Jana Homolová

K&nbsp;Františkovi Zvaríkovi boli múzy mimoriadne štedré. Absolvent Hudobnej a&nbsp;dramatickej akadémie v&nbsp;Bratislave navyše krásne spieval a&nbsp;dokonale maľoval. „Rovnako ako v&nbsp;speve, aj v&nbsp;maľovaní bol Ferko samorast. Výtvarné umenie nikdy neštudoval, a&nbsp;predsa ho mal v&nbsp;krvi,“ povedala o&nbsp;ňom v&nbsp;minulosti jeho druhá manželka Eva Krížiková.

Okrem veľkolepého hereckého pôsobenia si tak v&nbsp;umeleckej obci získal popularitu ako spevák a&nbsp;interpret slovenských ľudových piesní, karikaturista a&nbsp;maliar. Vďaka tomu po sebe zanechal niekoľko desiatok pôsobivých výtvarných stvárnení hereckých kolegov. Narodil sa vo Vrútkach. Jeho matka pochádzala z&nbsp;jedného z&nbsp;najznámejších turčianskych zemianskych rodov Thomkovcov.

Zrejme niečo zo zemianskej nátury zostalo aj vo Františkovi, pretože mu veľmi skoro prischla povesť záletníka. Na doskách Slovenského národného divadla stál ešte ako študent. Počas štúdia v&nbsp;Bratislave mu strechu nad hlavou veľkoryso ponúkol František Dibarbora. Ak by však bol tušil, že nadaný študent herectva poblázni jeho manželku Aničku Dibarborovú, zrejme by si svoju pohostinnosť bol rozmyslel. F. Dibarbora sa však zachoval šľachetne, dokonca zaľúbencom uvoľnil byt a&nbsp;sám sa odsťahoval. Vzťah jeho bývalej manželky s F. Zvaríkom nemal dlhé trvanie.

Herečka Hana Gregorová si v&nbsp;minulosti pre týždenník Život zaspomínala, ako sa klebetilo o&nbsp;umelcových pletkách s&nbsp;krásnou opernou speváčkou Mimi Kišonovou. Hoci sa mladému páru narodil syn Janko, Anička nový vzťah nezvládla. Ani nie po dvoch rokoch manželstva spáchala samovraždu. A&nbsp;to vraj hercovi viacerí kolegovia nedokázali odpustiť. Mária Bancíková a&nbsp;Jozef Budský s&nbsp;ním dokonca dlho odmietali hrať na jednom javisku. Stálym členom Činohry SND sa František Zvarík stal&nbsp;v roku 1940, kde pôsobil až do roku 1997.

Štrnásť rokov po jeho nástupe do divadla sa na rovnaké dosky, ktoré znamenajú svet, postavila aj talentovaná Eva Krížiková. Keď už spomienky na tragédiu Zvaríkovej prvej ženy preboleli a&nbsp;pomaly sa na ňu zabudlo, herec zahorel láskou práve k&nbsp;nej. Bola mladá, drobná a&nbsp;veľmi krásna. Kamarátky ju volali Krásnoočko zelené. Eva detstvo prežila v&nbsp;bratislavskej Rači či, ako sa vtedy hovorilo, v Račišdorfe. Herečkou túžila byť od detstva.

„Vždy som chcela byť iná a&nbsp;na potešenie susedov som lietala po dedine v&nbsp;maminom svadobnom závoji. Nezabudnem na bábkové divadlo, ktoré som dostala raz na Vianoce. Prvé hry mi hrával otec. Potom som prebrala ‚riaditeľovanie‘ a&nbsp;predvádzala som sa pred pomyselným obecenstvom, ktoré zastupovali hračky. Na javisku som sa prvý raz objavila ako prváčka v&nbsp;úlohe Ježiška,“ zaspomínala si v&nbsp;jednom z&nbsp;mála rozhovorov, ktoré médiám poskytla. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa Eva s&nbsp;Františkom zosobášili. V&nbsp;čase, keď bol Janko, syn Františka Zvaríka z&nbsp;prvého manželstva, v&nbsp;pubertálnom veku, sa im narodila dcéra Barbora (55). V&nbsp;ich manželstve bola jedináčik, hoci k&nbsp;rodine patril aj jej nevlastný brat. Barbora vyštudovala právo a&nbsp;dlhý čas pôsobila v&nbsp;zahraničí.

<strong>Článok pokračuje na ďalšej strane.</strong>

Napriek všetkým klebetám o&nbsp;Zvaríkovom záletníctve vydržalo manželstvo s&nbsp;Evou Krížikovou celých 47 rokov. Podľa niektorých kolegýň bola vraj jeho sukničkárska povaha iba klebetou. Hana Gregorová hovorila o&nbsp;svojom kolegovi ako o&nbsp;úslužnom a&nbsp;vtipnom partnerovi: „Bol zo starej školy. Vždy rád dvoril ženám, myslím si však, že to bolo skôr také teoretické. Rád sa obzrel za každou peknou ženou. A&nbsp;to bolo pravdepodobne všetko.“

Istá produkčná, ktorá s&nbsp;ním často pracovala na televíznych inscenáciách, jej slová potvrdila: „Myslím si, že Ferko Zvarík bol taký teoretický sukničkár. Kurizoval každej, ktorá lepšie vyzerala. Veľa vody však nenamútil.“ Podľa najbližších priateľov žil s manželkou veľmi harmonicky. Iste aj preto, že obaja umelci mali navzájom pochopenie pre svoju profesiu a&nbsp;zároveň si nemali čo závidieť, pretože na scéne boli rovnako úspešní.

