Marcela Fuknová

Z&nbsp;viechy, do ktorej sa vchádza zo zadnej strany bratislavskej Starej tržnice, sa vinú tóny klavíra. Je sobotňajšie poludnie a&nbsp;viecha je plná ľudí, ktorí sa po nákupoch zastavili na deci vína alebo kávu. Pani Marta, ktorú odmalička volajú aj Mandy, sedí pri klavíri a&nbsp;hrá jednu skladbu za druhou. Hoci má pred sebou noty, nepozerá do nich. „Nepotrebujem ich, hrám spamäti. Slovenské, české, poľské, nemecké, židovské, anglické skladby,“ vymenúva pani Marta svoj repertoár vážnej hudby aj svetoznámych šlágrov.
„Tieto noty tu mám preto, lebo sem do viechy chodí pravidelne jeden mladý ruský manželský pár. Pre nich som sa naučila aj nejaké novšie ruské skladby a&nbsp;na ne noty potrebujem,“ ukazuje nám vlastnoručné zápisky na notovej osnove. „Ľudia často chcú, aby som niečo zahrala, no nepoznajú názov. Ale stačí, že mi kúsok zaspievajú alebo zapískajú, a&nbsp;už viem a&nbsp;zahrám im to.“
Keď náš fotograf zamieri na ňu objektív, pozrie na neho a&nbsp;hovorí so smiechom: „Z&nbsp;tohto, čo vidíte, dajte, prosím, dole tak štyridsať rokov a&nbsp;fotky budú vyzerať fajn.“ Pani Marta má neuveriteľných 89 rokov. Na naše konštatovanie, že vyzerá na sedemdesiat, sa nakloní a&nbsp;zatvári sa, že nepočuje: „Koľko? Tak možno na stosedemdesiat,“ zavtipkuje znovu. Vidieť, že má rada humor a&nbsp;spoločnosť.

Jej hra na klavíri patrí už dlhé roky ku koloritu bratislavských kaviarní a&nbsp;hotelov. „V&nbsp;Bratislave asi nie je podnik, kde by som nehrala. Bola som klaviristkou v&nbsp;Carltone, v&nbsp;hoteli Kyjev som hrala 27 rokov, v&nbsp;hoteli Devín sedemnásť rokov. Tu vo vieche hrám už päť rokov. Veď čo by som robila doma? Radšej som medzi ľuďmi. Mám hrať tri hodiny, ale bežne hrám aj dlhšie. Bývam v&nbsp;Rači, tam nasadnem na električku a&nbsp;tá ma dovezie až sem k&nbsp;Starej tržnici,“ konštatuje spokojne.
Šarmantná sivovlasá dáma za klavírom vzbudzuje pozornosť aj u&nbsp;mladých ľudí. „Radi sa pristavia, porozprávajú sa. Minule tu pri mne sedela jedna dievčina, a&nbsp;kým som hrala, niečo si čarbala do zošita. Potom ku mne prišla a&nbsp;dala mi krásny obrázok. Nakreslila ma, ako hrám,“ usmieva sa pani Marta. Počas pandémie jej muzicírovanie na klavíri v&nbsp;kaviarňach chýbalo. „Doma som hrala na elektronických klávesoch, aby som nerušila susedov. V&nbsp;každej izbe mám nejaký hudobný nástroj. Na klávesoch sa dá hrať aj v&nbsp;noci. Po pár týždňoch sa ma však všetci susedia začali vypytovať, prečo už nehrám. Vraveli, že keď som hrala na klavíri, dokonca si vyniesli stoličky na chodbu, aby ma počuli lepšie. Tak som sa vrátila ku klavíru,“ rozpráva.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Spievať nebudem</h3>
Keď pani Marta rozpráva, z&nbsp;jej reči počuť maďarský prízvuk a&nbsp;tvrdí, že vie aj po nemecky. Pochádza z&nbsp;Levíc, no v&nbsp;Bratislave žije už viac ako pol storočia. Klavír jej učaroval, už keď mala deväť rokov. „Milovala som jeho zvuk. Moje kamarátky hrali na klavíri a&nbsp;ja som veľmi chcela hrať tiež, no my sme doma klavír nemali. Potom som začala chodiť k&nbsp;jednej profesorke, aby som sa naučila základy. Rodina mojej kamarátky neskôr odcestovala a&nbsp;darovala nám starý klavír. Bola som nesmierne šťastná, konečne som mohla hrať aj doma,“ spomína. Ako sedemnásťročná urobila skúšky pre Slovkoncert a&nbsp;začala dostávať prvé angažmány. „Ešte som nemala občiansky preukaz, ale sestra bola staršia a&nbsp;boli sme si dosť podobné, tak som používala ten jej,“ smeje sa.
„Hrala som s&nbsp;kapelou, prešli sme naozaj celé Slovensko. Vystupovali sme vo všetkých kúpeľných mestách, vo Vysokých Tatrách. Ešte kým som bola slobodná, chodili sme hrávať aj do Nemecka. Hrali sme najmä v&nbsp;prímorských letoviskách a&nbsp;hrala som aj na výletných lodiach. Mali sme veľký úspech,“ spomína na svoje koncertovanie. Kedysi boli ľudia ochotní počúvať hudbu aj bez jedla či tanca. „Vtedy bol zvyk, že hodinu trval koncert a&nbsp;až potom sme začali hrať do tanca. Mali sme aj speváčky, spevákov, aj ja som spievala. Mala som skúšky zo spevu. Lenže to som bola ešte mladá, dnes už by ma nikto nedonútil spievať. V&nbsp;reštaurácii hotela Devín som hrávala aj s&nbsp;huslistom, dobrý bol, ale začal veľa piť. Vedúci sa rozhodol, že stačí klavír,“ smeje sa.

Pani Marta kvôli hudbe roky žila kočovným životom. „Vzala som si len kufrík a&nbsp;už som išla. A&nbsp;často som ani poriadne nevedela, kam idem a&nbsp;s&nbsp;kým budem hrať. Bola som dvakrát vydatá, ale neboli to veľmi šťastné manželstvá. Mám však štyri deti, na ktoré som veľmi hrdá. Keď boli malé, veľa času som trávila mimo domu. Veľmi mi vtedy pomáhala maminka a&nbsp;sestra, bez nich by sa to nedalo zvládnuť. Ale boli aj angažmány, kam som si ich mohla vziať. V&nbsp;piešťanských kúpeľoch nám napríklad vždy dali spoločnú izbu aj stravu, mohli sme tam byť spolu a&nbsp;deti to brali ako výlet,“ hovorí.
Ćlánok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Z&nbsp;Kyjeva na&nbsp;sobáš</h3>
Keď sa pani Marty pýtame na život vtedajších hudobníkov, zasmeje sa. „Samozrejme, že to bolo divoké. Hudobníci, ktorí so mnou hrali, veľmi veľa pili, ale to bola cesta do pekla. Keď sme hrali v&nbsp;Nemecku, vodka tam tiekla potokom, hostia nám stále niečo objednávali. Čašníci však vedeli, že mne majú do štamprlíka naliať iba vodu. Nikdy som nepila ani nefajčila,“ konštatuje.
Podľa starých fotiek musela pani Marta budiť záujem nielen svojou hrou, ale aj výzorom. Bola totiž naozaj krásna. Podľa jej slov však nebola ten typ, ktorý by si počas hrania po hoteloch a&nbsp;kúpeľoch začínal romániky s&nbsp;cudzími mužmi. „Nezaujímalo ma to. Zaujímala ma len hudba. Hoci si pamätám na jedného lekára z&nbsp;Turčianskych Teplíc, ktorý dokonca doviedol svoju mamu, aby mi dokázal, že to myslí vážne,“ smeje sa. „Keď sme dohrali, šla som vždy do svojej izby. Kolegovia však veru často chodili ešte do baru a&nbsp;odtiaľ odchádzali so ženami. Stávalo sa, že ich manželky volali do hotela a&nbsp;mňa sa potom pýtali, či neviem, kde sú ich muži. Boli to mladí chlapci, ale doma mali ženy a&nbsp;deti. Nikdy som ich neprezradila, ale neschvaľovala som to,“ konštatuje.

