Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

Prinášame vám príbehy štyroch žien, ktoré by sme bez pátosu mohli nazvať hrdinkami. Dve z&nbsp;nich sa museli statočne postaviť nočnej more, ktorá máta každého z&nbsp;nás – rakovine. Zmobilizovali všetky sily, aby v&nbsp;rozkvete života zvládli pokoriť chorobu a&nbsp;vrátiť sa k&nbsp;rodine, k&nbsp;svojim blízkym. Ďalšie dve ženy im pomohli ten boj zvládnuť, hoci sa nikdy osobne nestretli. Vzdali sa koruny ženskej krásy – vlasov, aby iným ženám, ktoré sú choré, pomohli nadobudnúť sebavedomie, pocit dôstojnosti a&nbsp;radosť zo života.

<h3>Drahé parochne</h3>
Zdenka Vrbová je kaderníčka, do jej štúdia niekedy v&nbsp;roku 2015 prišla mladá žena Dominika, ktorá ponúkla svoje dlhé vlasy zadarmo ako dar na výrobu parochní pre onkologické pacientky. A&nbsp;tak vznikol unikátny projekt s&nbsp;názvom Vystrihaj sa Slovensko. V&nbsp;rámci tejto charitatívnej myšlienky sa dlhovlasé dámy, ale aj páni a&nbsp;deti dávajú strihať v&nbsp;spriatelených kaderníctvach na celom Slovensku. Ich vlasy – vrkoč musí mať dĺžku aspoň 40 centimetrov – potom putujú do sídla Ligy proti rakovine v&nbsp;Bratislave. Prípadne si vlasy odstrihnú podľa inštrukcií doma sami a&nbsp;pošlú ich do Bratislavy v&nbsp;obálke. Týždenne tak Liga proti rakovine dostane aj tridsať obálok s&nbsp;vlasmi, ktoré slúžia na výrobu špeciálnych parochní na mieru.
„Pacienti a&nbsp;pacientky zvádzajú s&nbsp;rakovinou ťažký boj. Sprievodným následkom liečby je vypadávanie vlasov. Pomôcť im môžu parochne, tie sú však často veľmi drahé. Zdenka Vrbová vlasy najprv na tento účel odkupovala. Dominika však tie svoje nechcela predať. Spoločne so Zdenkou hľadali organizáciu, ktorá by vlasy využila práve na výrobu parochní pre onkologické pacientky. Kontaktovali Ligu proti rakovine, ktorej sa takisto ozývali ženy, ktoré by rady vlasy darovali. Sily sa spojili, netrvalo dlho a&nbsp;projekt sa pomaly rozbehol,“ opísala koordinátorka projektu Barbora Dostálová z&nbsp;Ligy proti rakovine.
Článok pokračuje na následujúcej strane

<h3>Nedá sa poďakovať</h3>
Petra Žilová Sluková má iba 40&nbsp;rokov a&nbsp;už dôverne pozná pocity, aké to je, keď sa vám smrteľná choroba, obrazne povedané, pozerá do očí. V&nbsp;Lučenci spolu s&nbsp;manželom prevádzkujú kadernícky salón. Svojej práci robila aj dostatočnú reklamu: nosievala dlhé nápadné blond vlasy. Dnes, keď sa s&nbsp;nami rozpráva, ju zdobí účes iba s&nbsp;niekoľkocentimetrovými vlasmi. So smutným úsmevom hovorí, že tieto dni sú oveľa lepšie, ako keď musela s&nbsp;čiapkou na holej hlave vytvárať zákazníčkam spoločenské účesy. Zmáhali ju pocity sebaľútosti, na druhej strane sa utešovala slovami –&nbsp;hlavné je, že žijem.

„Hrčku v&nbsp;prsníku som si nahmatala vo februári v&nbsp;tomto roku. Okamžite som išla k&nbsp;lekárovi. Hoci bola pandémia, všetko išlo veľmi rýchlo. Dnes ďakujem pánu Bohu za takú rýchlu diagnostiku a&nbsp;následnú liečbu. Nasledovala operácia, našťastie nádor bol pod kožou, relatívne dobre sa dal odstrániť. V&nbsp;apríli som už nastúpila na chemoterapiu.“ Keďže pani Petra s&nbsp;manželom sú od fachu, vedeli o&nbsp;projekte Vystrihaj sa Slovensko. „Najprv som o&nbsp;parochni nechcela ani počuť. Lenže vedela som, že to bude otázka troch týždňov a&nbsp;vlasy mi po chemoterapii úplne vypadajú. Krátko po Veľkej noci som sa rozhodla pre radikálne riešenie. Lepšie bolo pre mňa dať si vlasy ostrihať naraz, ako keby som sa mala pozerať na to, ako mi postupne vypadávajú v&nbsp;chumáčoch. Na dôvažok manžel prišiel s&nbsp;myšlienkou, že by sme na parochňu použili práve moje vlasy.“
Potom prišiel deň, keď sa pani Petra s&nbsp;vlasmi lúčila so slzami v&nbsp;očiach. „Ostrihal ma manžel, bolo to psychicky veľmi náročné. S&nbsp;odborníčkou vlásenkárkou práve z&nbsp;projektu Vystrihaj sa Slovensko sme potom v&nbsp;Bratislave spolu konzultovali, ako by parochňa mala vyzerať.“ Pani Petra má okrem svojich vlasov v parochni vlasy ešte jednej darkyne, malo by to byť malé dievčatko. Barbora Dostálová z Ligy proti rakovine vysvetľuje, že jeden vrkoč na výrobu parochne ani zďaleka nestačí. Mávajú prípady, keď obdarované ženy chcú darkyniam poďakovať, prakticky to však práve z tohto dôvodu, že vlasy sa kombinujú, nedá.
Článok pokračuje na následujúcej strane

