Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Ako ste začínali so športom?

Vždy som mal rád šport, už odmala. Vyrastal som na dedine, pochádzam z&nbsp;Mikušoviec pri Lučenci. V&nbsp;tom čase nebola iná možnosť na dedine, čo sa týka športovania, iba hrať futbal. Ale koketoval som aj s&nbsp;behom. S&nbsp;kamarátom sme len tak zo zábavy behávali opreteky. Mal som trinásť rokov, keď som začal študovať v&nbsp;Košiciach v&nbsp;škole, ktorá pripravovala do praxe budúcich zamestnancov a&nbsp;zamestnankyne Slovenskej pošty. Bol som na internáte a&nbsp;vládol tam režim podobný vojenskému. Do školy sme nastúpili 1.&nbsp;septembra, domov nás pustili iba na Vianoce a&nbsp;na Veľkú noc. Každé ráno o&nbsp;šiestej hodine sme mávali budíček. Pol hodiny sme cvičili vonku, v&nbsp;závere bol pochod so spevom. Celý týždeň sme nemali vychádzky, iba v&nbsp;nedeľu poobede. Voľný čas sme venovali hlavne športu. Behávali sme, hrali pingpong, loptové hry, podnikali túry. Prísne sa dbalo aj na prospech. Kto mal tri päťky, musel napísať domov rodičom otvorený list, že sa neučí. Spočiatku som takýto režim trocha ťažšie zvládal, aj som si po večeroch poplakal. Ale myslím si, že práve táto tvrdá disciplína mi neskôr pomohla pri športe. Zúčastnil som sa na veľmi veľa pretekoch, behoch, a&nbsp;hoci mi niekedy bolo všelijako, nikdy som to nevzdal a&nbsp;dobehol som do cieľa. Prvý maratón som zabehol tak, že chýbalo málo a&nbsp;v&nbsp;cieli by som odpadol.

Skončili ste školu, zamestnali ste sa, založili ste si rodinu. Ako to bolo ďalej so športom?

Po vyučení som pracoval na pošte v&nbsp;Lučenci, zo športu som sa venoval už len futbalu. V&nbsp;roku 1977 som prišiel bývať do Veľkého Krtíša do tohto bytu, kde sa spolu rozprávame. Veľký Krtíš bol síce okresné mesto, ale nebola tu okresná správa spojov. V&nbsp;roku 1974 sa vytvárali nové okresy, vtedy nastala zmena. Ponúkli mi tu pracovné miesto spolu s&nbsp;bytom. K&nbsp;športu ma priviedli aj vážne rodinné problémy. V&nbsp;roku 1976 som sa rozviedol. Mali sme tri deti, súd ich prisúdil mne. Všetky tie opletačky, súdy ma gniavili, psychicky som bol zdeptaný. Mal som tlaky na hrudi, nespával som, navštívil som preto lekára. Nič podstatné v&nbsp;rámci vyšetrení mi nenašli. Lekár mi poradil, že na stres je dobrý fyzický pohyb. Vtedy som ešte ani nezáhradníčil, iba s&nbsp;deťmi som podnikal prechádzky, čiže žiadny významný pohyb.

Rozhovor pokračuje na nasledujúcej strane

Aký druh pohybu ste si vybrali?

Začínal som pozvoľna, pomaly s&nbsp;behom, pretože sa mi to zdalo najjednoduchšie. Dal som si športové oblečenie a&nbsp;bežal som smerom k&nbsp;železničnej stanici vo Veľkom Krtíši. Od nášho domu je to trasa dlhá dva kilometre. Keď som niekoho stretol, prešiel som do chôdze. Trocha som sa totiž okúňal a&nbsp;hanbil. Bola to úplne iná doba ako dnes, vtedy sa tak nešportovalo.

V&nbsp;práci sa v&nbsp;tom čase konal futbalový turnaj. Bolo veľmi horúco, nikomu sa veľmi nechcelo hrať. Bol som jeden z&nbsp;tých, ktorí napriek počasiu odhodlane behali za loptou. Oslovil ma jeden z&nbsp;našich zamestnancov, pracoval na pošte ako vodič, či by som nechcel s&nbsp;ním behávať. V&nbsp;tom čase mal za sebou už jeden maratón. Bolo to v&nbsp;septembri. Navnadil ma, aby sme spolu trénovali na štefanský beh s&nbsp;dĺžkou dvadsať kilometrov, ktorý sa konal v&nbsp;zime v&nbsp;Lučenci. Úspešne som ho zabehol a&nbsp;to bol začiatok mojej veľkej celoživotnej lásky k&nbsp;behu. Rozbehol som sa ako rýchlik. Beh bol ako magnet. Poháňali ma vpred prvé úspechy, ktoré som dosahoval, ako som sa zlepšoval v&nbsp;čase. Dodávalo mi to veľa psychických síl. Zdravotné problémy sa pominuli. A&nbsp;to som mal stavy ako pred infarktom. Vážnejšie som s&nbsp;behom začal v&nbsp;roku 1980, mal som 39&nbsp;rokov. Skončil som s&nbsp;ním ako 70-ročný.

Kde ste hlavne behávali?

V&nbsp;okolí Veľkého Krtíša, to je veľmi pekný prírodný kraj. Vďaka behu som spoznal všetky lesné chodníky, cesty. Rád som behával sám. Vždy som si poriadne prečistil hlavu. Prebral som si pri behu všetky svoje starosti a&nbsp;problémy. Domov som prišiel fyzicky unavený a&nbsp;hlavne s&nbsp;čistou hlavou.

Spomínate si ešte na svoj prvý maratón?

Samozrejme. Prvý maratón som bežal krátko po štefanskom behu v&nbsp;Lučenci. Konal sa 9.&nbsp;mája v&nbsp;českom Děčíne v&nbsp;roku 1981. Mal zaujímavý názov: Maratón pre radosť. Bežalo sa z&nbsp;Děčína k&nbsp;hraničnému priechodu do vtedajšej Nemeckej demokratickej republiky a&nbsp;späť. Bol to môj prvý takzvaný vážnejší beh. Mal som však v&nbsp;rámci tréningov pre krátkosť času nabehaných málo kilometrov. Začal som strašne rýchlo. Prvých dvadsať kilometrov som zabehol za jednu hodinu a&nbsp;dvadsaťpäť minút. Výsledný čas na maratóne som mal tri hodiny dvadsaťštyri minút. So silami som vládal po 25.&nbsp;kilometer. Potom prišla kríza, fyzická slabosť, triaška v&nbsp;nohách. V&nbsp;potôčiku som sa poumýval, ochladil a&nbsp;opäť rozbehol.

Kolegovia v&nbsp;práci ma predtým doslova demotivovali, strašili ma, že nedobehnem do cieľa, že ma zoberie sanitka. A&nbsp;veruže sanitka okolo trasy premávala a&nbsp;zbierala tých, ktorí mali problémy. Zdravotníci oslovili aj mňa, kategoricky som odmietol nastúpiť do sanitky. Do cieľa som dobehol s&nbsp;veľkými problémami. Bol som smädný, ale nemohol som piť. Bol som hladný, nemohol som jesť. Ľahol som si, nebolo mi dobre. Zle mi bolo, aj keď som si sadol. Myslel som si, že to je môj koniec. Tento stav trval tri hodiny. Potom som pomaly vypil jedno pivo, dodalo mi energiu aj tekutiny. Bol som rozhodnutý s&nbsp;behom skončiť. Nadával som. Ráno som mal úplne inú náladu a&nbsp;zmenil som názor. Doma som sa potom pozeral do kalendára, kde sa konajú aké preteky. Začala sa moja dlhá šnúra bežeckých pretekov a&nbsp;maratónov.

Čiže prišli ďalšie maratóny. Aké boli?

