Jana Homolová

Andrej k&nbsp;divadlu pričuchol už v&nbsp;útlom veku. Do Turčianskych Teplíc, kde sa narodil, totiž počas letnej sezóny chodila hrávať nemecká divadelná spoločnosť. Práve to ho nasmerovalo k&nbsp;umeniu. V&nbsp;rodine nik iný nemal umelecké sklony. Divadlo ho fascinovalo najprv ako diváka, neskôr si s&nbsp;nemeckými divadelníkmi zahral niekoľko detských postáv.

Ako študent vo Viedni si stihol zahrať s&nbsp;viedenskými ochotníkmi, kým ho posledný rok prvej svetovej vojny poslali na taliansky front. Po vojne vystriedal niekoľko zamestnaní. V&nbsp;auguste 1921 sa zúčastnil na konkurze Družstva Slovenského národného divadla a&nbsp;s&nbsp;Jozefom Kellom, Jankom Borodáčom, Oľgou Borodáčovou-Országhovou a&nbsp;Gašparom Arbétom sa stal členom Propagačného činoherného súboru SND zvaného Marška (zároveň je považovaný za jedného zo zakladajúcich členov Slovenského národného divadla). Ten nesídlil v&nbsp;žiadnej kamennej budove, ale kočoval po Slovensku a&nbsp;šíril kultúru. Možno práve táto životná skúsenosť ho neskôr povzbudila, aby sa netradičným spôsobom, a&nbsp;to pomocou divadelného umenia, zapojil do Slovenského národného povstania. Samozrejme, jeho účasť bola motivovaná aj svetonázorom, ktorý vyznával. Zmýšľal ľavicovo, čo bolo dané tým, že vyrastal v&nbsp;chudobnejšom prostredí. Orientoval sa na sociálnu demokraciu a&nbsp;veľmi ostro odmietal fašizmus v&nbsp;akejkoľvek rovine –&nbsp;či teoretickej, alebo praktickej. Za protifašistickú činnosť sa dostal do väzenia a&nbsp;pobudol tam vyše roka. Najskôr vo Viedni, potom v&nbsp;Berlíne. Dostal sa odtiaľ najmä vďaka tomu, že v&nbsp;tom čase už bol verejne známy.

Prepustenie na slobodu rozhodne neznamenalo koniec jeho protifašistického pôsobenia. Práve naopak. Poznačená minulosť mu po prepustení nedovolila vrátiť sa do Slovenského národného divadla, a&nbsp;keďže nemal kde uplatniť svoj talent, zamestnal sa v&nbsp;rozhlase. Pod menom Ján Minárik (Mináriková bolo rodné priezvisko jeho matky, pozn. red.) pôsobil ako rozhlasový herec a&nbsp;režisér. Zároveň sa podieľal na založení Slovenského komorného divadla v&nbsp;Martine. Režíroval tam prvú inscenáciu Filip&nbsp;II. belgického dramatika Émila Verhaerena a&nbsp;stvárnil v&nbsp;nej titulnú rolu. Táto protitotalitná hra vyvolala nepriaznivú reakciu úradov a&nbsp;Andrej Bagar musel z&nbsp;Martina odísť.

Po vypuknutí SNP v&nbsp;roku 1944 založil Frontové divadlo, ktoré pôsobilo ako umelecko-agitačná skupina na povstaleckom území.

Toto divadlo malo za úlohu vysvetľovať ciele SNP, povzbudzovalo a&nbsp;prinášalo občanom, vojakom a&nbsp;partizánom rozptýlenie, radosť svojím umeleckým programom. Vedúcim bol už spomínaný Andrej Bagar. Členmi skupiny boli herci ako Eugen Medek, František Zvarík, Andrej Vandlík, Anna Cveková, harmonikári Karol Móži a&nbsp;Eugen Petery, fakír a&nbsp;iluzionista Ján Chovanec, tanečnice Mária Perháčová a&nbsp;Tamara Alexandrová. Bagar divadlo založil týždeň po začiatku SNP a&nbsp;dôvody, prečo to urobil, vysvetlil po rokoch takto: „Ako propagačný činiteľ v&nbsp;partizánskych oddieloch som si uvedomil, že moja politicko-propagačná práca bude účinnejšia, ak bude podporená aktuálnou politickou satirou, bojovou piesňou, že našu revolučnú armádu treba i&nbsp;poučiť, potešiť a&nbsp;i&nbsp;pobaviť. Po schválení môjho návrhu som zostavil súbor. Herci, hudobníci, speváci, tanečníci a&nbsp;autobus. To bolo Frontové divadlo. Politické skeče, jednoaktovky, recitácia, bojové a&nbsp;ľudové piesne, naše a&nbsp;sovietske národné tance, to bol repertoár Frontového divadla. Pred predstavením a&nbsp;na záver bol prejav,“ uviedol.

Členovia Frontového divadla cestovali najskôr vlakom, neskôr autobusom do miest a&nbsp;dedín, kde účinkovali v&nbsp;miestnych kinách, kultúrnych sálach, v&nbsp;školských telocvičniach, kasárňach, stodolách, v&nbsp;nemocniciach na chodbách i&nbsp;v&nbsp;izbách, poľných lazaretoch, na lúkach pod holým nebom. Ako sa k&nbsp;skupine hercov dalo pridať, povedala pred rokmi v&nbsp;rozhovore pre Sme jedna z&nbsp;jeho členiek Anna Cveková, vydatá Bašistová, ktorá bola pôvodne členkou divadla v&nbsp;Prešove. „Keď sa koncom augusta 1944, teda po prázdninách, stretli herci znovu v&nbsp;divadle, začali na skúške oprašovať predstavenie Škriatok, s&nbsp;ktorým chceli otvoriť sezónu 1944/1945. Skúšanie zrazu ktosi prerušil, keď vybehol na javisko a&nbsp;volal nás k&nbsp;rádioprijímaču. V&nbsp;opakovaní práve oznámili, že v&nbsp;Banskej Bystrici vypuklo Povstanie. Potom zaznela báseň Mor ho! a&nbsp;slová príhovoru: ‚Slováci, Slovenky. Slovenský národ povstal proti nenávidenému fašizmu. Príďte medzi nás posilniť naše rady. Príďte do Banskej Bystrice. Prihláste sa v&nbsp;kasárňach, kde vám bude pridelená výzbroj.‘ Na záver sa ozvala pesnička Slovenské mamičky, pekných synov máte,“ zaspomínala si umelkyňa, ktorá neváhala a&nbsp;spolu s&nbsp;ďalšími hercami sa hneď na druhý deň vydala z&nbsp;Prešova do Banskej Bystrice.

Práve tam sa dozvedeli, že režisér Andrej Bagar zakladá divadelnú skupinu, ktorá bude chodiť po bojiskách a&nbsp;zabávať vojakov. „Bagar vyskúšal, čo vieme, čo sme si zapamätali z&nbsp;účinkovania v&nbsp;divadle. Tak sme vytvorili skupinu.“ Anna si dokonca presne pamätala slová, ktoré im vtedy herec a&nbsp;režisér v&nbsp;jednom povedal. „Chcem vás postaviť pred hotovú vec. Nejdem vás vábiť, je to dobrovoľné. Nemôžem vám nič sľúbiť. Ani honorár, ani plat. Dostanete ubytovanie a&nbsp;vojenskú stravu všade tam, kam prídeme. Dostanete žold pár korún ako vojaci, až nás Slovenská národná rada schváli. Majú nás zaradiť do skupiny osvetových dôstojníkov pri Prvej československej armáde v&nbsp;Banskej Bystrici. Je na vás, ako sa rozhodnete a&nbsp;či to prijmete. Nebude to ľahké, budú to vojnové podmienky. I&nbsp;keď budeme len účinkovať, nemôžem vám zaručiť, že sa nič nestane. Zblúdilá guľka či granát si nevyberajú,“ uviedol otvorene.

Divadlo hrávalo len veselé veci, žiadne drámy. Pred začiatkom programu vždy vystúpil spomínaný Andrej Bagar a&nbsp;vojakom povedal, prečo za nimi prišli. Občas pridal slová o&nbsp;tom, že front sa blíži, fašizmus bude porazený, čoskoro príde koniec vojny a&nbsp;s&nbsp;ňou vytúžená sloboda.

Netreba zabudnúť, že súčasťou Frontového divadla bol aj mladý František Zvarík, manžel herečky Evy Krížikovej (†85), ktorý mal v&nbsp;čase vypuknutia SNP len 23&nbsp;rokov. Keďže výborne spieval, jeho vystúpenia tvoril repertoár zložený zo slovenských ľudových piesní, sovietskych revolučných piesní, z&nbsp;francúzskych šansónov, boli tam aj úryvky z&nbsp;operety Rose Mary a&nbsp;spieval aj Osliu serenádu. Neskôr pridal árie z&nbsp;Borisa Godunova a&nbsp;Mefista. Svoje spomienky na pôsobenie v&nbsp;tomto divadle spísal v&nbsp;memoároch, ktoré vyšli v&nbsp;roku 2000 s&nbsp;názvom Pierot s&nbsp;puškou. Pre veľký úspech sa knižka dočkala pokračovania s&nbsp;názvom Pierot bez pušky s&nbsp;podtitulom Spomienky herca a&nbsp;speváka z&nbsp;rokov 1945 –&nbsp;1989. V&nbsp;knižke napríklad živo opísal, ako často bolo počas ich vystúpení počuť nielen výstrely, ale aj prebiehajúci boj.

V&nbsp;jeho biografii sa viackrát objavuje práve meno Anny Cvekovej. „I&nbsp;to je dôkaz, že som vo Frontovom divadle naozaj hrávala. V&nbsp;knihe je napríklad aj fotka, ako sedím v&nbsp;autobuse a&nbsp;ostatní ho tlačia,“ uviedla skromne umelkyňa, ktorá s&nbsp;hercami prežila pekné, ale aj veľmi smutné momenty. Veľakrát jej takmer puklo srdce, keď cez škáru v&nbsp;opone nakukla do sály. Publikum totiž tvorilo veľmi veľa zranených. Bolo prirodzené, že miestnosťou sa ozývali stony a&nbsp;slzy bolesti. „Zrazu som sa cítila veľmi malá a&nbsp;chcela som ujsť. Tam, kde sa nebojuje, nestrieľa, kde je ticho a&nbsp;pokoj. Ale kam utečiem? Musím ostať tu,“ prebleslo jej vtedy mysľou.

Denne divadlo absolvovalo aj dve alebo tri predstavenia. Často z&nbsp;„javiska“ chodili medzi chorých. Podbrezová, Zvolen, Brezno, Detva, Tomášovce, Donovaly, Vígľaš, Telgárt, Špania Dolina. Názvy miest a&nbsp;dedín známe z&nbsp;udalostí okolo SNP a&nbsp;z&nbsp;vojny. Poslednou zastávkou boli Staré Hory. Tam v&nbsp;krčme odohrali svoje posledné vystúpenie. „Andrej Bagar po vystúpení povedal, že Nemci veľmi vystrájajú a&nbsp;situácia je vážna, Frontové divadlo končí,“ uviedla Anna Cveková.

Skupina spoločne účinkovala od 15.&nbsp;septembra do 26.&nbsp;októbra 1944 a&nbsp;odohrala dokopy päťdesiat predstavení.

Napriek tomu, že Frontové divadlo pôsobilo krátko, už len jeho ušľachtilá myšlienka sa následne stala predobrazom povojnového spojenia umelcov s&nbsp;ľuďmi. Dodávať povstalcom svojou kultúrnou činnosťou nádej, že boj, ktorý začali, sa oplatí vydržať do konca, pretože našu krajinu musíme ochrániť, malo zmysel.

Po skončení vojny a&nbsp;po návrate do civilného života sa postavenie Andreja Bagara v&nbsp;spoločnosti mimoriadne upevnilo. Nielenže to bol herec špičkových kvalít, ale zároveň človek, ktorý nasadzoval život priamo v&nbsp;Povstaní. V&nbsp;roku 1945 ho preto vláda vymenovala za štátneho intendanta slovenských divadiel, o&nbsp;niečo neskôr za umeleckého riaditeľa SND. V&nbsp;tejto funkcii pôsobil do januára 1951.

V&nbsp;tom čase sa začala jeho činnosť v&nbsp;straníckych, štátnych a&nbsp;parlamentných orgánoch. Vysoké spoločenské postavenie však využil najmä na budovanie siete slovenských profesionálnych divadiel, na zvyšovanie kultúrno-spoločenského povedomia na Slovensku a&nbsp;na rozvoj divadelníctva v&nbsp;krajine podľa koncepcie, ktorú sám vytvoril. Volali ho „maršal slovenského divadla“, pretože tento priestor miloval. Bol pre neho všetkým. Akoby sa v&nbsp;živote riadil zásadou, ktorú raz poradil martinskej herečke Nadi Hejnej-Pietrovej, keď sa mu ešte ako ochotníčka sťažovala, ako ťažko sa im skúša a&nbsp;hrá, keď majú aj veľa inej práce. Bagar jej vtedy povedal: „Len hrajte, hrajte, aj keď budú kyjaky z&nbsp;neba padať.“

A&nbsp;čo sa týka Františka Zvaríka, ten sa v&nbsp;roku 1945 vrátil do SND, kde bol do roku 1956 sólistom Opery SND a&nbsp;v&nbsp;rokoch 1956 až 1997 hral v&nbsp;Činohre SND.

Andrej Bagar na začiatku SNP založil Frontové divadlo. Aký dôležitý odkaz symbolizuje?

Výber pre vás

Andrej Bagar na začiatku SNP založil Frontové divadlo. Aký dôležitý odkaz symbolizuje?

Súvisiace články

Zvarík a Krížiková spolu vydržali takmer polstoročie, nerozdelili ich ani klebety o nevere

Slovenské herecké nebo: K Františkovi Zvaríkovi boli múzy mimoriadne štedré

Eva Krížiková by oslávila 90. narodeniny, Maja Velšicová spomína na spoločné krásne časy

Výber pre vás