Vladimír Kampf

Poloniny za vodným rezervoárom Starina na krajnom severovýchode Slovenska. Región, ktorému súčasný svet nežičí. Skôr naopak. Miznú odtiaľto fabriky, školy, ambulancie, ľudia… Tento článok je o&nbsp;tých, ktorí sa cítia odstrčení. Štátny podnik – Lesopoľnohospodársky majetok Ulič dával prácu v&nbsp;lesoch, až kým podľa nich „extrémni“ ochranári dosiahli svoje. Mnohí zamestnanci dostali Zbohom! Robotu zrazu nemali ani tí, ktorí boli na hospodárenie v&nbsp;lesoch nadviazaní externe. Mohlo to byť dohromady tisíc ľudí.

Starina je od roku 1988, keď ju definitívne vyhlásili za dokončenú, najväčším zdrojom pitnej vody v&nbsp;strednej Európe. Pri jej výstavbe vysťahovali sedem rusínskych dedín. Niektoré zatopila voda, v&nbsp;iných len zrúcali domy, podpálili ich a&nbsp;buldozérmi zrovnali so zemou. Niekdajším obyvateľom trhalo srdcia. Niekto­rí likvidáciu dedín neprežili. V&nbsp;čase, keď nádrž stavali, nikto na súkromný majetok nehľadel. Všetko bolo všetkých. Po zmene režimu sa ľudia začali zaujímať o&nbsp;svoje grunty či hory a&nbsp;chceli na tých svojich, ktoré neskončili na dne priehrady, hospodáriť.

Spočiatku im nikto nebránil. Až keď prišlo do módy byť ochranárom a&nbsp;spasiteľské občianske združenie si mohol založiť ktokoľvek, nastali prvé vážne strety. A&nbsp;keď sa stal odhodlaným ochranárom štát, úradníci od životného prostredia tiež akoby začali robiť z&nbsp;vlastníkov tých zlých.

Jaro Hirča zastupuje urbárnikov bývalej dediny Dara. S&nbsp;trochou uštipačnosti, Dara mala šťastie. Zostal po nej aspoň kostol. Nič viac. „Problémov máme viac než dosť. Nielen my, ale aj sám štát. Napríklad cesta, ktorú počas budovania priehrady okolo nej postavili, vedie cez naše pozemky. Robotníci sa v&nbsp;tom čase ani veľmi nedržali vytýčenej trasy, ale stavali tam, kde im to pasovalo. Bola taká doba a&nbsp;aj tak bolo všetko všetkých a&nbsp;nikoho. Sedemdesiat percent cesty preto vedie súkromnými pozemkami,“ ukazuje katastrálnu mapu.

Nová cesta okolo vodného diela za kopec do Uličskej doliny len sčasti vedie pozemkami, ktoré štát akože vykúpil, ale nikdy za ne nikomu nezaplatil. „Za komunistov bolo všetko možné. Jednoducho skonštatovali, že vlastníci sú neznámi, a&nbsp;platiť nebolo treba. Skúsil by sa niekto ozvať! Lenže to tak nebolo.“

Jaro si postavil chatku na vyvlastnenom pozemku na mieste, ktorým mala viesť cesta a&nbsp;nevedie ním. Cestári postupovali mimo plánu po inom jeho pozemku, na ktorom má dnes asfalt. „Chcú mať aj akože vykúpený pozemok aj pozemok pod cestou. Rozčuľujú nás nekonečnými výzvami. Lenže hra štátu na poriadkumilovného hospodára nesedí. Sme ústretoví. Nech štát prekreslí mapy alebo nech si posunie cestu tam, kam patrí, a&nbsp;nás nech nechajú žiť. Už nám toho vyviedli viac než dosť,“ hovorí.

Úradníci si voľkajú v&nbsp;kope možností hádzať problém z&nbsp;jedného úradu na druhý. Je pre nich jednoduchšie argumentovať, že pozemok spadá pod jedných, ktorým však cesta nepatrí. Tí s&nbsp;akože vykúpeným pozemkom trvajú na svojom. Takýchto nezrovnalostí je za Starinou kopa. „Nech si asfalt odvezú a&nbsp;navezú nám naspäť ornicu,“ konštatuje Jaro bezmocne. „Keď mi odstránia chatku na moje náklady, tak ja im dám odstrániť cestu na ich náklady. To by bolo predsa spravodlivé.“

Už raz odtiaľto gazdov vyhnali. Ich dediči majú pocit, akoby ich išli opäť vyháňať. „Turistov vítajú, ale vlastníci sa im nepáčia. Prístrešok tu mám preto, lebo tu mám včely, máme tu lesy a&nbsp;poľovný revír. Päťkrát do roka kosím. Musím mať predsa možnosť niekde prespať či odpočinúť si.“ Ďalší problém je hospodárenie na svojom. Zákon na pozemkoch, kde majiteľ nemôže naplno hospodáriť, garantuje kompenzácie. Napríklad v&nbsp;Nemecku, trebárs v&nbsp;známom parku Bavorský les, sa majitelia lesov tešia, keď sa ich pozemok stane súčasťou parku. „U&nbsp;nás to nie je ktoviečo. Zákon o&nbsp;kompenzáciách síce existuje, ale vládam sa do finančných náhrad majetkovej ujmy nechce.“