Spočiatku som robil chyby. Nepoučil som sa z&nbsp;tej prvej. Už som vedel, že musím viac trénovať a&nbsp;začať maratón pomalšie, rozložiť sily. Mal som dobrého kamaráta zo Zvolena, je to bývalý československý reprezentant v&nbsp;maratóne. Veľa mi pomohol a&nbsp;poradil. Dokonca sme ďalší maratón bežali spolu. Treba si nájsť správne tempo. Spomaľovanie vás totiž okráda o&nbsp;čas, zrýchľovanie zase o&nbsp;sily. Môj kamarát zo Zvolena mi poradil, aby som si všetko zapisoval. V&nbsp;roku 1980 som celkovo zabehal 350 kilometrov za celý rok. V&nbsp;roku 1981 to bolo už 1 601&nbsp;kilometrov za celý rok. V&nbsp;roku 1982 som nabehal 2&nbsp;602 kilometrov, postupne som prekročil tritisícku. V&nbsp;roku 1984 som nabehal najviac kilometrov, a&nbsp;to 3&nbsp;385 kilometrov. Mesačne je to okolo dvesto kilometrov. Behával som tak, že denne som zdolal vždy približne dvadsať kilometrov. Práve v&nbsp;tom období som mal aj najlepší čas na maratóne, a&nbsp;to dve hodiny štyridsaťštyri minút a&nbsp;tridsaťsedem sekúnd. Ten pocit, to sú zimomriavky na tele, cítim ich aj dnes. Keď sa na maratóne veľmi trápite, nie je to ono. Ale keď človek vládze a&nbsp;dobehne s&nbsp;úsmevom, je to úžasný pocit.

Urobil som si aj celkovú rekapituláciu svojho behania. Za celú svoju bežeckú kariéru som nabehal 47&nbsp;120 kilometrov. Sú to preteky aj tréningy. Zúčastnil som sa na 350 pretekoch. Z&nbsp;toho som sa umiestnil na prvom až treťom mieste 141-krát, na treťom až šiestom mieste 56-krát, na šiestom až desiatom mieste som bol 48-krát, na desiatom mieste 116-krát. Zapisoval som aj samotné preteky, na ktorých som sa zúčastnil. Behal som do roku 2013. Môj posledný beh bol košický polmaratón, ktorý som zabehol za jednu hodinu a&nbsp;päťdesiatosem minút. Mal som 70&nbsp;rokov. Obvodný lekár mi však povedal –&nbsp;už si nabehal dosť, prejdeš na rýchlu chôdzu. Odvtedy chodím. S&nbsp;kolegami z&nbsp;pošty som začal hrávať tenis, kurt sme postavili v&nbsp;roku 1986. V&nbsp;zime som hrával pingpong. Tenis ma začal fascinovať, postupne som mu dával prednosť pred behom.

Je to zaujímavý zvyk celé roky si všetko zapisovať. Ste taký pedantný?

Tento zvyk mám z&nbsp;pošty. Vyrastal som na dedine, tam nebolo čas dbať na pedantnosť, boli iné starosti. Celoživotná práca na pošte ma donútila k&nbsp;pedantnosti. Kasa musela vždy sedieť do haliera. Na všetko boli predpisy. Človek to všetko musel ovládať. Iba poštových zásielok bolo pätnásť druhov. O&nbsp;všetkých som musel vedieť sypať informácie ako z&nbsp;rukáva. Potom to boli telefonické hovory, aj tých bolo niekoľko druhov, telegramy a&nbsp;tak ďalej. Celý život som pracoval na pošte, učil som v&nbsp;škole budúcich pracovníkov pošty a&nbsp;vypracoval som sa postupne na post riaditeľa.

Stíhali ste maratóny popri rodine?

Oženil som sa druhýkrát, narodil sa nám syn Martin. Pán Boh mi pomohol, mám skvelú manželku. Pokoj v&nbsp;rodine znamená veľmi veľa. Je pravda, že pre beh som ukracoval rodinu. Ale postupne, ako deti rástli, ťahal som ich k&nbsp;športu. Keď boli preteky, manželku som nechal doma, nech si oddýchne, a&nbsp;keď sa dalo, deti som brával so sebou. Napríklad konal sa beh v&nbsp;Hliníku nad Hronom. Súťažiť mohli všetky kategórie, tak som prihlásil všetky deti, všetci piati sme bežali.

Najmladší syn Martin bol vtedy škôlkar, bežal trasu s&nbsp;dĺžkou sto metrov. Radil som mu –&nbsp;Martinko, keď ujo vystrelí z&nbsp;pištole, bež medzi prvými. Lenže on sa pozeral na toho štartéra, z&nbsp;pištole sa po výstrele dymilo, jeho to zaujalo a&nbsp;upäto to sledoval namiesto toho, aby bežal. Ostal sám stáť na štarte. Vo Veľkom Krtíši sa konali bežecké preteky s&nbsp;trasou štyri kilometre. Martin bol prvák na základnej škole. Veľmi chcel bežať. Si malý, nedobehneš to –&nbsp;prehováral som ho. A&nbsp;veruže bolo, ako som povedal. Priviedla ho ku mne jedna pani, že už nevládze. Postupne sa však zdokonaľoval, dnes sa vo voľnom čase venuje športu ako ja. Vlastne všetky moje deti športujú.

Aké benefity okrem zdravia vám beh dal?

Beh ma motivoval zdravo sa stravovať. Keby som si dal ťažké jedlo, nevládal by som trénovať. Kvôli behu som sa vzdal aj alkoholu. Vždy som si však bral k&nbsp;srdcu túto radu: Ak ste unavení alebo nevládzete, netrénujte. Ale pozor, nezamieňajte si lenivosť s&nbsp;únavou. Človek sám seba veľmi ľahko presvedčí –&nbsp;dnes nejdem, zajtra budem behať určite. A&nbsp;dôležité je aj dopriať si čas na regeneráciu. Každý máme dané od Boha niečo iné a&nbsp;toho by sme sa mali držať. Kto nemá svalové zloženie na rýchlosť, môže na štadióne aj spávať, nikdy to nezmení. Vytrvalosť sa dá natrénovať, rýchlosť nie.

Dnes už teda nebeháte. Čomu sa venujete?

Som vášnivý záhradkár, záhradku sme kúpili iba pred niekoľkými rokmi. Celú som ju vybudoval nanovo vlastným úsilím. Bola to poriadna fyzická práca, ale neľutujem. Prináša mi veľa radosti. Keď je sezóna, celé dni som v&nbsp;záhradke. Venujem sa aj rýchlej chôdzi, denne prejdem päť kilometrov.

Čakárne lekárov a&nbsp;lekárok sú plné ľudí práve vo vašom veku. Šport síce nie je všeliek, ale dá sa podľa vás začať s&nbsp;pohybom aj vo vyššom veku?

Dá sa v&nbsp;každom veku začať. Záťaž však musí byť primeraná veku a&nbsp;hmotnosti. Američania vymysleli džoging, pretože v&nbsp;tejto krajine evidovali vysoký počet ľudí so srdcovocievnymi chorobami. O&nbsp;desať rokov zistili, že ľudí s&nbsp;chorým srdcom ubudlo. Pribudli však chorí s&nbsp;kĺbmi a&nbsp;chrbticou. Američania boli obézni a&nbsp;beh im preto škodil. Vhodný je takzvaný indiánsky spôsob, teda&nbsp; beh –&nbsp;chôdza alebo iba samotná chôdza.

Spomienky 81-ročného maratónca: S vážnymi problémami bojoval s pomocou behu

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Spomienky 81-ročného maratónca: S vážnymi problémami bojoval s pomocou behu

Erika Szalayová

Súvisiace články

Kam miznú zemiaky? Ročne spotrebujeme priemerne 50 kíl na osobu, kedysi to bolo 90 kíl

ŽANETA strávila celé tehotenstvo na ulici ako bezdomovkyňa. Dnes študuje na vysokej škole

Manželia Mihaľovci roky pracovali v Taliansku: Ich skúsenosti sa osvedčili aj v Bardejove

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás