbsp;marci 1642 do prvej miestnej mapy. Expedícia Ivana Moskvitina priniesla nielen názov moru, ale stala sa jednou z&nbsp;najvýznamnejších v&nbsp;ruskej histórii, keďže sa takto otvorila cesta k&nbsp;Tichému oceánu a&nbsp;do Ameriky.

Sto rokov po kozákoch priplávali moreplavci pod vedením dánskeho kapitána Vitusa Jonassena Beringa (1681 –&nbsp;1741) k&nbsp;brehom Ochotského mora. Expedícia necelých desať kilometrov od starej kozáckej pevnosti založila prístav Ochotsk, ktorý slúžil ako základňa neskorších výprav na Kamčatku a&nbsp;k&nbsp;americkým brehom. K&nbsp;expedícii sa ako vedecký člen pridal nemecký geo­graf a&nbsp;cestovateľ Georg W.&nbsp;Steller (1709 –&nbsp;1746), ktorý v&nbsp;službách Ruskej akadémie vied preskúmal polostrov Kamčatka a&nbsp;odštartoval výskum Aljašky.

Pomenovanie Ázia pochádza z&nbsp;gréčtiny. Etymológia slova by mohla byť odvodená od semitského základu „asu“, čo znamená smerom na východ, vychádzajúce svetlo. Prvýkrát tento názov spomenul významný historik Hérodotos v&nbsp;súvislosti s&nbsp;Anatóliou alebo Perzskou ríšou. Pôvodne to bol názov pre východné pobrežie Egejského mora, oblasť, ktorú Chetiti poznali ako Assuwa. Možno práve egejské slovo „asis“, čo znamená blato a bahno, ako opis východného pobrežia je základom mena Ázia, ktoré sa neskôr rozšírilo na celé územie na východ od Grécka.

Slovo Austrália znamená v&nbsp;novolatinčine Južná zem, je adaptované z legendárneho pseudogeografického kontinentu Terra Australis Incognita (Neznáma južná zem), ktorý sa datuje do rímskej éry. Tento hypotetický kontinent prvýkrát predpovedal Aristoteles. Ideu neznámej južnej pevniny potom v&nbsp;2.&nbsp;storočí rozpracoval Klaudios Ptolemaios, ktorý veril, že Indický oceán je na juhu uzavretý doteraz neznámou južnou krajinou a že táto krajina udržuje v&nbsp;rovnováhe krajiny na severnej pologuli. Postupné námorné objavy nútili kartografov zmenšovať veľkosť zakresľovania takzvanej južnej krajiny, no naďalej verili Ptolemaiovmu názoru, že existuje. 

Najstaršie zaznamenané použitie slova Austrália v&nbsp;angličtine bolo v&nbsp;roku 1625. Spopularizoval ho však britský prieskumník Matthew Flinders (1774 –&nbsp;1814), ktorý názov navrhol v&nbsp;roku 1814. Guvernér Nového Južného Walesu Lachlan Macquarie toto slovo použil v&nbsp;korešpondencii s&nbsp;Anglickom a&nbsp;koloniálnemu úradu 12.&nbsp;decembra 1817 odporučil, aby ho prijal. Admiralita súhlasila o&nbsp;sedem rokov neskôr a&nbsp;kontinent sa stal oficiálne známym ako Austrália v&nbsp;roku 1824.

Toto je jeden z príkladov, keď je všetko jasné hneď na prvé počutie. Amerika dostala svoje pomenovanie po talianskom obchodníkovi a&nbsp;prieskumníkovi Amerigovi Vespuccim (1451 –&nbsp;1512). Pojem Amerika sa prvýkrát objavil v roku 1507 vďaka nemeckému kartografovi Martinovi Waldseemüllerovi, ktorý vytvoril prvú mapu zobrazujúcu Nový svet ako osobitnú pevninu s&nbsp;Tichým oceánom na západnej strane. Územie označil „Americus“ na Vespucciho počesť, keďže ako prvý navrhol teóriu samostatného kontinentu. Táto mapa je často označovaná ako „rodný list Ameriky“, no nesie aj ocenenie ako najdrahšia mapa sveta všetkých čias. V&nbsp;roku 2003 kúpila Kongresová knižnica jedinú zachovanú kópiu za ohromujúcich desať miliónov dolárov.

Podľa niektorých odborníkov bola Kalifornia pomenovaná podľa bájneho ostrova obývaného iba krásnymi amazonkami. Znázornené boli v&nbsp;obľúbenom romantickom románe zo začiatku 16.&nbsp;storočia Las sergas de Esplandián od španielskeho autora Garciho Rodrígueza de Montalvo. Táto populárna španielska fantázia bola vytlačená v&nbsp;niekoľkých vydaniach, pričom najstaršie zachované vydanie bolo publikované okolo roku 1510.

Iné zdroje uvádzajú, že pôvod mena Kalifornia pochádza od prvých španielskych bádateľov, ktorí ju opísali ako horúci južný región, ostrov, je tam „horúco ako v peci“ („cali“ –&nbsp;horúci, „fornia“ –&nbsp;pec). Španielsky dobyvateľ Fernando Cortés (1485 –&nbsp;1547), poháňaný chamtivou túžbou po ďalších krajinách a&nbsp;bohatstve, netrpezlivo očakával, čo privezú dva koráby vyslané v&nbsp;roku 1532 z&nbsp;Nového Španielska (dnešné Mexiko). Po dvoch neúspešných expedíciách bez zlata a&nbsp;iného bohatstva sám Cortés hovoril svojim priateľom, ako v&nbsp;tých končinách vládla iba neznesiteľná suchá páľava: <em>„Doteraz sa čudujem, že sme sa zaživa ne­upiekli.“</em> Kalifornia dostala svoj názov možno práve zo španielskeho „caliente fornalia“ (horúca pec) alebo z latinského „calida fornax“ (horúce podnebie).