Dcéra Barbora po návrate do Bratislavy rodičov v&nbsp;jednom rozhovore opísala takto: „Mama bola praktická a&nbsp;realistická, otec bohém. Keď mal zatĺcť klinec, klepol si po prste. Keď sa zobudil, buď maľoval, alebo spieval.“ Detstvo so slávnymi rodičmi trávila viac sama než s&nbsp;nimi, nikdy jej to však nijako zvlášť neprekážalo.

„Mesačne mala mama kedysi aj dvadsať predstavení v&nbsp;divadle plus televízia a&nbsp;cez deň rozhlas, takže sme boli spolu naozaj veľmi málo. Keď som ráno išla do školy, rodičia spali, pretože do noci boli v&nbsp;práci, a&nbsp;keď som prišla zo školy, už boli zase v&nbsp;divadle. Nikdy som si to tak neuvedomovala, brala som to ako samozrejmosť, hoci mama to s&nbsp;odstupom času začala spomínať častejšie. Na oboch rodičov som nesmierne pyšná a&nbsp;nemám pocit, že mi v&nbsp;živote niečo chýbalo. Starostlivosť alebo láska určite nie,“ zhodnotila ich jediná dcéra, ktorá po slávnom otcovi zdedila výšku a&nbsp;fyzické črty zas po mame.

Umelecké gény ju akosi obišli, aj keď v&nbsp;mladom veku koketovala s&nbsp;myšlienkou podať si prihlášku na herectvo. „Ale potom ma to prešlo a&nbsp;nakoniec som vyštudovala právo. Určite mal na tom zásluhu otec, ktorý nechcel, aby som bola herečka. Videl do toho lepšie než ja.“

Posledné profesijné roky sa Eva Krížiková pred svetom uzavrela. Údajne bolo za tým to, že režiséri ju pred definitívnym odchodom do dôchodku málo obsadzovali, a&nbsp;aj zhoršujúci sa zdravotný stav jej manžela. Absolvoval operáciu bedrového kĺbu, ktorá nedopadla najlepšie. František Zvarík tak stratil povestný elán a&nbsp;azda aj chuť do života. Cítil sa trošku zabudnutý a&nbsp;ako umelec odsunutý na vedľajšiu koľaj. Jeho jediným potešením boli posedenia s&nbsp;kamarátmi, predovšetkým s&nbsp;Viliamom Polónyim (†84).

Zhoršovalo sa mu zdravie, ubúdali sily. Manželka sa oňho príkladne starala, no kamaráti z&nbsp;viechy na Obchodnej ulici v&nbsp;Bratislave, kam často chodieval, priznali, že to s&nbsp;ním nebolo jednoduché. Ženy, ktoré skúsili žiť so starnúcim bohémom, iba tie vedia, čo to je... Divácka obec sa približne v&nbsp;rovnakom období rozlúčila s&nbsp;herečkou Vilmou Jamnickou, krátko nato s&nbsp;Michalom Dočolomanským, pričom odchod Františka Zvaríka v&nbsp;auguste 2008 akoby zanikol v&nbsp;tieni týchto dvoch smutných udalostí.

Evu Krížikovú manželova smrť položila. Trvalo jej dlhý čas, kým situáciu prijala takú, aká je. „Zrútila som sa a&nbsp;bola som na tom zle psychicky aj fyzicky,“ povedala krátko po dovŕšení osemdesiatky pre médiá. Po ťažkom období sa však vzchopila a&nbsp;prestala prepadať depresiám.

„Bolo mi jasné, že keď budem pokračovať v&nbsp;depresiách, zničím sa. A&nbsp;čo budem mať zo života? Jeden odborník mi povedal, že nepotrebujem lekársku pomoc, ale že si musím pomôcť sama. Dlho sme sa s&nbsp;doktorom zhovárali. Naliehala som, že keď je taký múdry, nech mi poradí ako? On, že fyzickou prácou.“ A&nbsp;to bol návod, ktorý si okamžite zobrala k&nbsp;srdcu, aby od základov zmenila svoj životný štýl.

Stratu manžela napriek všetkému oplakávať neprestala. „Nedá sa s&nbsp;tým zmieriť. Na život sa však dívam reálne – bol už chorý, dlho sa držal.“ Práce okolo domu pod bratislavským Slavínom, v ktorom spolu so Zvaríkovým synom Jánom bývala, jej na istý čas veľmi pomohli. Po manželovej smrti síce istý čas pôsobila v&nbsp;divadle, napokon sa však pred okolitým svetom aj pred kolegami úplne uzavrela. Po rozhodnutí definitívne seknúť s&nbsp;herectvom sa jej uľavilo.

„Myslím to vážne a&nbsp;herectvo mi nebude chýbať. Šesťdesiat rokov som hrala a&nbsp;nemala som nič zo života. Na nič som nemala čas. Veľa som nakrúcala v&nbsp;Prahe, v&nbsp;Bratislave a&nbsp;s&nbsp;Pavelekovou sme chodili po estrádach,“ zaspomínala si na staré časy, keď bola na hereckom výslní. Pre vysoký vek a&nbsp;postupne ubúdajúce sily sa jej zdravotný stav v&nbsp;roku 2018 zhoršil a&nbsp;vyžiadal si neustály lekársky dohľad.

Herečka tak trávi jeseň svojho života v&nbsp;seniorskom centre na Záhorí. Svojej povahe realistky neostáva napriek pokročilému veku nič dlžná. „Vek beriem, čo iného mi zostáva. Neodkladám si výstrižky z&nbsp;novín, recenzie, fotografie, nevediem si záznamy o&nbsp;úlohách. Jednoducho sa nerada obzerám späť, žijem prítomnosťou.“