<h3>Budem bojovať</h3>
„Vlasy sú významným symbolom ženstva. Aj vďaka parochni sa mi darilo pozitívne sa naladiť a&nbsp;bojovať. Mám rodinu, dve deti vo veku dvanásť a&nbsp;desať rokov, manžela, ktorého milujem, chcem tu byť pre nich. Viem, že aj iné ženy bojujú s&nbsp;podobnými pocitmi ako ja. Choroba človeka pripraví o&nbsp;sily, kradne mu nádej. Keď žena vďaka parochni dobre vyzerá, je to v&nbsp;tomto náročnom procese vzpruha.“
Pani Petra vie, čo je rozprávať o&nbsp;nádeji a&nbsp;o&nbsp;sile. Okrem toho, že bojovala s&nbsp;rakovinou, náročné pandemické časy ničia ich rodinu ekonomicky, kadernícky salón museli zatvoriť, trpia tak ako všetci živnostníci. Dnes má na hlave jemné vlasy, ktoré jej postupne dorastajú. Hovorí však, že k&nbsp;pôvodnému účesu, keď mala vlasy dlhé až po pás, sa nevráti. „Nechcem znovu zažiť ten pocit, že o&nbsp;ne prídem.“ Pani Petra chorobu zdedila, s&nbsp;trpkým úsmevom hovorí, že po niektorej z&nbsp;prastarých materí. Ukázali to genetické testy. Zdedila gén napriek tomu, že jej mama, tety či staré mamy sú úplne zdravé. „Aj z&nbsp;tohto dôvodu si parochňu ešte nechávam. Mám na zreteli aj recidívu, som však pripravená bojovať.“

<h3>Mala narodeniny</h3>
S&nbsp;33-ročnou Líviou Ilavskou z&nbsp;Bratislavy sa rozprávame až večer, celý deň je v&nbsp;práci. Napriek tomu sa stíha venovať aj športu, denne beháva niekoľko kilometrov, cvičí vo fitnescentre. Hlavu jej zdobí nápadný krátky účes, usmievavú tvár má nalíčenú. Vidieť, že sa o&nbsp;seba stará, preto sa ani niet čomu čudovať, že v&nbsp;ťažkej životnej situácii, keď ju prekvapila choroba, si vďaka projektu Vystrihaj sa Slovensko zabezpečila parochňu. Lívia hrčku v&nbsp;prsníku objavila koncom roka 2019. Keďže v&nbsp;minulosti už takúto skúsenosť mala a&nbsp;išlo iba o&nbsp;neškodný tukový lipóm, k&nbsp;lekárovi sa neponáhľala.
O&nbsp;pár mesiacov, v&nbsp;apríli, však už definitívne vedela, že je to rakovina. „Nastavili mi liečbu, nádor bol agresívny, veľký, rýchlo sa šíril, celý ľavý prsník musel ísť preč.“ Pol roka brala chemoterapiu, za štrnásť dní jej vypadali polodlhé vlasy. „Lekári ma na to pripravili, ale aj tak to bolo náročné. Práve som mala narodeniny, mali ma prísť navštíviť kamaráti, kamarátky. V&nbsp;ten deň som chcela mať ešte na hlave svoje posledné vlasy. Lenže, keď som sa sprchovala, vypadávali mi, lepili sa mi chumáče po celom tele. Kamarátka ma ostrihala, oslavovala som s&nbsp;parochňou na hlave. Zabezpečila som si ju s&nbsp;pomocou kamarátky, ktorá vedela o&nbsp;projekte Vystrihaj sa Slovensko.“
Článok pokračuje na následujúcej strane

<h3>Silná hlava</h3>
Lívia opisuje, že celé to absorbovanie diagnózy je náročné fyzicky aj psychicky. „Najtraumatizujúcejšie bolo pre mňa prísť o&nbsp;vlasy. Keď som sa uvidela bez vlasov&nbsp; v&nbsp;zrkadle prepadol ma záchvat plaču. Pri tom pohľade som precítila vážnosť svojej diagnózy a&nbsp;uvedomila som si, aká náročná cesta k&nbsp;vyliečeniu ma čaká.“ V&nbsp;procese liečby jej psychicky pomohlo práve nosenie parochne. Cítila sa v&nbsp;rámci možností sebavedome, pretože nikto cudzí a&nbsp;náhodný práve vďaka parochni nevedel, že je chorá.

