Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

„Teraz je už dobre,“ s&nbsp;úsmevom hovorí Žaneta, keď sedíme v&nbsp;jednej z&nbsp;bratislavských kaviarní, počúvame jej príbeh a&nbsp;skladáme poklonu jej sile, odhodlaniu a&nbsp;bojovnosti. V&nbsp;živote prešla a&nbsp;stále prechádza takými životnými etapami, ktoré by nie každý zvládol. Nečudo, že je motiváciou pre iných, a&nbsp;preto v&nbsp;spolupráci s&nbsp;organizáciou Úsmev ako dar sprevádza mladých ľudí z&nbsp;centier pre rodiny a&nbsp;deti (detské domovy) na ceste k&nbsp;samostatnosti. „Kým deťom, ktoré žijú v&nbsp;rodinách, ukazujú cestu do života rodičia, mladí dospelí z&nbsp;domovov sú na to väčšinou sami. Neraz sa môžu dostať do náročných životných situácií a&nbsp;stať sa obeťami.“

Žaneta sa ako osemmesačná ocitla v&nbsp;detskom domove a&nbsp;v&nbsp;opatere štátu bola až do plnoletosti. Jej matka mala podobný štart do života ako ona. „Mame som odpustila a&nbsp;stretávame sa. Na vzťahu s&nbsp;ňou som pracovala veľa rokov. Keby mala podporu, možno by sa ma nemusela vzdať. Boli časy, keď som cítila krivdu, že nevyrastám v&nbsp;normálnej rodine, bola som nahnevaná na mamu. Ale v&nbsp;detskom domove som bola odjakživa, bol to môj domov. Mala som desať rokov, keď sa naskytla šanca, aby som sa vrátila k&nbsp;mame, ale už som nechcela. Otec už zomrel, nestihla som sa ho opýtať, prečo nepodporil mamu v&nbsp;náročných časoch,“ spomína. V&nbsp;štátnom zariadení sa naučila poriadku, systému, disciplíne. Úprimne hovorí, že nič lepšie sa jej nemohlo stať, pretože práve to jej pomohlo posúvať sa v&nbsp;živote. Keď sa ocitla na ulici, každý večer sa prezliekla do pyžama a&nbsp;uložila si ho na kôpku. Je to celoživotný zvyk z&nbsp;detského domova. Starostlivo dbala o&nbsp;čistotu a&nbsp;hygienu, umývala sa a&nbsp;prala po nákupných centrách. „S&nbsp;odstupom času si myslím, že som jediná, ktorá to v&nbsp;rodine vyhrala. V&nbsp;domove som sa naučila veľa vecí. Mali sme veľmi dobrú riaditeľku, ktorá nás vždy motivovala a&nbsp;viedla k&nbsp;tomu, aby sme neboli leniví, pretože v&nbsp;živote veci nedostaneme len tak.“

Článok pokračuje na nasledujúcej strane

Vyučila sa za kuchárku, a&nbsp;keď bola plnoletá, ocitla sa vo svete sama. Pracovala, najprv bývala v&nbsp;ubytovni, potom sa osudovo zamilovala. „Bol to otec môjho syna. Mali sme spoločný podnájom, pracovali sme, plánovali budúcnosť. Všetko vyzeralo doslova krásne. Hoci bol môj priateľ z&nbsp;náročného rodinného prostredia a&nbsp;zažil veľa zlých vecí vrátane násilia, ku mne bol vždy láskavý.“ Žaneta cítila, že pod srdcom jej začína rásť plod ich lásky, tešila sa, plánovala rodinný život. Všetko však bolo inak. Kým priateľovi stihla oznámiť, že bude otcom, zo dňa na deň sa ocitol vo väzení. Odsúdili ho na deväť rokov za rôzne delikty vrátane drogovej činnosti. Žaneta dodnes nechápe, kedy stíhal páchať trestnú činnosť. „Prišla som o&nbsp;podnájom, pretože sama som ho nezvládala platiť, a&nbsp;ocitla som sa na ulici. Nemala som nikoho, na koho by som sa mohla obrátiť o&nbsp;pomoc. Čakal ma boj. V&nbsp;tom čase som nevedela, že fungujú nejaké zariadenia pre ženy v&nbsp;núdzi.“ Pod holým nebom sa ocitla s&nbsp;rastúcim dieťaťom v&nbsp;bruchu. Žaneta je skvelá rečníčka, svoj príbeh rozpráva pútavo, sem-tam svoje spomienky pretkáva humorom. Keď však rozpráva o&nbsp;životnej etape, keď žila na ulici, zvážnie. Práve vtedy totiž siahla až na dno a&nbsp;vyskúšala svoje limity.

„Celé tehotenstvo som bola na ulici. Syna som vynosila ako bezdomovkyňa. Nevynechala som však ani jednu návštevu u&nbsp;lekárky, v&nbsp;poradni. Kradla som jedlo, aby som prežila ja a&nbsp;môj syn. Preliezala som ploty v&nbsp;záhradkárskych oblastiach, kradla som úrodu, aby som mala vitamíny. Stávalo sa, že som tri dni nemala nič v&nbsp;ústach. Spala som kadekde, pri koľajniciach, pod holým nebom. Mala som známu, ktorá mi umožnila, keď boli tuhé mrazy, spať u&nbsp;nich v&nbsp;bytovom dome na medziposchodí. Aj tak som sa budila nad ránom, zima mi nedala spať. Vtedy som cvičila, hoci som mala veľké brucho, aby som sa zohriala. Odvtedy nemám rada ročné obdobie zimu. Doslova ju prečkám. Bola som sama ako prst. S&nbsp;ostatnými ľuďmi na ulici som nenadväzovala vzťahy. Život na ulici je boj, každý sa snaží okradnúť toho druhého, aby prežil. Preto som sa radšej každému vyhýbala. Nechcela som nič, iba vynosiť svojho syna Peťa. Niekedy som len tak pozorovala ľudí, ich zachmúrené tváre. Nechápala som, ako môže byť niekto nešťastný, keď má posteľ, domov a&nbsp;strechu nad hlavou. Čo by som za to v&nbsp;tom období dala.“

Pred synovým narodením zašla za sociálnymi pracovníčkami, ktoré spoznala ešte ako chovankyňa detského úradu. Pôrod sa blížil a&nbsp;Žaneta bola odhodlaná o&nbsp;svoje dieťa bojovať. „Chcela som zastaviť ten kolotoč. V&nbsp;detskom domove bola moja mama, ja. Môj syn si zaslúžil mať normálny domov.“ Ocitla sa v&nbsp;Petržalke na Rovniankovej ulici v&nbsp;Betleheme svätej Matky Terezy, o&nbsp;pár hodín nato porodila syna.

Po pôrode ju navštívili sociálne pracovníčky, syna jej chceli odobrať. „Pani Biľňová, sociálna pracovníčka, mi pomohla. Ďalšia pracovníčka, ktorej za veľa vďačím, je pani Hrdinová. Bola pre mňa skrátka hrdinka. Svetlo na konci tunela. Práve otvárali v&nbsp;Petržalke krízové centrum pre matky s&nbsp;deťmi. Bola som prvá klientka, mala som prvé bývanie v&nbsp;živote.“ K&nbsp;dispozícii mala malú izbu, kúpeľne, toalety a&nbsp;chladničku. „Bola som šťastná. Po ulici to bol prepych. A&nbsp;keď mi povedali, že tam môžem bývať dvadsať mesiacov, svoju budúcnosť som videla v&nbsp;ružových farbách,“ smeje sa. Následne dostala bývanie od mesta –&nbsp;garsónku, bývali tam desať rokov. Syn rástol, Žaneta bola šťastná matka. Celé roky pracovala v&nbsp;práčovni. Aby synovi mohla čo najviac dožičiť, niekedy mala aj štyri zamestnania naraz. „V obchodnom reťazci som vykladala tovar, upratovala som. V&nbsp;administratívnych centrách som tepovala koberce a&nbsp;mojou špecialitou bolo umývanie okien. Ďakovala som Bohu, že vládzem.“

Medzitým sa ozval Petrov otec. Po tom, ako ho pustili z&nbsp;väzenia, ho Žaneta prichýlila. „Dali sme mu šancu, aby neskončil na ulici. Nech syn vie, že má otca. Rok a&nbsp;pol vydržal a&nbsp;pracoval. Potom ho odsúdili na pätnásť rokov. Stratili sme ho druhýkrát,“ trpko dodáva Žaneta. Opäť so synom ostali sami a&nbsp;prebíjali sa životom. Lenže zrazu sa ohlásila choroba. „Najprv to bol karpálny tunel. Obidve ruky mi postupne operovali. Lenže v&nbsp;hlave sa mi hmýrili myšlienky typu –&nbsp;z&nbsp;čoho budem žiť, keď budem maródovať. Pracovala som, riskla som to, ale rana po operácii sa mi roztrhla, ruka opuchla, klamala som lekárov, že neviem z&nbsp;čoho. Lenže ja som veľmi dobre vedela, čo sa mi stalo… Tri dni som si oddýchla a&nbsp;opäť som nastúpila do pracovného kolotoča.“ Lenže zdravotné problémy sa neskončili. Žaneta cítila ukrutné bolesti kĺbov. Boleli ju ruky aj nohy, niekedy mala problém chodiť. Lekári sa divili, bola relatívne mladá na taký druh bolesti. Nakoniec verdikt lekárov znel: reumatoidnáartritída, tretí stupeň. Pani Žaneta dnes môže relatívne normálne žiť iba vďaka biologickej liečbe.