Príbeh hovorí, že samotné slovo pochádza zo slovníka Caddov a&nbsp;znamená priateľ. Je to naozaj pravda? Ako to vlastne bolo? Vo východnom Texase, kde bola konfederácia indiánskych kmeňov Caddov, Španieli v&nbsp;17.&nbsp;storočí zriadili misiu. Viedol ju mních Damián Massanet. Počas jedného z&nbsp;prvých stretnutí Caddovia Massaneta nazvali „teycha“ (priateľ, spojenec). Massanet napísal toto slovo vo svojej korešpondencii ako „tejas“, pričom tento výraz použil na označenie pôvodných obyvateľov a&nbsp;miesta. Nakoniec španielski ortografi v&nbsp;určitých slovách zmenili písmeno j na x a&nbsp;„tejas“ sa zmenilo na Texas. Bolo to tak naozaj? No možno ani nie. 

Nezávislý madridský historik a&nbsp;archeológ García Ruiz hľadal originálne dokumenty, analyzoval všetky existujúce poznatky na túto tému a&nbsp;dohady vyvrátil. Ruiz hovoril, že Španieli toto slovo použili už skôr. Jedným z&nbsp;dôkazov je mapa z&nbsp;roku 1606. Používal ju španielsky dobyvateľ Juan de Oñate, ktorý prešiel Texasom a&nbsp;hľadal Gran Quiviru, legendárne mesto zlata. Mapa zo začiatku 17.&nbsp;storočia ukazuje oblasť zvanú Tejas juhovýchodne od miesta, kde mala byť Gran Quivira. Historik išiel ešte hlbšie. V&nbsp;slovníku z&nbsp;roku 1495 našiel slová „tejo“ a&nbsp;„teja“, španielske slová pre tis. Tisy nájdené v&nbsp;Španielsku však nerastú vo východnom Texase. Existuje však strom, ktorého latinský názov znamená podobný tisu. Ruiz sa domnieva, že Španieli videli cypruštek, rozpoznali jeho podobnosť s&nbsp;tisom alebo s&nbsp;„teja“, ako by to nazvali, a&nbsp;použili toto slovo na pomenovanie miesta.

Ostrovy boli známe starovekým Grékom a&nbsp;Rimanom, nazývali ich Ostrovy šťastia („Insulae Fortunatae“). Rímsky autor Plínius starší uvádza, že jeden z&nbsp;ostrov nazvala výprava berberského kráľa Jubu II. Canaria –&nbsp;Psí ostrov (lat. canis –&nbsp;pes). Výprava tam vraj narazila na množstvo obrovských psov a&nbsp;podľa Plínia dvoch priviezli Jubovi. Spojenie so psami je zachované vo vyobrazení na erbe ostrovov. Ďalší zdroj naznačuje, že spôsob, akým domorodci jedli ryby, bol veľmi podobný psiemu, takže aj to mohol byť dôvod názvu. Pravdepodobnejší predpoklad je, že názov ostrovov pochádza z&nbsp;rímskeho pomenovania ľudí Canario alebo Canarii žijúcich v&nbsp;blízkosti pohoria Atlas. Keď ostrovy dobyli Španieli, antický názov sa rozšíril na celé súostrovie. Nadmerne veľké psy tam nenašli, ale našli tam pekného žlto-zeleného vtáčika. Názov kanárik dostal vďaka svojmu rodisku –&nbsp;Kanárskym ostrovom.

Názov Afrika pôvodne používali starí Rimania na označenie severnej časti kontinentu, ktorá zodpovedá súčasnému Tunisku. Existuje veľa teórií o&nbsp;pôvode slova. „Africa terra“ znamená krajina Afriov (kmeň Afriov žijúci v&nbsp;oblasti Kartága). Ich meno by mohlo pochádzať z&nbsp;fenického pomenovania prachu. Historik a diplomat Leo Africanus (1488 –&nbsp;1554) navrhol grécke slovo „phrike“ (chlad a&nbsp;hrôza), v&nbsp;kombinácii s&nbsp;negujúcou predponou a-, čím označil krajinu bez chladu a&nbsp;hrôzy. Keďže zmena zvuku z&nbsp;ph na f je v&nbsp;gréčtine datovaná približne do 10.&nbsp;storočia, je nepravdepodobné, že toto je pôvod slova. Pravdepodobnejšie je vychádzať z&nbsp;latinčiny, kde „aprica“ znamená slnečná. Alebo zo staroegyptského slova „afruika“, teda „obrátenie smerom k rodisku“ alebo „vlasti“ ľudstva.

Názov Arktídy vznikol zo starogréckeho slova „arktos“ (medveď) podľa súhvezdia Veľká medvedica (Veľký voz) a Malá medvedica (Malý voz), ktoré vidieť na severnej pologuli. Podľa gréckych povestí tieto medvede arktickú oblasť strážili. Ďalším možným vysvetlením pôvodu názvu je to, že pochádza zo slova „Arktouros“, iného mena pre severnú hviezdu Polárku.

Odkiaľ sa vzali názvy? Najstaršia literárna zmienka o Európe je v Homérovej Iliade

Juraj Babják

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Odkiaľ sa vzali názvy? Najstaršia literárna zmienka o Európe je v Homérovej Iliade

Juraj Babják

Súvisiace články

Červená eminencia v Bielom dome: Nancy Reaganová chránila manžela aj pomocou hviezd

Dejiny mydla: Aké používali ľudia pred tritisíc rokmi?

Lekár pre telo i dušu: Liečebnej metóde Mikuláša Szontagha neverili, nazývali ju experiment

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás