Vladimír Kampf

Na jeho webovej stránke som sa dočítal: „Maliarsky svet, v&nbsp;ktorom sa autor pohybuje, je naplnený farebnou a&nbsp;svetelnou imagináciou. Je pretkaný emóciami vyvolanými intenzitou energie talentovaného umelca.“

Za naše stretnutie môže Rasťo Ekkert. Po mojom článku o&nbsp;jeho minuloročnom odchode do dobrovoľného vyhnanstva kdesi v&nbsp;zabudnutom osamelom dome pri ceste na Muránskej planine sa Juraj rozhodol kolegu umelca Rasťa podporiť. Dokonca sa za ním vybral. Potom mi ho raz Rasťo spomenul a&nbsp;kládol mi na srdce, že za ním mám zájsť, že budem prekvapený. Tak som išiel, a&nbsp;len čo som vošiel do dvora v&nbsp;Dubovanoch, zostal som ohromený. Hneď spoza veľkého koša na odpadky na mňa pozeral prvý prízrak. A&nbsp;za ním hneď kopa ďalších drevených tvárí. V&nbsp;dome zasa z&nbsp;každej strany na mňa pozerali oči z&nbsp;namaľovaných tvárí. Cítil som sa ako v&nbsp;akomsi tajomnom svete.

Juraj priznáva, že ktovieako dobre sa nikdy neučil. „Na to som nebol. Učil som sa v&nbsp;bývalej piešťanskej Tesle na učňovke. Mohol som byť mechanik elektronických zariadení. To máme s&nbsp;Karlom Gottom spoločné –&nbsp;maľovanie a&nbsp;učebný odbor. To nie je zlá kombinácia. Vďaka svojmu vzdelaniu si dokážem nasvietiť to, čo maľujem,“ hovorí so širokým úsmevom.

Elektrikárčina ho však nebavila od samého začiatku. „Po škole a&nbsp;krátkej praxi som skončil na stavbách pri pomocných robotách. Na vojenčine som bol povinne rok a&nbsp;pol tu v&nbsp;Piešťanoch na letisku. Tam som začal maľovať. Aj na základnej škole som to skúšal, ale nebral som to vážne, aj keď ma to celkom bavilo. Hovoril som si, že by som sa tým možno raz mohol živiť. Lepšie obrazy som začal maľovať až na vojenčine. Po nej prišlo moje obdobie maľovaných reklám. V&nbsp;tom čase si bary a&nbsp;reštaurácie dávali na steny maľovať rôzne motívy.“

Jeho diela vidno napríklad vo Vrbovom, ktoré sa vďaka tomu stalo jedným z&nbsp;najvymaľovanejších miest na Slovensku. „Zaujala ma technika airbrush, striekanie farby rozprašovačom. K&nbsp;stenám mi pribudli autá, kamióny, motorky, k&nbsp;tomu prilby pre hokejistov a&nbsp;motorkárov. Každý má na niečo talent, zo mňa to išlo samo a&nbsp;tešilo ma to. Musíš v&nbsp;sebe niečo mať, cítiť to a&nbsp;pracovať na tom. Samozrejme, spočiatku som musel v&nbsp;každej technike vychytať nedostatky, ale išlo mi to. Väčšina ľudí má na začiatku problémy. S&nbsp;airbrushom je to ako s&nbsp;muzikou. Keď po prvý raz fúkneš do trúbky, nie je to ono. So striekacími pištoľkami to rovnako treba vedieť.“

Juraja Ďuriša zaujali aj výškové práce. V&nbsp;atómových elektrárňach v&nbsp;Jaslovských Bohuniciach natieral konštrukcie. „Od reklám vytváraných zo zeme som prešiel na výškové reklamy. Vtedy to nebolo také jednoduché. Všetko som musel mať poctivo vymerané a&nbsp;prispôsobené. Robil som z&nbsp;lešení aj na lanách. Chodil som pracovať aj na strechy. Raz som visel na kostole, keď na mňa prišiel nejaký zvláštny strach. Vynadal som si do bláznov a&nbsp;vrátil som sa na zem. Veď aj tu sa dajú zarábať peniaze.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Hovorili mu Picasso. Podľa dobrého chýru dostával prácu. „Začiatky maľovania reštaurácií a&nbsp;barov boli zlaté časy. Dnes by mi už také peniaze len tak na ruku nikto nedal. Vymaľoval som podnik a&nbsp;dostal som hotovosť v&nbsp;obálke. Bez akejkoľvek administratívy. Tak to v&nbsp;tomto štáte fungovalo. Len som sa viezol. Tie časy sú preč a&nbsp;maľovanie reštaurácií a&nbsp;barov už nie je v&nbsp;móde. Každý pozerá, kde by ušetril, a&nbsp;všetko ide oficiálnou cestou.“ Po známej „dobe kešu“ si Juraj urobil živnosť. Z&nbsp;úradov a&nbsp;úradníkov mal vždy stres. „Išiel som na živnostenský úrad s&nbsp;odhodlaním založiť si Chameleon Art. Ten mení farby... Lenže v&nbsp;tom hroznom strese som namiesto Chameleon Art napísal Leguan Art. Pomýlil som si plaza! Každý sa ma odvtedy pýta, že prečo leguán.“