Počas hrania zažila aj veselé historky a&nbsp;nedorozumenia. „Dnes sa pri spomienkach na to smejem, ale vtedy mi do smiechu nebolo. Raz za mnou prišli príslušníci Verejnej bezpečnosti a&nbsp;chceli ma vypočúvať, pretože som vraj v&nbsp;Piešťanoch obrala jedného Nemca o&nbsp;peniaze. Nechápala som, o&nbsp;čom hovoria, až potom vysvitlo, že sa to celé odohralo v&nbsp;čase, keď som bola na dovolenke a&nbsp;v&nbsp;kapele ma zastupovala iná klaviristka. Tá sa s&nbsp;ním dokonca stihla za ten čas ,zasnúbiť‘ a&nbsp;zinkasovala od neho drahý diamantový prsteň. Samozrejme, že ju potom aj s&nbsp;prsteňom hľadal,“ smeje sa pani Marta.
V&nbsp;hoteli Kyjev sa stretávala s&nbsp;významnými ľuďmi z&nbsp;vtedajšej bratislavskej smotánky. „Nevpustili tam hocikoho. Chodili tam mnohí lekári, umelci, riaditelia podnikov aj s&nbsp;rodinami. Často ma odtiaľ auto vozilo v&nbsp;sobotu rovno na radnicu, hrala som totiž aj na sobášoch,“ hovorí pani Marta.
Článok pokračuje na ďalšej strane.

<h3>Ťahala ju za nohu</h3>
Pani Marta sedí pri klavíri krásne vystretá, a&nbsp;hoci rukami na ňom preberá neúnavne, priznáva sa, že ju často bolia. „Posledné týždne trávim na rehabilitáciách, potrebujem sa dať dokopy. Obidve ruky som mala zlomené, ale bolí ma aj chrbát. Vlastne koho v&nbsp;tomto veku niečo nebolí?“ konštatuje, no o&nbsp;chvíľu už konverzuje so spomínanými mladými ruskými manželmi, ktorí ju pred odchodom z&nbsp;viechy prišli pozdraviť. Pre turistov je atraktívna, mnohí si pani Martu nahrávajú, filmujú či fotia.
Veľký záujem vzbudila aj v&nbsp;roku 2014 na Radničnom námestí, kde bol vystavený pouličný klavír pre spríjemnenie letných dní, ktokoľvek sa mohol ujať klávesov. Pani Marta ohúrila okoloidúcich svojím umením. Aj po­dľa znalcov hrá stále vynikajúco. Trápi ju však kvalita hudobných nástrojov, na ktorých na verejnosti hrá. „Málokde majú dobre naladený klavír. Takmer všade majú rozladené nástroje, na ktorých by sa dali zahrať skôr také melódie ako zo starých filmov o&nbsp;divokom západe alebo z&nbsp;nemých grotesiek,“ konštatuje.

Keď si od pani Marty pýtame fotky zo starých čias, odkáže nás na svoju 26-ročnú vnučku Dominiku. Tá kedysi odišla s&nbsp;mamou Adrianou do Švajčiarska a&nbsp;dnes žije v&nbsp;Nemecku. Na svoju babku je veľmi hrdá a&nbsp;často zverejňuje jej videá a&nbsp;fotky na Instagrame. Aj ona zažila ako malá kúsok z&nbsp;jej čarovného sveta hudby. „Keď som bola dieťa, bývali sme spolu a&nbsp;babka ma občas brala do svojej ,roboty‘ do hotela Kyjev. Sedávala som tam pod klavírom, keď hrala, a&nbsp;ťahala som ju za nohu, aby sme už išli domov. Veľmi ma to tam nezaujímalo,“ smeje sa. Teraz však chce, aby o&nbsp;živote jej babky vyšla kniha. „Sú to úžasné spomienky a&nbsp;bola by som veľmi rada, keby zostali zachované,“ tvrdí.
Keď odchádzame z&nbsp;viechy, sprevádzajú nás tóny klavíra pripomínajúce dávnu atmosféru slávnych bratislavských hotelov a&nbsp;kaviarní. Stále je možné zažiť ju v&nbsp;hudbe pani Marty. Pri odchode sa nás talianska turistka po anglicky pýta, koľko má pani Marta rokov. Keď jej odpovieme, s&nbsp;obdivom vyhlási: „Keby som v&nbsp;jej veku ešte dokázala to, čo ona, tak by som v&nbsp;živote vyhrala.“

Kým žijem, budem hrať: Martu môžete nájsť vo vieche za klavírom, má úžasných 89 rokov

Výber pre vás

Kým žijem, budem hrať: Martu môžete nájsť vo vieche za klavírom, má úžasných 89 rokov

Súvisiace články

Tak toto tu ešte nebolo: LASICA A SATINSKÝ ako komiksové postavy

Mokrý sa stiahol z obrazoviek. Ako vyzerá dnes a čo ho vlastne živí? Aha, na čom sa vozí!

Mária Čírová šokuje s novým účesom: Naozaj sa ostrihala, alebo to je len parochňa?!

Výber pre vás