Vladimír Kampf

Vienok má názov podľa jednej z&nbsp;prvých piesní, ktorú mal súbor v&nbsp;repertoári. Spieva sa v&nbsp;nej: Ružovaný vienok nový, má peniažky, kto je zdravý. Vytvoriť v&nbsp;súčasnosti zaujímavú choreografiu, ktorá by bavila deti aj divákov, nie je jednoduché. Divák je vraj rozmaznaný a&nbsp;vyhľadáva skôr šou ako vážne umenie. Vienok zasa hľadá zlatú strednú cestu, ako zostať verný tradíciám a&nbsp;vymyslieť niečo, čo zaujme. Bratislavský súbor sa od začiatku snažil v&nbsp;tancoch spracovávať tradície najmä z&nbsp;regiónov západného Slovenska, zo Záhoria, z&nbsp;okolia Bratislavy a&nbsp;mestský folklór. Záhorie bolo zakladateľke súboru najbližšie.

Od roku 1978 do roku 2013 Vienok sídlil v&nbsp;priestoroch Apollo­klubu. Jeho hlavným garantom a&nbsp;sponzorom bol Slovnaft. Len vďaka tejto podpore mohol za roky existencie vyrásť na popredný bratislavský folklórny kolektív so širokou členskou základňou, s&nbsp;bohatou činnosťou, bohatým repertoárom, krojovým šatníkom a&nbsp;viesť mladých členov k&nbsp;láske k&nbsp;ľudovým tradíciám. Niekoľkokrát bol laureátom celoslovenských súťažných prehliadok detských folklórnych súborov. Päťdesiatpäťročný súbor sídli od roku 2013 v&nbsp;Univerzálnom dome tanca v&nbsp;Krasňanoch.

VIENOK VYCHOVÁVA DETI PRE SLÁVNE DOSPELÁCKE SÚBORY: FOTO V GALÉRII

Rodená Bratislavčanka rovno z&nbsp;najobľúbenejšej štvrte centra mesta sa stala úspešnou choreografkou. „Môj starý otec bol slovenský lekár, publicista, politik a&nbsp;národný buditeľ Pavel Blaho. Môj otec Janko Blaho spieval v&nbsp;opere a&nbsp;zbieral ľudové piesne. Operná speváčka bola aj moja mama Helena Bartošová,“ spomína. „Žila som v&nbsp;ideálnom svete až do roku 1940. Rodičia síce na mňa nemali čas, lebo stále žili operou. Od rána do večera u&nbsp;nás znel klavír. Otec bol tenor, mama soprán. Mali sme skvelých rodinných príslušníkov, ktorí sa o&nbsp;nás starali. Na rozchod mojich rodičov doplatil najviac brat, ktorý bol jediný spevák v&nbsp;rodine.“

Začiatky Vienka boli na zelenej lúke. „Spočiatku sme o&nbsp;folk­lóre veľa nevedeli. Moja dcéra to mala ľahšie, pretože nasadla do rozbehnutého vlaku. Na začiatku Vienka prežíval folklór iba na dedinách, keď sa mladí išli opiť na zábavu. Tancovali to isté dookola. Žiadne súbory ne­existovali. Začalo sa to po vojne, keď k&nbsp;nám prišli z&nbsp;Ruska trebárs Alexandrovovci. Po ich odchode sme zakladali SĽUK, Lúčnicu a&nbsp;ďalšie súbory.“

Pani Helenka chodila do súkromnej baletnej školy k&nbsp;Eve Fuchsovej-Lehotskej. „Bola to mama muzikantov Lehotských. Mala som svoj svet na špičkách, ku ktorému som si pridala step. Na výročnej oslave Vienka som si aj zastepovala. Dnes súbor vedie dcéra, ja už len poslúcham, pretože mám na to vek. Danka je šikovná. Všetko dokáže veľmi dobre zorganizovať. Môžem sa na ňu spoľahnúť. Sama sa takto podarila. Ja som ju k&nbsp;ničomu vodiť nemusela.“

To, že Vienok funguje, je pre ňu krásne prekvapenie. „Keď som mala tridsať, tieto chvíle som si nedokázala predstaviť. Po Vysokej škole múzických umení som učila. Na ľudovej škole umenia som nemala ktovieakú perspektívu. Otec bol rodák zo Skalice. Folklór tam bol vždy kultivovaný. Chodili sme spolu na svadby a&nbsp;po dedinách, kde zbieral pesničky. Vyšlo mu šesť spevníkov. Väčšina našich tancov vzišla z&nbsp;nich. Robila som aj Liptov, východ…“ vymenúva.

