Vladimír Kampf

Hoci Ondrej študoval v&nbsp;Rusku, politika tejto krajiny mu bola cudzia. „Silne ho ovplyvnil môj ocko, jeho dedko. Vždy nám hovoril, že vojna je strašná, lebo v&nbsp;nej trpia obyčajní ľudia. Ten súcit, boj proti nespravodlivosti máme v&nbsp;sebe obaja hlboko zakorenený,“ hovorí Jana.

Spočiatku podporila viaceré charitatívne zbierky. „Čo sa dalo, to som robila, ale stále som hľadala ďalšie možnosti a&nbsp;chcela som využiť to, čo viem. Oslovila som niekoľko neziskových organizácií, ale tie boli veľmi zaneprázdnené, nedostala som od nich odpovede. Keď som už prepadala zúfalej bezmocnosti, môj partner Martin mi povedal, aby som sa pustila do niečoho sama. Sadla som za počítač a&nbsp;vymyslela projekt <a rel="noopener" href="http://Exodus.Report">Exodus.Report</a>.“

V&nbsp;tom čase médiá odhadovali, koľko ľudí odíde z&nbsp;Ukrajiny. „Chcela som za tými číslami vidieť príbehy a&nbsp;konkrétne tváre. Prinavrátiť im dôstojnosť. To bol pre mňa hlavný impulz. Na sociálnej sieti som uverejnila výzvu, že ak niekto vie o&nbsp;niekom, kto už je na Slovensku, nech sa mi ozve, že by som sa s&nbsp;nimi chcela porozprávať a&nbsp;fotiť ich.“ Dva dni po výzve sa stretla s&nbsp;prvou rodinkou v&nbsp;Bratislave. „Bola to pani, ktorá prišla s&nbsp;dvoma deťmi. Utiekla ešte pred tým, než vypukla vojna. Napovedal jej materinský pud. Tušila, že sa stane niečo zlé. Spomenula si na Slovákov, ktorých stretla počas túry na Ukrajine. Oslovila ich, oni jej pomohli a&nbsp;prichýlili ju. Zbalila potrebné veci pre deti, no v&nbsp;strese zabudla napríklad na ponožky pre seba.“

Jana vďaka sociálnym sieťam neprestáva sledovať osudy ľudí, s&nbsp;ktorými sa stretla. „Niektorí sa už vrátili domov, mnohí sa však už nemajú kam vrátiť. Každý príbeh je iný. Po prvom stretnutí veľmi rýchlo nasledovali ďalšie. Začala som aktívne hľadať kontakty a&nbsp;oslovovala som azylové centrá na Slovensku. Cestovala som za nimi v&nbsp;čase, keď bol benzín najdrahší. Išla som všade tam, kde mi povolili prístup. Nahrávala som príbehy a&nbsp;Ondrej mi pomáhal s&nbsp;ich prepismi. Moja ruština, hoci som sa ju učila jedenásť rokov, v&nbsp;tom čase už nebola dostačujúca.“

Sama prekladala texty do angličtiny. „Zverejňujem ich na internetovej stránke <a rel="noopener" href="http://Exodus.Report">Exodus.Report</a>. Pomáhalo mi veľa priateľov. Bola som prekvapená, koľkí zareagovali pozitívne, bez nich by som to asi nezvládla.“ Hneď na začiatku si dala cieľ zozbierať stovku príbehov a&nbsp;portrétov. „Desať či dvadsať je málo a&nbsp;ani päťdesiat sa mi nezdalo dosť. Sto je číslo, ktoré znie dôveryhodne. To už má nejakú váhu. Momentálne mám spracovaných deväťdesiatšesť príbehov. Len jedna pani si to po čase rozmyslela a&nbsp;nechcela, aby som jej fotografiu a&nbsp;životný príbeh publikovala, rešpektovala som jej rozhodnutie. Ostatných deväťdesiatpäť mám zverejnených na stránke. Do stovky mi teda chýba už len päť.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Čo ďalej s&nbsp;projektom? „Možno z&nbsp;neho bude kniha, momentálne pracujem na výstavách, aby sa tieto príbehy dostali k&nbsp;čo najväčšiemu počtu ľudí. Tieto dni beží jedna výstava v&nbsp;Spojených štátoch a&nbsp;druhá na Bratislavskom hrade. Raz, keď sa skončí vojna, by som sa rada opäť stretla so všetkými a&nbsp;znovu ich dokumentovala. Zaujíma ma, čo prežili, či sú na Slovensku, v&nbsp;inej krajine alebo sa vrátili domov. Chcem zaznamenať, ako sa vyvíjal ich život počas vojny. Už teraz cez jednotlivé príbehy, ktoré sú zároveň aj historickým dokumentom, môžete sledovať vývoj celého konfliktu, ako sa stupňoval a&nbsp;ako sa ľudia vyrovnávali s&nbsp;hrôzami vojny.“

