Jana Homolová

Práve v&nbsp;čase osláv tridsiateho výročia založenia tradície súťaží Miss Slovensko sa jej zakladateľ a&nbsp;organizátor Jozef Oklamčák (66) celkom náhodne stretol so svojou najúspešnejšou misskou v&nbsp;dobrej spoločnosti. Ako dnes Ivana žije, čomu sa venuje a&nbsp;ako vtedajšia súťaž ovplyvnila jej život, nám porozprávala za prítomnosti svojho vtedajšieho „objaviteľa“ Jozefa Oklamčáka.

V&nbsp;roku 1993 ste sa stali druhou vicemiss v&nbsp;súťaži krásy Miss Slovensko. Aká to bola skúsenosť?

Veľmi pekná, hoci vtedy to bolo ešte nové a&nbsp;ľudia takým súťažiam nerozumeli. Po svojom umiestnení som musela veľmi veľa dokazovať najmä v&nbsp;medicíne, že som dobrá doktorka. Ale aj vďaka misske som mohla dať viac do popredia tanec, ktorému som sa dlhé roky úspešne venovala.

Tak si teda na úvod povedzme o&nbsp;vašej tanečnej kariére.

Tanec bol mojím životom. Tancovala som v&nbsp;Lúčnici, účinkovala v&nbsp;reklamách, vo filmovom komparze. So spoločenskými tancami som začala v&nbsp;osemnástich rokoch cez letné prázdniny doma v&nbsp;Martine. Bývali sme blízko Tatiany Drexler. Ona aj so svojím tanečným partnerom Petrom Ingrisom ma zobrali do tanečného klubu a&nbsp;svojho kamaráta mi dali za tanečného partnera. Napokon sme s&nbsp;tanečným partnerom spolu tancovali ďalších šesť rokov a&nbsp;v&nbsp;podstate práve vďaka Táni sme následne vyhrávali mnohé súťaže. Okrem iných súťaže o&nbsp;najsympatickejší pár či miss a&nbsp;mister tanečných súťaží vo svete. Bolo to obdobie, keď neexistovalo Let’s&nbsp;Dance a&nbsp;ľudia o&nbsp;spoločenských tancoch nemali žiadne povedomie.

Ako sa vám darilo spájať tanec so štúdiom medicíny?

Dalo sa to iba vďaka tomu, že u&nbsp;dekana na medicíne som musela mať individuálny študijný plán. Vďaka tomu som si tréningy mohla manažovať. Ale všetky skúšky som musela mať spravené na prvýkrát a&nbsp;priemer známok musel byť do 1,2. Toto vyžadoval aj pán Milan Štiavnický, ktorý založil a&nbsp;viedol Interklub Bratislava – klub, kde sa tancovali spoločenské tance. Veľmi rada na neho aj na toto obdobie spomínam. Pán Štiavnický ma vychoval ako prvú dámu Interklubu. Volal ma „čistokrvná samica“. (Smiech.) Samozrejme, na taký náročný šport sme ako tanečníci nemali peniaze. Chodili sme na majstrovstvá sveta autobusom, spávali na zemi, kde som sa zároveň učila na skúšky. Aj napriek tomu sme boli 3. na svete vo formáciách a 3. na Majstrovstvách Slovenska v štandardných a latinsko-amerických tancoch. Pán Štiavnický však vybavil, že náš klub pravidelne chodieval predtancovávať na Opernball do Viedne, za čo sme dostávali dvesto šilingov. Následne sme si za to mohli kúpiť aspoň obnosené tanečné topánky. Alebo sme išli súťažiť do Nitry na 10-hodinový tanečný maratón. Prvá cena bolo 10-tisíc korún. Maratón sme vyhrali a&nbsp;za peniaze som si mohla dať ušiť moje prvé tanečné šaty. Počas prestávok mi pomáhali pod lavicou spolužiačky. Dnes je tanec úplne niekde inde a&nbsp;som tomu rada. Napriek tomu, že to boli náročné časy, všetci, ktorí kedysi tancovali, sú dnes úspešní riaditelia a&nbsp;manažéri. Myslím si, že to ide ruka v&nbsp;ruke. Byť úspešný v&nbsp;ktoromkoľvek športe a&nbsp;umení znamená úspech v&nbsp;práci.

Boli ste úspešná tanečnica, budúca lekárka. Ako sa vám do života priplietla súťaž Miss Slovensko?