„Mimochodom, mne sa podarilo vypátrať vznik skalického trdelníka. Skaličania si mysleli, že to nejaká ich kuchárka. Ale bol to sedmohradský kuchár grófa, básnika a&nbsp;spisovateľa Jozefa Gvadányiho. Polovičný Talian a&nbsp;polovičný Maďar sa dal dokopy s&nbsp;bohatou Skaličankou a&nbsp;kuchár im trdelníkmi osladzoval život,“ upozorňuje.

Helena Jurasovová-Blahová v&nbsp;roku 1968 založila Krúžok šikovných nôh krátko po tom, ako sa stala vedúcou umeleckého, estetického oddelenia v&nbsp;bývalom dome pionierov, ktorý predtým bol a&nbsp;znova je Prezidentským palácom. Do krúžku priviedla vtedy deväťročnú dcéru Danu, pridali sa jej spolužiačky a&nbsp;dcéry kamarátok. Nazbieralo sa dva­dsať detí, z&nbsp;toho traja chlapci. Spočiatku o&nbsp;folklór nešlo. Až na celoslovenskej prehliadke súborov v&nbsp;Prešove prišiel zlom. „Súťažili sme s&nbsp;deťmi z&nbsp;celého Slovenska. Bola tam aj Zornička zo Zvolena, kde malý Robo Puškár, dnes už bývalý primáš Lúčnice, hral na husličkách a&nbsp;spieval. Mestské deti len oči vyvaľovali. Nemali sme ani riadne kroje, len také štylizované. Získali sme však prvé ocenenie – hlavnú cenu festivalu.“

Riaditelia v&nbsp;dome pionierov pani Helenke síce nadbiehali, ale vzhľadom na silu komunistickej mašinérie museli byť striktní. „Chceli, aby som vstúpila do strany. To som ja nemusela. Preto mi vzali ostatné funkcie a&nbsp;nechali mi len súbor. Chvála Pánu Bohu! Zbavila som sa papierovania a&nbsp;vypisovania hlásení.“

Po úraze dcéry Jelky na pódiu, ktoré technici nepripravili, dala výpoveď. „Riaditeľ ma upozornil, že Vienok musí zostať v&nbsp;dome pionierov. Postavila som si hlavu, že teda budú dva. Po príchode istej nešikovnej baby súbor v&nbsp;dome pionierov skončil. Odišla som na základnú umeleckú školu a&nbsp;potom som dostala príležitosť od Slovnaftu. Neskôr som využila ponuku a&nbsp;šla som učiť na Vysokú školu múzických umení a&nbsp;odtiaľ som odišla do penzie,“ opisuje svoju životnú púť. „Vienka som sa chcela vzdať na dôchodku, ale moja dcéra Dana si ho vzala za svoj. Veď vždy bol aj jej,“ smeje sa.

Pokračovanie na nasledujúcej strane.

Vienok nikdy nemal núdzu o&nbsp;deti. Bola by ho škoda. „V&nbsp;Bratislave je veľa folkloristov a&nbsp;rodičov, ktorí takisto kedysi tancovali. Dobre vedia, že folklór má v&nbsp;sebe čosi, čo im vydrží po celý život. Je to ušľachtilá záľuba, krásne trávenie voľného času, počas ktorého spoznávajú našu kultúru, tradície a&nbsp;nachádzajú nových kamarátov. Keď raz folklór niekoho chytí, tak ho nepustí,“ vysvetľuje súčasná dedička po praslici Dana Blahová. „Folklór sa dostáva do krvi a&nbsp;zostáva v&nbsp;rodinách po celé generácie.“

