Vladimír Kampf

Náladu vystavovať dostáva v&nbsp;cykloch. Aj teraz na neho taká prišla. „Od remesla som prešiel cez dizajn k&nbsp;umeniu. Šperk ponúka širokú škálu prezentácie. Väčšina ľudí ho vníma ako záležitosť zlatých vecí. Šírka môjho vzdelania ma posúva do úplne iných rovín. K&nbsp;tomu mám veľké ambície. Je to síce na hrane, ale môžem si ich dovoliť,“ vyznáva sa Pavol Prokop, šperkár s&nbsp;kopou bláznivých nápadov.

Celý jeho svet je bláznivý a&nbsp;často bizarný. Vyzerá to tak, že to tak má od samého začiatku. Narodil sa v&nbsp;Nitre. „Bolo to omylom,“ vysvetľuje. „Moja mama Zuzka cestovala na nejaké posledné štátnice a&nbsp;namiesto nich som sa narodil... Inak som z&nbsp;Trenčína.“

Pavlov dedo bol zlatnícky majster v&nbsp;Zlatokove a&nbsp;jeho prvý učiteľ. „Chodil som s&nbsp;ním do fabriky a&nbsp;pozeral som, ako tam ľudkovia čosi spájali. Na zlato som nebol a&nbsp;ani sám veľmi na sebe ozdoby nenosím, ale bavilo ma pozorovať, ako môžu byť šperky prostriedkom na sebavyjadrenie. Dedo mal stôl aj doma. Robil som s&nbsp;ním retiazky, prstienky.“

K&nbsp;tomu túžil chodiť na tenis, ale rodičia ho dali na akordeón. „Táto kauza je dodnes v&nbsp;našej rodine tabu. Keď sa o&nbsp;tom rozprávame, každý si to pamätá inak. Rok som akoby chodil na ten akordeón, ale vôbec mi to nešlo. Ja musím vnímať svet vizuálne. Akordeón je pre mňa ten najnevhodnejší nástroj, pretože pri hre naň nevidno.“

Keď sa prevalilo, že muzikant z&nbsp;neho nebude, už si sám našiel výtvarný odbor. Rodičov postavil pred hotovú vec. „Na hudobnej som bol možno dvakrát. Potom som namiesto nej chodil po lesoch a&nbsp;parkoch a&nbsp;prechádzal som sa.“

Keď prišlo na pretras, kam na strednú, vyberal si medzi umeleckými priemyslovkami v&nbsp;Kremnici alebo Bratislave. Šperk nakoniec študoval na škole úžitkového výtvarníctva v&nbsp;Kremnici. Tam zistil, že okrem remesla existuje aj nejaký dizajn a&nbsp;že môže realizovať vlastné návrhy.

Nakoniec ho šperk zaviedol až na Vysokú školu výtvarných umení v&nbsp;Bratislave kde zasa objavil, že okrem remesla a&nbsp;dizajnu tento malý výtvarný objekt dokáže akcelerovať imagináciu. „Medzi strednou a&nbsp;vysokou školou som mal päťročnicu samovzdelávania na City University v&nbsp;Trenčíne. Chcel som sa naučiť jazyky a&nbsp;dostať víza do sveta. Vedel som, že musím odísť. Okrem toho som si urobil diaľkovo bakalára aplikovanej geofyziky a&nbsp;geológie v&nbsp;Nitre. Je za tým opäť moja mama, ktorej sa zdalo, že toho nerobím dosť. Otec Pavol sa ma snažil občas zachrániť. Nie som z&nbsp;umeleckej rodiny, takže nechápali, že by ma mohlo živiť umenie. Ale nie som človek, ktorý by sa vyžíval v&nbsp;kameňoch.“

Potom to prišlo. Odišiel do Ameriky cestovať a&nbsp;zľahka pracovať. „Nikdy som nešiel cielene za zárobkom. Čo som zarobil, to som hneď pomíňal. Robil som všeličo –&nbsp;karnevaly, obrazy... Potom ako sme dostali európske pasy, odišiel som ešte na rok do írskeho Dublinu. Robil som minimálne, len aby som mal na nájom.“