K&nbsp;tomu vznikli rôzne so všelikým spriaznené firmy, ktoré sa o&nbsp;pozemky starajú, berú dotácie a&nbsp;majiteľom z&nbsp;nich dávajú smiešne málo. „Sľubujú nám hory-doly. Aj keď sa uchádzame o&nbsp;granty na podporu turistického ruchu, je jasné, že tunajší majitelia pozemkov nemajú šancu, nech sú naše projekty akokoľvek ústretové a&nbsp;premyslené. Chceli sme podporu na vytvorenie ovocných sadov starých odrôd, studničky, vyhliadkové veže… Nič sme nedostali.“

Nechcení majitelia nemajú záujem zlikvidovať porasty a&nbsp;ekosystémy. Chcú len v&nbsp;rámci všetkých pravidiel rozumne hospodáriť, ako sa na lesy európskeho významu patrí. „Mám nepríjemný pocit, že nám cez novú zonáciu národných parkov zakážu aj vstup na naše vlastné pozemky… Dúfam, že sa také niečo nestane a&nbsp;konečne príde niekto, kto bude konať s&nbsp;rozumom.“

Juraj Koco je predseda urbárnikov z&nbsp;Ruského. Ani táto dedina už neexistuje. „Dnes je moderné nič nerobiť, iba sedieť pri počítači a&nbsp;odtiaľ riadiť životy iných. Neustále nás odsudzujú za to, že chceme na svojom majetku hospodáriť. Tragédiou je, že niekto, kto nepriložil ruku k&nbsp;dielu, si privlastňuje to, čo vytvorili generácie našich predkov, nie tých jeho. Čo urobili ochranári pre tieto lesy, pre tento kraj? Pred kým ho zachraňujú? Čo sme my ničitelia lesov? Veď sú naše! Ja tomu nerozumiem.“

Aj podľa Juraja je najväčší problém kopa chýb, ktoré štát urobil už pri výstavbe. „Ľuďom sa odtiaľto nechcelo a&nbsp;v&nbsp;tom čase kašlali na ich majetky. Mysleli si, že všetkých vysťahujú a&nbsp;bude svätý pokoj. Lenže svätý pokoj nie je. Prišla revolúcia a&nbsp;občania chcú, čo im patrí. K&nbsp;tomu vznikol národný park. Načo nám je? Čo nám priniesol okrem nezamestnanosti? Súkromné pozemky zaťažili povinnosťami a&nbsp;zákazmi. Chceli sme, aby niektoré vyňali spod najprísnejšej ochrany. Naše majetky sa tak stali nepredajnými. Jediný, kto by ich mohol kúpiť, je štát.“

Vo Švajčiarsku je tiež všetko inak. Ich jediný národný park spĺňa prísne medzinárodné kritériá. Našich deväť za nimi len ťažkopádne kríva. „U&nbsp;nás zakazujú, obmedzujú a&nbsp;neplatia. To by sa vo Švajčiarsku nestalo. Dostali sme sa do situácie, že sa musíme našim úradníkom vyhrážať. Na to občas počúvajú.“

V&nbsp;Národnom parku Poloniny platí slovenské príslovie: Psí hlas do neba nejde. „Že chceme ničiť vlastné lesy, je do neba volajúca hlúposť,“ hovorí Juraj. „Prečo by som si mal likvidovať vlastný les? Veď to ani moji predkovia nerobili. Lesa je tu trikrát viac ako pred sto rokmi. A&nbsp;nevypestovali ho ani náhodou dievčatá ochranárky so slúchadlami v&nbsp;ušiach. My si neurčujeme, čo môžeme v&nbsp;lesoch robiť, ukladá nám to štát. My ho rešpektujeme.“

Peniaze, ktoré sa dostávajú za Starinu z&nbsp;rôznych fondov, takmer nevidno. Miestni namiesto prednosti akoby boli zakliati či prekliati. Stačí zájsť na poľskú stranu a&nbsp;všetko je inak vrátane spokojných majiteľov a&nbsp;rozvíjajúcej sa krajiny. „Ako je to možné, že tam to funguje? Žiaľ, národný park vyháňa ľudí. Z&nbsp;fondu obnovy budú v&nbsp;Poloninách nezmysly. Naše projekty neuspeli. Ktosi v&nbsp;Zboji dostal peniaze na stavbu klasického mazankového domu. Naši predkovia to zvládali bez dotácií. Bola to tá najlacnejšia možnosť, ako mať dom pekný. Neviem, či tá hlina je dnes zlatá, keď je na to 600-tisíc. To je pre silné žalúdky. Na zadok som spadol z&nbsp;projektu vstupnej brány do Polonín v&nbsp;Hámroch. Dostali na to vyše jeden a&nbsp;pol milióna eur. Neviem, ako môže byť v&nbsp;Hámroch vstupná brána do Polonín. Veď to je blud. Žiaľ, takýchto projektov tu rozbiehajú viac. A&nbsp;za zlých budeme zasa len my...“

Byť URBÁRNIKOM sa dnes nenosí: Naozaj si brúsili zuby na vlastné lesy v Poloninách?

Výber pre vás

Byť URBÁRNIKOM sa dnes nenosí: Naozaj si brúsili zuby na vlastné lesy v Poloninách?

Súvisiace články

Výtvarník, ktorý bozkáva štetcom: Ženy sa pred ním vyzliekajú desiatky rokov, ako to robí?

Komiksové sestry: Ivka a Zuzka sa narodili tesne po sebe, spoločne robia dieru do sveta

Hanbíme sa za históriu? Správca Matice slovenskej prehovoril o útokoch: Nepríjemné kauzy

Výber pre vás