Do Vienka prichádzajú päťročné deti, a&nbsp;ak vydržia do sedemnástich či osemnástich rokov, súčasná vedúca vie, že im dali veľa. „To nie je len o&nbsp;folklóre, ale aj o&nbsp;tom, že sme im dali niečo do života. Je to veľmi povzbudzujúce.“

Folklór na Slovensku zažil obdobie nezáujmu aj mimoriadne silnej renesancie. „Snažíme sa deti motivovať. Slabšie roky sme ani veľmi nepocítili. Na konkurz nám jeden rok príde 25 detí, inokedy&nbsp;45. Vždy sa snažíme vybrať toľko, aby sme naplnili skupinu a&nbsp;aby to boli súčasne tie najšikovnejšie deti. Nepoložila nás ani korona. Vymýšľali sme, čo sa len dalo. Mali sme online nácviky, nácviky pre päť detí po dvadsať minúť, keď sa dalo, prispôsobovali sme sa a&nbsp;vymýšľali sme, ako sa nezatvoriť nadobro a&nbsp;zostať v&nbsp;kontakte. Poprosili sme deti, aby sa doma natáčali a&nbsp;posielali nám videá, ako tancujú s&nbsp;rodičmi. Nakoniec sme to zmiešali, zostrihali a&nbsp;vyrobili sme z&nbsp;toho online vystúpenie,“ smeje sa Dana Blahová. Práca so oplatila. Detí v&nbsp;tom čase ubudlo minimálne. Vzdali to skôr nespokojní rodičia.

Aj Dana je už dôchodkyňa. „Vyštudovala som matematiku. Najprv som pracovala vo výpočtovom stredisku. S&nbsp;Vienkom som odmala. Keď som bola mimo neho, tancovala som v&nbsp;Lúčnici. Keď sa mi narodila prvá dcéra, akosi automaticky som začala robiť vo Vienku pedagogičku. Po prvej dcére sa k&nbsp;nám pridala aj druhá dcéra, až sme sa stali naozajstným rodinným podnikom. Po materskej som šla učiť na základnú umeleckú školu tanec, hoci bez patričného vzdelania, ale po dvadsaťročnej praxi. Veľa ma naučila mama a&nbsp;pedagógovia v&nbsp;Lúčnici. Keď som začala učiť v&nbsp;škole, išla som si len tak po svojom, a&nbsp;keď som potom začala študovať osnovy, zistila som, že idem presne podľa nich. To, čo som mala v&nbsp;hlave, bolo v&nbsp;osnovách.“

Učila v&nbsp;Rači a&nbsp;v&nbsp;Jure pri Bratislave, kým jej nezostal len Vienok. Vraj jej pri organizácii pomáha matematika, ktorú vyštudovala. „Musím viesť kolos so 120&nbsp;deťmi. Nácviky máme od pondelka do štvrtka, vystúpenia najmä cez víkendy. Všetko treba detailne zorganizovať. Mama mi vždy hovorieva: Ty to zorganizuj, ja to neviem. Mama má zasa iné vlohy, ktoré posúvajú Vienok vpred.“

Podpora folklóru v&nbsp;meste stojí najmä na podpore rodičov a&nbsp;na grantových projektoch. „Pomáhajú nám dve percentá od firiem, ale že by si nás všimlo mesto alebo nejaké oficiálne kultúrne ustanovizne, to nie. Mama bude mať deväťdesiat. Ju si našťastie všimla pani prezidentka a&nbsp;udelia jej Pribinov kríž II.&nbsp;triedy za všetko, čo dokázala. Tešíme sa, že si nás všímajú naši priaznivci. Búrlivý potlesk stojacich divákov je najlepšia odmena.“

Tanec v krvi: Príbeh folklórneho súboru Vienok, od začiatku ho viedla Helena Jurasovová-Blahová

Výber pre vás

Tanec v krvi: Príbeh folklórneho súboru Vienok, od začiatku ho viedla Helena Jurasovová-Blahová

Súvisiace články

Majestátni finalisti: Jediná možná alternatíva nášho prežitia

Výtvarník, ktorý bozkáva štetcom: Ženy sa pred ním vyzliekajú desiatky rokov, ako to robí?

Komiksové sestry: Ivka a Zuzka sa narodili tesne po sebe, spoločne robia dieru do sveta

Výber pre vás