Lucia Lukušová

Zemepis mu v&nbsp;škole nebol cudzí, no až v&nbsp;teréne si uvedomil, aký je najstarší kontinent rozmanitý. Zažil to na vlastnej koži, keď pešo spolu so svojou polovičkou Annou putovali od Balkánu až po Španielsko. Ich cesta v&nbsp;číslach vyzerá takto: 6&nbsp;330 kilometrov, 222 dní a&nbsp;šestnásť krajín.

Keď Lašanovci plánujú akúkoľvek dlhšiu či kratšiu trasu, vyhýbajú sa turistickým destináciám, metropolám a&nbsp;preplneným miestam. Niekedy sa im to darí viac, inokedy menej. Ten druhý prípad nastáva vtedy, keď sa boria s&nbsp;nečakanými udalosťami a&nbsp;potrebujú vyhľadať pomoc v&nbsp;civilizácii. Hoci len vymeniť popraskanú karimatku alebo doplniť potravinové zásoby na ďalšie dni. Inak sa netaja tým, že majú radšej samotu, ticho a&nbsp;zvieratá ako množstvo ľudí a&nbsp;mestský ruch. „Začali sme na brehu Čierneho mora, kam sme sa dopravili lietadlom, a&nbsp;smerovali sme k&nbsp;Atlantiku. Najdobrodružnejší bol asi Balkán, kde sú cudzinci pre domácich tak trošku atrakciou, chodníčky nie sú vychodené, čiže neraz sa stalo, že sme zablúdili. Krásne na tom je, že i&nbsp;v&nbsp;najodľahlejších kútoch by sa miestni doslova rozdali,“ hovorí na úvod východniar, rodák z&nbsp;Rozhanoviec žijúci v&nbsp;českom Písku. Tridsaťtisícové mesto je vraj maximum, čo znesie. Žije sa mu tam dobre i&nbsp;preto, lebo byt je od najbližšieho lesa vzdialený len kilometer.

Nielen na tejto ceste, ale i&nbsp;na predchádzajúcich, napríklad na Novom Zélande, Islande, na Slovensku, ale i&nbsp;v&nbsp;Patagónii, sa neraz stretol so zverou. Prípadne bol od nej len na skok. Strach vraj mal, ale panika ho zatiaľ obchádza. Chladnú hlavu sa snaží zachovať v&nbsp;každej situácii. „V&nbsp;Bulharsku sme si uprostred lesa rozložili s&nbsp;Annou stan a&nbsp;z&nbsp;každej strany sme počuli zavýjať vlky. V&nbsp;Bosne a&nbsp;Kosove sme videli i&nbsp;medvede. Na diaľku sme im zakývali a&nbsp;rozišli sme sa každý na inú stranu,“ pokračuje s&nbsp;dávkou humoru. Dobytok a&nbsp;ovčiarske psy už ani nerátajú. Vraj sa vždy prídu dať poškrabkať a&nbsp;utekajú za svojím stádom.

Absolvovať podobnú cestu nie je pre žiadne padavky. Veď už len mať celé dni na chrbte batoh s&nbsp;nákladom nie je maličkosť. „Pri balení človek zistí, koľko málo toho na život potrebuje. Napríklad naprieč Európou sme so sebou nemali ani náhradné tričká, iba spodnú bielizeň. Základom je stan, karimatka, spací vak, varič a&nbsp;vetrovka. Denne sme totiž boli dvanásť až štrnásť hodín na nohách, prešli sme aj 50-tisíc krokov. Nebudeme si klamať, aj hygiena bola obmedzená. Využívali sme možnosť umyť sa v&nbsp;každom potoku, no klasická sprcha či opranie vecí bolo asi raz za desať dní. Áno, človek už trochu smrdí. Podstatné je, že sám seba necíti a&nbsp;necítime sa ani navzájom, tak­že to je v&nbsp;pohode,“ pokračuje v&nbsp;dobrodružnom rozprávaní.

Kondícia je, samozrejme, rovnako podstatná. Veď zvládnuť každý deň 30 a&nbsp;viac kilometrov s&nbsp;prevýšením, akoby ste vyšli na Kriváň, dá zabrať. „Vždy si balíme GPS so satelitným prijímačom, powerbanky a&nbsp;fotoaparát. Tým, že mobil máme celé dni vypnutý, batéria vydrží aj týždeň,“ spresňuje. I&nbsp;keď by sa na prvé počutie mohlo zdať, že je to cestovanie takpovediac za babku, nie je to celkom tak. Mesiac vychádza zhruba na tisíc eur na osobu. Jedli monotónne, no premyslene. „Ráno sme začínali ovsenou kašou. Cez deň sme mali naprogramované dva obedy v&nbsp;podobe obložených sendvičov a&nbsp;na večeru sme si urobili kuskus so syrom či s&nbsp;tuniakom. Medzitým sme energiu dopĺňali čokoládou, kakaovými nátierkami, prípadne arašidovým maslom. Ak jej potrebujeme skutočne ešte viac, do raňajok i&nbsp;večere si nalejeme olej. Keď máme príležitosť najesť sa v&nbsp;pohostinstve či reštaurácii, zrazu by sme chceli všetko z&nbsp;jedálneho lístka. Niekedy strácame mieru,“ smeje sa.