Išlo mu najmä o&nbsp;jazyk. „Mal som so sebou portfólio šperkov a&nbsp;skúšal som obchádzať zlatníkov. Boli takí, ktorým to pripadalo vtipné, ale tam to bol iný svet. Pýtali sa ma na remeselné zručnosti, či viem osádzať kamene. No, veď osadil by som, ale... Do toho sa mi nechcelo. Chodil som pomáhať do galérií. V&nbsp;jednej z&nbsp;nich som stretol maliara, ktorý mal brata s&nbsp;veľkým autom plným náradia. Vedel opravovať úplne všetko. V&nbsp;Dubline mal špecifickú klientelu a&nbsp;ja som mu robil závozníka, čosi ako Otíka z&nbsp;legendárneho filmu Vesničko má středisková. Niekedy som mal pocit, že ma platí iba preto, aby nebol sám.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Nebolo to jediné, čo Pavol skúšal. „Chcel som byť aj dizajnér. Mal som kamarátov, ktorí vytvárali modulárne domy, stavali, recyklovali... To bolo na prelome tisícročí. Bol som pri tom, keď otvárali prvé ‚designshopy‘. Vytvoril som pre nich nejaké kolekcie šperkov. Po roku vo vitríne mi takto predali sotva jednu vec. Bolo to odkázané len na niekoho, kto pôjde náhodou okolo, náhodou si to všimne a&nbsp;náhodou mu príde, že toto vždy chcel,“ smeje sa. „Nebol v&nbsp;tom žiadny kontakt s&nbsp;človekom.“

Dnes už vie, že kontakt s&nbsp;ľudským človekom je nevyhnutný. V&nbsp;nemeckom Mníchove je každý rok vychytená súťaž umeleckého šperku, na ktorej keď šperkár uspeje, stáva sa niekým. „Prihlásil som sa a&nbsp;išiel som uspieť. Mal som problém už pri prihlasovaní, aby sa opis môjho konceptu vôbec vošiel do formulára. Bolo to komplikované a&nbsp;ťažko opísateľné.“

Prišli umelci z rôznych kútov sveta. Vtedy spoznal Gisberta Stacha. „Je taký netypicky hravý Bavor. Sadli sme si. V&nbsp;Mníchove mi mimo súťaže požičal ateliér, ktorý bol skôr šopa v&nbsp;akejsi diere do budovy. Tam mi dal priestor. Vytvoril som projekt umelcov za pásom. Asi vo mne zostalo niečo socialistické.“

Z&nbsp;rebríka a&nbsp;z&nbsp;rôznych gúm vytvorili bežiaci pás. „Súčasťou inštalácie bolo aj dvadsaťpäť rovnakých brošní. Dostal som na to grant tak, aby som zaplatil pár spolužiakom výlet do Mníchova, ich úlohou bolo urobiť nejaký úkon na brošni. Museli odpracovať po dve hodiny. Jedna z&nbsp;brošní bola za čínsku cenu desať eur. Kto chcel dostať niečo viac, musel pracovať, krútiť kľukou, kým za pásom rotovali umelci. V&nbsp;súťaži som neuspel, ale moja cesta, ktorou som mohol vyjadriť pocity, mala úspech. Miestna komunita hovorila, že som urobil niečo v&nbsp;správnom čase na správnom mieste. V&nbsp;tom som mal šťastie.“

Najviac ho zaujíma sociálna hodnota šperku. „Beriem ho ako komunikačný nástroj. Že sa z&nbsp;toho nedá až tak dobre žiť, mi neprekáža.“

Bleskové šperky boli jeho veľdielom. „Bol to osemročný projekt, ktorý sa začal ako moja spomienka na príbeh, ktorý som možno počul v&nbsp;detstve a&nbsp;možno bol v&nbsp;nejakej čítanke... Rozprávam k&nbsp;tomu príbeh, ako sa pani učiteľka s&nbsp;deťmi vybrala na výlet do prírody. Kráčali lesom, lúkami, lesom, lúkami... Okolo poludnia prišli k&nbsp;rozhľadni, kde sa usadili a&nbsp;zjedli desiatu. Zrazu v&nbsp;diaľke zasvietil blesk a&nbsp;vzápätí zaburácal hrom. Pani učiteľka povedala: ‚Deti, treba sa rýchlo skryť, lebo o&nbsp;chvíľu príde búrka. Ak má niekto na sebe zlato, musí si ho dať dolu, pretože zlato je dobrý vodič, ktorý môže pritiahnuť blesk.‘ Deti, dali dolu, náušnice, retiazky, prstene. Pani učiteľka ich zakopala do zeme a&nbsp;s&nbsp;triedou sa skryli pod kopec. Búrka prišla, odišla a&nbsp;nikomu sa nič nestalo. To bola akože moja spomienka na detstvo.“

Začal skúmať, čo sa mohlo stať so zahrabanými šperkmi. Bolo preňho záhadou, kde zobrali deti toľko zlata. „Začal som reálne uvažovať ako dosiahnuť to, aby blesk trafil zakopané šperky. Našiel som univerzitu na Floride, ktorá sa tomu venovala. Pozor, toto už nie sú žarty! To naozaj. Napísal som miestnej kapacite a&nbsp;zdĺhavo som vysvetlil svoje pohnútky. Dokázali strieľať do oblakov rakety, ktoré za sebou odvíjali medené lanko. Vedeli blesk stiahnuť do určitého bodu a&nbsp;asi skúmali niečo praktické. Ja som sa im ponúkol, že by som si pri najbližšom takomto pokuse niečo zakopal. V&nbsp;tom čase som mal dokonca cestu na Floridu. Napísal som im, že tam budem.“ Odpísali, že veľa umelcov z&nbsp;celého sveta by rado vymyslelo niečo s&nbsp;bleskami. Odbili ho, že sa to nedá, že ani poistení nie sú na žiadne mimoriadne udalosti. Zaželali mu s&nbsp;projektom veľa šťastia...

„To bola facka môjmu egu. Veď bleskové šperky sú geniálny nápad. Vrátili ma do reality. Tak som si povedal, že keď som výtvarník, tak to vyriešim výtvarne, a&nbsp;urobil som inštaláciu. Okrem toho o&nbsp;mne Janka Mináriková urobila akoby filmový dokument 25&nbsp;štvorcových kilometrov. Keď to ľudia videli v&nbsp;kine, zaujímalo ich, kde sa dá také zariadenie zohnať a&nbsp;koľko stojí. Nespochybňovali realitu. Vtedy som pochopil, že nedať im konečný produkt je možno nevýhodné, ale na druhej strane je to kreatívne aj pre diváka.“

Imaginácia pokračovala bez konca až do zásadného momentu: „Nakoniec som sa dozvedel, že môjho pradeda Valentína zo Sedmerovca zabil na poli blesk. Takže som o&nbsp;tom mohol v&nbsp;detstve počuť.“

Pavlov svet nie sú len bláznivé nápady. „Moja manžela Miška je právnička. Myslel som si, že ja budem umelec a&nbsp;ona nás bude živiť. Lenže zistila, že právo je smutná robota. Nevedela sa cez to preniesť. Tým, že sa pohybuje medzi kreatívnymi ľuďmi, skončila medzi nami. Vďaka tomu vznikla jej kolekcia oblečenia. Dnes sa tomu hovorí kreatívny priemysel. Trenčín už nie je mesto módy, ako býval. Po veľkých závodoch zostali len nejaké menšie prevádzky. Povedali sme si, že vyrobíme jednoduché kvalitné tričko s&nbsp;potlačou ako pridanou hodnotou. Máme len nefarbenú stopercentnú bavlnu. Využívame ju ako plátno na odkazy.“

Okrem iného sa dali na oživovanie starých vecí. Stačí dať staršiemu obnosenému tričku novú grafiku a&nbsp;človek má hneď pocit novej veci.

Geniálne nápady: Namiesto na tenis ho poslali na akordeón

Vladimír Kampf

Výber pre vás

Geniálne nápady: Namiesto na tenis ho poslali na akordeón

Vladimír Kampf

Súvisiace články

Srdcové záležitosti: O tretej nadránom prišla myšlienka zhora z vesmíru

Umenie, ktoré stúpa k nebu: Pamodaj, Matka Božia! Pozrite sa na to

V grázlovom regióne: Od dobrého gulášu do dobrého múzea

Výber pre vás