Keďže sme na medzinárodných tanečných súťažiach s&nbsp;partnerom vyhrávali už spomínané kategórie najsympatickejší pár, spolužiačka (dnes známa primárka) mi povedala, aby som skúsila súťaž Miss Slovensko. Bolo to pred koncom štúdia, tak som si povedala, že to skúsim. Ak nič iné, aspoň v&nbsp;televízii zviditeľním latinskoamerické tance, ktoré som vtedy počas finále odprezentovala. Mimochodom, choreografiu aj strih hudby som si vtedy robila sama. (Smiech.)

V&nbsp;súťaži ste skončili na treťom mieste. Podarilo sa vám titul druhej vicemiss v&nbsp;kariére využiť?

V&nbsp;podstate áno, pretože po úspešnom ukončení medicíny som sa chvíľu venovala modelingu vo Švajčiarsku a&nbsp;v&nbsp;Rakúsku. Za deň som si vtedy zarobila 120&nbsp;mariek, čo bol mesačný plat lekára na Slovensku. Ale dlho som sa tomu nevenovala. Modeling, tanec ani šoubiz­nis mi nestačili. Mojím cieľom bolo zachraňovať ľudské životy, no vzhľadom na to, že v&nbsp;rodine sme nemali žiadneho lekára, ktorý by ma bol nasmeroval, podarilo sa mi v&nbsp;tom čase zamestnať na jedinom voľnom mieste, teda na anestéziológii. Dnes som za to veľmi vďačná, pretože bol okolo mňa dobrý kolektív ľudí. Urobila som si dve atestácie. Ale keďže som nemala veľa peňazí, pomáhala som si tým, že som bola zamestnaná v&nbsp;rôznych farmaceutických firmách, prednášala som, dokonca som pracovala v&nbsp;záchranke. To bola tá najlepšia práca, lebo priamo na mieste vidíte, či ste človeku pomohli a&nbsp;zachránili mu život.

Viem, že ste sa po čase opäť presťahovali do zahraničia. Prečo?

Chcela som si v&nbsp;zahraničí zarobiť peniaze. Popri troch zamestnaniach som ako každý lekár mala hypotéky, pôžičky… Preto som šťastie skúšala najskôr v&nbsp;Nemecku, ale tam ma zobrať nechceli, hoci som po nemecky vedela hovoriť slušne. Rozhodla som sa odísť do Ameriky, kde som sa chcela naučiť angličtinu. Zároveň ma tam prijali do zamestnania. V&nbsp;Amerike som však stretla Antona Zajaca (spolumajiteľ Esetu, pred rokmi riadil globálnu expanziu tejto najúspešnejšej slovenskej IT firmy, pozn. red.). On je veľmi múdry človek, vedec, fyzik. Málokto vie, že za fyziku mal dostať Nobelovu cenu. Antonovou túžbou bolo vyliečiť pacienta z&nbsp;rakoviny a&nbsp;rovnakú túžbu som mala ja. Spoločne sme si uvedomili, že na konci fyziky a&nbsp;medicíny je duchovno. Toto nás spojilo.

On je človek, ktorý nikdy nekradol, bol priebojný a&nbsp;mal aj šťastie, ale všetko vybudoval len svojou prácou. Každé ráno o&nbsp;piatej skáče pred odchodom do práce do bazéna, venuje sa potápaniu na nádych do hĺbky 25&nbsp;metrov a&nbsp;s&nbsp;harpúnou bojuje so žralokmi. Je pre mňa veľkou inšpiráciou.

<strong>POKRAČOVANIE NA ĎALŠEJ STRANE</strong>

AKO SA MISSKA ZMENILA? AKTUÁLNE FOTKY NÁJDETE V GALÉRII

Okrem spoločných záujmov vás spojil syn.

Áno, narodil sa nám syn, hoci podľa medicíny som nikdy nemala otehotnieť, a&nbsp;zrazu sa to stalo. Práve preto som mu po narodení dala meno Matej, čo znamená „dar od Boha“. Po pôrode však vznikli komplikácie a&nbsp;syn bol desať rokov veľmi vážne chorý. Sedem rokov som s&nbsp;ním musela byť v&nbsp;karanténe, takže nejaká pandémia kovidu, ktorá nám tu posledné roky vládla, bola pre mňa nič v&nbsp;porovnaní s&nbsp;tým, čím sme so synom prešli. Žili sme dlho v&nbsp;zahraničí a&nbsp;kvôli nemu som na pár rokov opustila aj lekársku kariéru. Môj partner sa však o&nbsp;nás v&nbsp;čase, keď bol náš syn smrteľne chorý, veľmi dobre postaral. To, že Matej žije, je vlastne najväčší úspech mojej kariéry, pretože sa z&nbsp;choroby dostal.