Za tie roky, čo Matúš Lašan cestuje, negatívne skúsenosti veľmi nemá. Pripisuje to aj tomu, že s&nbsp;ľuďmi prichádza do styku na­ozaj len zriedka. „Naposledy sme boli na štyri dni v&nbsp;Alpách, lebo sa pripravujeme na 1400-kilometrový okruh po slovenských horách. Jednu noc sme prespali v&nbsp;alpskej chate, kde sa im nepáčilo, že sme nemali záujem využiť ich stravovacie služby,“ vraví. Vo francúzskych Alpách si spomína aj na kritický nocľah. Priznáva, že mu nebolo všetko jedno. „Bolo to na jednom z&nbsp;alpských sediel. Problém nebol v&nbsp;tom, že by bolo miesto mimoriadne vysoko, ale v&nbsp;ten večer sa spustili poriadne búrky, udreli aj blesky, a&nbsp;tak nám nezostalo nič iné, len postaviť stan tam a&nbsp;čakať. Do polnoci sme sa klepali od strachu, ako to dopadne,“ spomína. Našťastie sa nikomu nič nestalo.

Svoju polovičku Annu ako „parťáčku“ životom i&nbsp;na cestách si pochvaľuje. Môžu sa jeden na druhého spoľahnúť, čo je veľmi dôležité. Striedajú sa, kto preberá v&nbsp;ktorý deň velenie, kto kráča prvý. Niekedy prerozprávajú celé hodiny, inokedy idú ticho a&nbsp;každý len so svojimi myšlienkami. Mimochodom, stretli sa v&nbsp;horách, čo je pre oboch znamením, že patria k&nbsp;sebe. „Pred pár rokmi sme sa spolu s&nbsp;kamarátom Palim vydali peši naprieč Novým Zélandom. Annu sme stretli na začiatku cesty. Tým, že bola rýchlejšia, kráčala svojím tempom. Pali sa však zranil, odcestoval domov, a&nbsp;tak som druhú polovicu išiel sám. Posledný týždeň sa ku mne opäť pridala Anna a&nbsp;dodnes sme spolu,“ pokračuje v&nbsp;rozprávaní.

Hoci vyštudovaný lekár nachodil tisíce kilometrov, je pravda, že k&nbsp;tejto vášni ho priviedlo fotenie. Hory totiž najskôr fotil, keď nimi takto náročne prechádzal. Prvú väčšiu túru absolvoval na Slovensku. Jeho cieľom bola Cesta hrdinov SNP, ktorá meria zhruba 770 kilometrov. Aby na ňu nešiel sám, na sociálnej sieti si našiel dvoch úplne neznámych sparingpartnerov a&nbsp;vyrazili dvaja chlapi a&nbsp;turistka Maja. „I&nbsp;keď sme sa predtým nikdy nestretli, sadli sme si. Bolo to akurát v&nbsp;období, keď som končil školu a&nbsp;nemal som veľa natrénované, učil som sa totiž na štátnice. Prvé dni teda boli strašné. Mal som pľuzgiere, stuhnuté svaly a&nbsp;niekedy som ledva prekladal nohy. Dnes môžem povedať, že z&nbsp;fyzickej stránky to bolo pre mňa najnáročnejšie. Zvládli sme to za 30&nbsp;dní a&nbsp;nakrútil som o&nbsp;tom aj film. Keby som sa tam bol vydal sám, určite by som sa bol vzdal. Kolegovia a&nbsp;moja babka ma však povzbudzovali. Hlavne ju som nechcel sklamať,“ tvrdí. Napriek tomu, že nejeden deň vtedy doslova trpel, zapáčilo sa mu to. A&nbsp;tak práve on bol iniciátorom už spomínaného odletu na Nový Zéland. Na internete našiel medzi turistami známu trasu Te Araroa, ktorá má asi tritisíc kilometrov a&nbsp;tiahne sa po dĺžke dvoch hlavných ostrovov krajiny od Cape Reinga po Bluff. „Poctivo som sa na výjazd pripravoval najmä tým, že som chodil po okolitých horách so záťažou a&nbsp;sem-tam som si išiel zabehať. Odrazilo sa to. Už z&nbsp;mojej strany nešlo o&nbsp;utrpenie ako na Ceste hrdinov SNP. Ide o&nbsp;špecifickú trasu tým, že sa striedajú dlhé pláže, džungľové lesy, zelené pasienky a&nbsp;odľahlé hory. Samozrejme, k&nbsp;tomu nielen slnko, ale aj dážď a&nbsp;vietor. A&nbsp;práve jeden deň, keď sme prechádzali hrebeňom, fúkal vietor sto kilometrov za hodinu, brodili sme sa blatom a&nbsp;trvalo celý deň, kým sme prešli dvanásť kilometrov. Keď sme sa dostali do najbližšej chaty, padli sme od únavy rovno do postele,“ hovorí, akoby to bolo včera.

Matúš je rád, že v&nbsp;nemocnici, v&nbsp;ktorej pracuje, mu vychádzajú v&nbsp;ústrety a&nbsp;v&nbsp;čase neprítomnosti ho má kto zastúpiť. Zoznam jeho horských cieľov je totiž ešte dlhý. Najradšej by videl pomaly každý kopec od Himalájí až po Južnú Ameriku. „Prvé dni po návrate domov sú skvelé, nemôžem sa dočkať teplej vane a&nbsp;domácej stravy. No po pár týždňoch by som už zas niekam odišiel. Naším snom s&nbsp;Annou je odsťahovať sa niekam na samotu pri lese,“ uzatvára.

Ak práve nemá službu v nemocnici, určite niekam kráča: Aj manželku si našiel v horách

Výber pre vás

Ak práve nemá službu v nemocnici, určite niekam kráča: Aj manželku si našiel v horách

Súvisiace články

Na východe nové všeličo: Netradičné dobrodružstvo s nutnosťou zamyslieť sa

Požiar v Telgárte: Desať rodín prišlo o strechu nad hlavou, viac než polovica z nich sú deti

Z katastrofy raj: V Dolnej Strede urobili z lokality s označením Smetisko rybársky eden

Výber pre vás