Dnes pracuje ako opatrovateľka seniorov a&nbsp;senioriek, prácu vykonáva u&nbsp;nich doma. Syn je už dospelý, navštevuje hotelovú akadémiu a&nbsp;túži študovať odbor psychológia. „Bývame v&nbsp;služobnej garsónke. Celý život sme v&nbsp;podnájmoch a&nbsp;pevne verím, že raz budeme mať vlastný domov. Cítim, že potrebujeme väčšie bývanie alebo Peter by sa mal osamostatniť. Máme úžasný vzťah, ale po nociach mávam bolesti, som hore, ruším ho.“ Vyzerá to, že Žaneta má sily a&nbsp;odhodlania na rozdávanie. Pred troma rokmi sa napriek chorobe a&nbsp;náročným životným podmienkam rozhodla pomocou organizácie Úsmev ako dar externe začať študovať na vysokej škole odbor sociálna práca. „Vždy ma bavilo učenie a&nbsp;túžim osobnostne rásť.“ Peter mlčky počúva rozprávanie svojej mamy, z&nbsp;času na čas prispeje do debaty svojím názorom alebo postrehom. Mama pred ním nemá žiadne tajomstvá, pozná jej príbeh aj odvahu, s&nbsp;akou sa prebíjala životom. „S&nbsp;mamou sme sa vždy veľa rozprávali, ale na druhej strane som mal vojenskú výchovu. Nestihla ma rozmaznávať. Veľakrát mi doma chýbala, často som bol sám, pretože musela pracovať. Utekala z&nbsp;jednej práce do druhej.“

Oddych, dovolenka, urobiť si len tak radosť… Tieto aspekty života pozná Žaneta pramálo. Pri mori predsa len raz bola, pozvala ich láskavá susedka. Radosť si však dožičí pri hraní futbalu. Trocha ju mrzí, že syn nezdedil jej vášeň k&nbsp;tomuto športu. Peter má zase plán zobrať svoju mamu na výlet do španielskej Barcelony. Žaneta sa však obáva, ako zvládne cestovanie lietadlom. Syn ju láskyplne povzbudzuje, že keď zvládla tehotná život na ulici, hravo zvládne už takmer všetko –&nbsp;aj let do Barcelony. „Bola som ako robot. V&nbsp;kuse som pracovala, málo som spala, nechávala som syna samého doma. Bála som sa o&nbsp;neho, prosila som Boha o&nbsp;pomoc. Ale všetko to stálo za to. Sme šťastní, pretože máme bývanie. Ale povedala som si, že neodídem z&nbsp;tohto sveta, kým nebudem bývať vo svojom,“ hovorí Žaneta v&nbsp;závere nášho stretnutia. Veríme, že sa to vďaka jej odvahe a&nbsp;odhodlaniu podarí.

ŽANETA strávila celé tehotenstvo na ulici ako bezdomovkyňa. Dnes študuje na vysokej škole

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Malá prechádzka Kostolom Premenenia Pána za zvuku jedinečného organu

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Výber pre vás

ŽANETA strávila celé tehotenstvo na ulici ako bezdomovkyňa. Dnes študuje na vysokej škole

Erika Szalayová

Súvisiace články

Búra predsudky: Veronika je adoptívnou mamičkou dvoch detí, v spoločnosti to je stále tabu téma

Nevzdala to: Miška zatočila so sklerózou multipex a dnes pomáha druhým! Aké mala príznaky?

Tragický príbeh matky: Ako sa z krásky stala najškaredšia žena sveta?

Autor článku

Erika Szalayová

Plus TV

Prežila autonehodu, bola v kóme, druhýkrát sa narodila. Dnes na oplátku pomáha núdznym

Malá prechádzka Kostolom Premenenia Pána za zvuku jedinečného organu

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Výber pre vás