Prví, ktorí k&nbsp;nám prišli, počuli výbuchy, videli tanky v&nbsp;uliciach, ale tí, čo prišli neskôr, stratili priateľov, rodinných príslušníkov, videli deštrukciu a&nbsp;mŕtvoly na uliciach… „Hneď v&nbsp;prvých minútach stretnutia im vysvetľujem, že nie som investigatívny ani bulvárny novinár, ani občiansky aktivista, že som dokumentárna fotografka. Hovorím im, že mojím cieľom je prerozprávať ich pravdivé, reálne príbehy. Vždy som sa každého, koho som fotila, pýtala, či nepotrebuje pomoc,“ hovorí dokumentaristka Rajcová. „Keď som mohla alebo vedela ako, pomohla som.“

Väčšinu ľudí zo svojich fotografií stretla, keď boli na Slovensku len krátko. Niektorí prišli deň či pár hodín predtým. Boli v&nbsp;šoku, vystresovaní, ustarostení, plakali, pretože prišli do cudzej krajiny, nikoho nepoznali a&nbsp;nevedeli, čo s&nbsp;nimi bude. „Čo sa stane s&nbsp;ich deťmi, čo sa stane s&nbsp;ich rodičmi, s&nbsp;ich príbuznými, ktorí na Ukrajine zostali? Boli to veľmi citovo náročné situácie. V&nbsp;konečnom dôsledku som pre nich bola psychológom, pretože sa potrebovali vyrozprávať. Potrebovali niekoho, kto by ich počúval. Nie je to jednoduché, niekoho stretnúť prvýkrát v&nbsp;živote a&nbsp;vyrozprávať mu celý svoj životný príbeh, podeliť sa o&nbsp;tú ťarchu. Na záver mi ďakovali za to, že som bola s nimi, že sa im uľavilo. S&nbsp;tou traumou sa budú vyrovnávať ešte veľmi dlho, ale v&nbsp;danom momente som bola s&nbsp;nimi, objímala ich, držala za ruky a&nbsp;aj som si s&nbsp;nimi poplakala.“

Fotografie zo slzavých stretnutí vznikli vďaka pochopeniu a&nbsp;podpore Janinho partnera Martina. „Zo začiatku som nič iné nerobila. Venovala som sa len tomuto projektu a&nbsp;nemala som žiadny príjem. Nežiadala som o&nbsp;žiadne granty, robila som to z&nbsp;vlastného presvedčenia, nechcela som, aby moju prácu niekto spochybňoval a&nbsp;hovoril, že ma niekto ovplyvnil. Som nesmierne vďačná za prácu a&nbsp;čas, ktorý projektu venovali moji priatelia. Napríklad Juraj mi pomohol vytvoriť webstránku, Janka mi robila korekcie slovenských textov, pani Nataliya mi v&nbsp;kyjevských úkrytoch a&nbsp;pivniciach prekladala spracované texty do ruštiny a&nbsp;ukrajinčiny… Bolo to pre ňu ťažké, aj pre mňa bolo náročné prijať takúto pomoc, ale považujem za dôležité, aby moje reporty čítali aj ľudia na Ukrajine či v&nbsp;Rusku. Chcem, aby sa projekt dostal k&nbsp;čo najviac ľuďom.“

Tváre spojené s&nbsp;osudmi by mali pomôcť zmeniť názor aspoň niektorých ľudí. „Snažím sa v&nbsp;ľuďoch vyvolať empatiu. Keď doteraz verili, že za vojnu môže Ukrajina, alebo podobným nezmyslom, ktoré sa šíria, možno zmenia názor, verím tomu. Vojna na Ukrajine je extrémne zlá. Je to boj nielen za slobodu Ukrajiny, ale celej Európy, celého sveta.“

Jej prácu ocenil aj kurátor, fotograf Matúš Zajac. „Na začiatku síce na chvíľku zapochyboval, témy Ukrajiny a&nbsp;vojny boli plné médiá, ale keď uvidel prvé fotografie a&nbsp;keď ma videl pri práci, veľmi ma podporil a&nbsp;intenzívne povzbudzoval v&nbsp;tom pokračovať. Ďakujem mu naozaj za veľa. Je mojím najväčším kritikom a&nbsp;jeho dôvera vo mňa a&nbsp;tento projekt ma posúvajú ďalej. Počas tvorby projektu som stretla aj Antonína Kratochvíla, víťaza štyroch ocenení World Press Photo, českého fotografa mnohých vojnových konfliktov. Keď som mu ukázala fotografie, povedal mi, že je mimoriadne dôležité pozerať sa ľuďom do očí. Vidieť v nich na­ozaj všetko. Je tam bolesť, celý ich život... Uvedomila som si, že napriek kritike od niektorých kolegov robím presne to, čo Antonín tak krásne pomenoval. Na mojich fotkách sú tváre, na ktorých vidno nielen bolesť, ale aj nádej. Všetko to, čo títo ľudia zažívajú.“

Nie všetko šlo hladko. „Stretla som sa aj s&nbsp;ľuďmi, ktorí mi chceli zabrániť v&nbsp;tom, čo robím, ale nebudem ich menovať. Keď mi webstránku napadli hekeri, uvedomila som si, že niečo robím dobre. Zažila som náročné situácie a&nbsp;mnohé sklamania, ale tie momenty s&nbsp;ľuďmi, s&nbsp;ktorými som strávila čas, stáli za to. Zmenilo sa moje premýšľanie a&nbsp;pohľad na svet. Vďaka projektu som si začala vážiť drobnosti, ktoré som predtým možno prechádzala bez povšimnutia. Jedna mamička mi opisovala, čo všetko zanechala doma vrátane mašličiek, ktoré dávala svojim dievčatám do vlasov. To sú veci, ktoré si vôbec neuvedomujeme, že máme. Sme šťastný národ a&nbsp;žijeme ešte stále v&nbsp;šťastnom svete. Máme všetko, čo potrebujeme. V&nbsp;najťažších momentoch ma držalo nad vodou vedomie, že ja sa večer vyspím vo vlastnej posteli. Títo ľudia to šťastie nemajú.“

Výstava Jany Rajcovej <a rel="noopener" href="http://Exodus.Report">Exodus.Report</a> v&nbsp;Galérii na západnej terase Bratislavského hradu potrvá do 9.&nbsp;februára. Z&nbsp;jej fotografií sa na nás pozerajú ľudia, ktorí ušli z&nbsp;Ukrajiny pred smrteľným šialenstvom vojny.

Vojna na Ukrajine: Portréty zo slzavých stretnutí, z týchto fotografií vám pukne srdce

Výber pre vás

Vojna na Ukrajine: Portréty zo slzavých stretnutí, z týchto fotografií vám pukne srdce

Súvisiace články

Každá duša dobrá: Koniec pálenice v slovenskom Jeruzaleme znamenal začiatok konca

Geniálne nápady: Namiesto na tenis ho poslali na akordeón

Tri vodojemy v jednom kopci: Jedinečná technická pamiatka brnianskeho podzemia

Výber pre vás