Keď už mal živnosť, fungoval ďalej. „Prišlo na mňa obdobie vyrábania kópií starých obrazov. To sa smie, keď trebárs zmeníš formát a&nbsp;hlavne také dielo musíš označiť, že je to replika. Nesmieš to vydávať za originál. Ale patinu a&nbsp;vzhľad, ako keby to bolo staré, tomu môžeš dať. Vedel by som urobiť aj verné kópie. Kedysi som vyrábal akoby staré drevené terče. Inšpiroval som sa na burzách. Raz som prišiel s&nbsp;takým jedným na burzu. Potom som tam nosil ďalšie a&nbsp;ďalšie. Vždy som sa priznal, že to robím ja, ale zvyčajne mi neverili a&nbsp;mysleli si o&nbsp;mne, že som len nejaký špekulant a&nbsp;priekupník. Dochádzať im začalo, až keď som ich začal nosiť nejako veľa. Nemám potrebu nepriznávať si robotu, lebo raz by sa mi to mohlo v&nbsp;zlom vrátiť.“ Chvíľu pracoval pre Talianov, ktorí vykupovali nábytok. Maľoval naň obrazy a&nbsp;dával mu spolu s&nbsp;inými majstrami vzhľad zachovanej starožitnosti. Juraj na vlastnú tvorbu používa lacné materiály. „Obrazy môžem maľovať aj farbami na brány. Vyhovuje mi to a&nbsp;stačí mi to. Rozdiel medzi farbami isto je, ale záleží, ako ich použiješ. Mám radšej, keď veci vyzerajú obyčajnejšie.“

Jeho tvorivé obdobia sa navzájom prekrývali. „Raz som pomáhal robiť kamarátovi reštauráciu nad Piešťanmi. Zoťali tam čerešňu a&nbsp;rozmýšľali, že by ju dali nejakému majstrovi na vytvorenie nejakého diela. Povedal som kamarátovi, že to chcem skúsiť, že nech kúpi motorovú pílu. Rezbárstvo ma dovtedy nelákalo. Potom ma chytilo. Na prvý šup. Ja som to v&nbsp;tom dreve videl od začiatku. Prestal som maľovať a&nbsp;začal som rezať.“

Preplo mu. Ďalších osem rokov len rezal. „Začalo sa to primitívnymi, jednoduchými vecami. Robil som všeličo. Veľké veci ma veľmi rýchlo prestali baviť. Slováci si myslia, že si môžu dať čokoľvek vyrobiť a&nbsp;ktokoľvek môže kohokoľvek kopírovať a&nbsp;robiť umenie. Všetci robia všetko. Vedel som, že to musím skúsiť inak, nie ako ostatní. Kopírovanie nemá ten správny drajv. Vedel som, že musím robiť nejakú mágiu. Mal som na Liptove kamarátku, za ktorou som párkrát cestoval. Kedysi som si ľúbil vypiť. Pil som všeličo. Raz som za ňou šiel na výlet. Mal som vypité, keď som vystupoval v&nbsp;Ružomberku z&nbsp;rýchlika. Zbadala ma a&nbsp;spýtala sa, či sa vidím. Povedal som, že nie. Prešli sme sa a&nbsp;vo mne sa náhle udiala zmena. Prestal som piť. Rozišli sme sa, lebo sme sa pohádali. Celý ten proces prerodu na mňa prišiel vo vlaku späť. Keď som si vypil, mal som kopu frajerských mudrlantských rečí. Ju zaujímalo viac duchovno. Neviem, ako to so mnou mohla vydržať.“

V&nbsp;novom období začal veci vnímať inak. „Stromy, listy... Tie som videl aj predtým, ale nevnímal som ich. Vtedy som začal znova maľovať a&nbsp;tvoriť. Začal som sa zaujímať o&nbsp;meditácie a&nbsp;duchovnú pohodu. Maľoval som a&nbsp;maľoval. Rezbárske obdobie pominulo, ale na žiadne z&nbsp;období som nezanevrel.“

Potom mu zavolala jedna pani z&nbsp;Piešťan, či by chcel výstavu. „Nemyslel som si, že by som mohol vystavovať, ale presvedčila ma, že moju robotu by mali ľudia vidieť. Moje diela zrazu viseli na Sklenom moste v&nbsp;galérii. Aj plagát mi vytlačili a&nbsp;mne sa to veľmi zapáčilo napriek tomu, že tam ľudia len zjedli pagáče, vypili víno a&nbsp;bolo po umení,“ smeje sa.

Odvtedy premýšľa, čo s&nbsp;tým a&nbsp;čo ďalej. „Vždy som niekoho napodobňoval a&nbsp;robil to, čo ľudia chceli. Dnes mi záleží na tom, aby som mal niečo svoje. Hľadal som cestu. Pre peniaze robím aj to, čo už nechcem, a&nbsp;k&nbsp;tomu sa hľadám vo vlastnej tvorbe. Chcem spojiť abstrakciu s&nbsp;realitou. Tváre dávajú obrazom dušu.“ Jeho najposlednejšie portréty kombinované so snením vzdialene pripomínajú diela Albína Brunovského. „Skúšal som všelijaké techniky. Osvedčilo sa mi, že taký obraz musím urobiť veľmi rýchlo.“

Tajomný svet rezbára Juraja Ďuriša: Neskutočné, čo dokáže vytvoriť! Pozrite na to

Výber pre vás

Tajomný svet rezbára Juraja Ďuriša: Neskutočné, čo dokáže vytvoriť! Pozrite na to

Súvisiace články

Umenie, ktoré stúpa k nebu: Pamodaj, Matka Božia! Pozrite sa na to

V grázlovom regióne: Od dobrého gulášu do dobrého múzea

Život Ivana Kočnera († 53): Túžil byť režisérom, práca v kaviarni bola pre neho balzam na dušu

Výber pre vás