Takže v&nbsp;podstate to bolo šťastie v&nbsp;nešťastí, že ste sa o&nbsp;syna mohli starať, navyše s&nbsp;tým, že máte vyštudovanú medicínu.

Áno, ale okrem klasickej medicíny som sa kvôli synovi musela vzdelávať v&nbsp;iných smeroch. Doma mám asi dva fascikle mnohých certifikátov, atestácií, ktoré sa týkajú napríklad východnej medicíny. Zmyslom východnej medicíny pri liečení akejkoľvek choroby je pochopiť, prijať a&nbsp;mať rád. No keď už je človek v&nbsp;ireverzibilnom stave, mal by vyhľadať vyštudovaného špecialistu, teda lekára v&nbsp;danom odbore, a&nbsp;nespoliehať sa na seba, nebodaj na informácie, ktoré poskytuje doktor Google.

Za seba môžem povedať, že v&nbsp;medicíne to nebolo ľahké. Tak ako pri každej inej práci, aj tu je človek raz hore, raz dole, ale väčšinou je v&nbsp;diskomforte. Napriek tomu záchrana ľudského života je ten najsilnejší pocit.

Môj syn je výnimočne slušný a&nbsp;veľmi dobrý. Venujem mu väčšinu svojho času a&nbsp;vypláca sa to, pretože deti sú ako zrkadlo. Čo do nich investujete, to vám vrátia. Má štrnásť rokov a&nbsp;je po svojom otcovi veľmi múdry. Ovláda štyri jazyky, hrá na troch hudobných nástrojoch. Má svoju skupinu. Vyhráva športové súťaže v&nbsp;atletike, hráva tenis. Venuje sa vede, doma s&nbsp;tatom riešia kvantovú fyziku a&nbsp;patrí medzi najlepších žiakov v&nbsp;medzinárodnej škole, v&nbsp;ktorej študuje. Myslím si, že o&nbsp;ňom ešte budete veľa počuť, ale to už bude iný príbeh.

Naďalej pôsobím v&nbsp;medicíne, pretože chcem mať duchovnú slobodu. Robím to, čo viem, čo je moje poslanie. A&nbsp;vrátila som sa aj k&nbsp;spoločenským tancom, opäť tancujem. K&nbsp;tancu som sa dostala okľukou, pretože som zachránila sučku, ktorú niekto vyhodil, a&nbsp;mám sedem šteniatok. Nekupujem si „visačkové oblečenie“, lebo mám doma všade psie chlpy, ale keď chcem byť dáma, oblečiem si tanečné šaty a&nbsp;idem si zatancovať. Tanec nie je len šport a&nbsp;umenie, je to životná filozofia, estetika, je to spôsob správania v&nbsp;partnerských vzťahoch, je to vytrvalostné cvičenie. Tanec je moja životná láska, ktorá mi navždy zostane. Okrem toho hrávam tenis, neustále sa zdokonaľujem v&nbsp;španielčine, angličtine, nemčine. Po tridsiatich rokoch som sa vrátila k&nbsp;hre na klavíri. U&nbsp;nás doma napríklad Vianoce vyzerajú tak, že si v&nbsp;korepetícii zahráme spolu so synom (hrá na husliach a&nbsp;bubnoch) súkromný koncert. Nepotrebujeme si dávať darčeky, ale robíme hudbu. Pre nás darčeky a&nbsp;stromčeky nehrajú rolu. Sme radi, že sme zdraví a&nbsp;že sme spolu. A&nbsp;keďže milujem prírodu, robím skialpinizmus. Celá rodina perfektne lyžujeme ako freerideri. Skialpinizmus ma oslobodzuje, pretože keď ste v&nbsp;horách, je jedno, ako vyzeráte, koľko máte peňazí. Dôležité je, ako zvládnete zákony prírody.

Robím veľa vecí, napriek tomu netreba očakávať, že za to, čo robíte, vás niekto bude oceňovať, prípadne keď niekomu pomôžete, vám za to poďakuje. Sami sa musíte vedieť oceniť a&nbsp;byť vďační za to, čo vám život ponúkol.

Hoci ste sa z&nbsp;povedomia ľudí vytratili, ako po rokoch vnímate svoje účinkovanie v&nbsp;súťaži Miss Slovensko?

Jednoznačne chcem poďakovať Jožkovi Oklamčákovi za to, že moju kariéru odštartoval. Hoci som sa napokon vydala iným smerom, musím povedať, že tí, ktorí ma poznajú, si ma aj po tých dlhých rokoch pamätajú ako missku. Dnes si už nikto nespomenie na to, že som sa venovala tancu alebo že som študovala medicínu, čo je zaujímavý paradox. (Smiech.)

Keď sme už spomenuli Jožka Oklamčáka, zaujímavé je, že po tridsiatich rokoch od získania titulu ste sa s&nbsp;ním stretli až teraz.

Nechodievam do spoločnosti, ale obchod, odkiaľ si občas kúpim šaty, ma pozval na módnu prehliadku. Tam som Jožka videla a&nbsp;prišla som za ním s&nbsp;otázkou: „Pamätáte si na mňa?“ Povedal, že nie, a&nbsp;poprosil ma, aby som sa mu ukázala z&nbsp;profilu. (Smiech.) Vtedy ma spoznal, dokonca si spomenul aj na moje meno, čomu som sa veľmi potešila.

Pán Oklamčák, ako si vy spomínate na Ivanu a&nbsp;jej pôsobenie v&nbsp;súťaži Miss Slovensko?

Jozef: Už vtedy, keď sme vyberali finálovú dvanástku, Ivana bola moja favoritka, ale porota rozhodla tak, ako rozhodla, a&nbsp;ona skončila ako druhá vicemiss. Keď sme sa po tridsiatich rokoch stretli, premkol ma obrovský pocit šťastia. O&nbsp;to viac, keď som si pri rozhovore s&nbsp;ňou uvedomil, že jej duša sa vôbec nezmenila. Ostala normálna, milá, zlatá, skromná. To si na nej veľmi vážim. Z&nbsp;vizuálnej stránky je prirodzené, že sa človek časom mení, ale duša sa nezmenila. To by som rád vypichol, obzvlášť v&nbsp;časoch, keď vo verejnom priestore vnímam snahy niektorých ľudí, ktorí do popredia tlačia vízie, že v&nbsp;súťažiach krásy idú hľadať osobnosť. Chcem pripomenúť, že už v&nbsp;samotných začiatkoch súťaže, teda pred tridsiatimi rokmi, som sa snažil hľadať ženské osobnosti. A&nbsp;takú osobnosť jednoznačne stelesňovala Ivana. Bola nielen pekná, ale zároveň mala a&nbsp;stále má krásnu dušu. A&nbsp;čo je na nej ešte výnimočné, je to, že nikdy nepotrebovala, aby sa o&nbsp;nej vedelo. Žila svoj život, zachraňovala ľudské životy, pomáhala svojmu synovi, bola dobrou matkou, partnerkou a&nbsp;nikto o&nbsp;tom nevedel.

Ivana: Jožko, ďakujem. Ono je to tak, že rokmi vonkajšia krása pominie. A&nbsp;v&nbsp;tomto prípade vám žiadna estetika nepomôže, nehovoriac o&nbsp;tom, že o&nbsp;nežiaducich účinkoch estetickej medicíny zatiaľ neexistujú štúdie. Vnútorná krása vyžaruje zvnútra, ale, samozrejme, aj o&nbsp;tú sa treba starať. Investovať čas do seba, venovať sa koníčkom, ďalej sa vzdelávať, byť dobrý k&nbsp;ľuďom. Ideálne pre nich vždy niečo nezištné urobiť. V&nbsp;tomto smere mám ako lekárka šťastie, pretože vo svojej práci v&nbsp;podstate pomáham stále. (Úsmev.)

Silný príbeh missky z roku 1993 Ivany Hlôškovej: Venuje sa medicíne a synovi zachránila život!

Jana Homolová

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás

Silný príbeh missky z roku 1993 Ivany Hlôškovej: Venuje sa medicíne a synovi zachránila život!

Jana Homolová

Súvisiace články

Premena Katky KOŠČOVEJ, muž jej bol veľkou oporou: Vždy ma akceptoval, on sa o mňa skôr bál

Ján Dobrík nestráca nádej, opísal Timotejov ťažký boj s leukémiou: Má jediné želanie pre syna

Láska aj po päťdesiatich rokoch: Manželia DVORSKÍ o rodine, sviatkoch a dôchodku

Plus TV

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Každé piate dieťa je sexuálne zneužívané: Vždy sa dá urobiť niečo, aby sme mu zachránili život

Výber pre vás