„Dôležité je mať okolo seba ľudí, ktorí vás psychicky podržia. Mojou najväčšou oporou bola moja rodina a&nbsp;priatelia. Veľká vďaka patrí aj mojim šéfom v&nbsp;práci, ktorí mi neskutočne pomohli. Pracujem v&nbsp;developerskej firme a&nbsp;počas liečby som pracovala. Hoci som toho v&nbsp;práci veľa neurobila, moji šéfovia trvali na tom, aby som vždy, keď budem vládať, prišla. Obávali sa, že doma sa budem iba utápať v&nbsp;chmúrnych myšlienkach.“ A&nbsp;hoci to znie neuveriteľne, Lívia športovala. „Behávala som, les a&nbsp;príroda mi pomáhali. Potom som síce štyri dni ležala v&nbsp;posteli, ale ten prvotný pocit stál za to.“
Parochňu nosila niekoľko mesiacov, hneď ako jej začali rásť vlasy, darovala ju ďalej. „Hoci tá parochňa bola krásna a&nbsp;kvalitne urobená, tešila som sa na chvíľu, keď ju dám dole. Po chemoterapii je telo otrávené, trvá, kým sa zregeneruje. Aj tie vlasy, ktoré potom dorastajú, nie sú také ako predtým, hlavné však je, že sú moje. Koncom novembra som bola na poslednej chemoterapii, parochňu som sňala v&nbsp;apríli.“ Lívia parochňu darovala aj preto, že si nechce pripustiť recidívu. „Verím, že všetko sa deje pre niečo a&nbsp;aj choroba, ktorá mi prišla do života, mi mala niečo ukázať. Ja som ju pochopila a&nbsp;prijala. Možno je to silné tvrdenie, ale nastavila som sa tak, že rakovina sa mi už nevráti. V&nbsp;celom procese je dôležitá hlava. Povedala som si, že keď sa chcem vyliečiť, musím mať silnú hlavu aj silné telo, a&nbsp;toho sa stále držím.“
Článok pokračuje na následujúcej strane

<h3>Kto má moje vlasy?</h3>
Lucia a&nbsp;Denisa sa zrejme nikdy v&nbsp;živote nestretli. Rozprávali sme sa s&nbsp;nimi s&nbsp;každou extra. Obidve ženy sú si však veľmi podobné. Usmievavé, optimisticky naladené, príjemné spoločníčky pri rozhovore. A&nbsp;ešte jedna vec ich spája: nápadné dlhé vlasy. Rozhodli sa svoje účesy radikálne skrátiť, aby pomohli iným – chorým ženám. Lucia Maková má 33&nbsp;rokov, v&nbsp;Bratislave pracuje v&nbsp;marketingu a&nbsp;PR oblasti. „Práve preto si všímam všetky nové projekty. Keď spustili iniciatívu Vystrihaj sa Slovensko, povedala som si – super. Neviem si predstaviť, ako by som to znášala, keby som úplne prišla o&nbsp;vlasy. Chápem tie ženy, že chcú napriek chorobe alebo práve pre tú chorobu byť krásne a&nbsp;ženské.“
Lucii extrémne rýchlo rastú jej prirodzené blond vlasy. Preto cez sociálnu sieť oslovila organizátorky projektu, v&nbsp;ten istý deň dostala odpoveď, že jej nikdy nefarbené vlasy sa hodia na výrobu parochne. V&nbsp;januári daruje vlasy už druhýkrát. „Už som dostala aj termín. Keď ma ostrihali prvýkrát, povedala som si, ešte nikdy som nebola vystrihanejšia. Cítila som sa však super. A&nbsp;bolo to krásne.“
Podobné pocity má 21-ročná študentka z&nbsp;Ilavy Denisa Koncová. Tmavovláska sa o&nbsp;projekte dozvedela vďaka sociálnym sieťam. Pred štyrmi rokmi podstúpila radikálny zostrih prvýkrát, pred pár dňami ju v&nbsp;Žiline znovu ostrihali nakrátko. „Od prvého darovania som žila s&nbsp;tým, že si to zopakujem. Motivovala ma predstava onkologickej diagnózy, toho, aké je to trápenie. Choroba týchto ľudí zaskočí, samotná liečba je náročný proces, chcem im pomôcť aspoň svojimi vlasmi. Niekedy premýšľam, že by bolo zaujímavé spoznať dámu, ktorá nosí moje vlasy. Oveľa podstatnejšie však je, že darované vlasy niekomu pomohli.“
<h3>Na mieru</h3>
„V&nbsp;Lige proti rakovine vedieme evidenciu došlých vlasov. Obálky putujú k&nbsp;Zdenke Vrbovej, ktorá ich otvára a&nbsp;hodnotí kvalitu každého zaslaného copu. Vlásenkárka zapracuje vlasy od temena hlavy, vlas sa tak pri výrobe parochne skracuje ešte o&nbsp;ďalších desať až pätnásť centimetrov. Vlasy musia byť nefarbené alebo len minimálne zosvetlené,“ vysvetľuje Barbora Dostálová. Mesačne vlásenkárka vyrobí maximálne tri parochne. Vďaka štedrým ľuďom dokážu vybaviť všetky žiadosti chorých žien. Parochne vyrábajú na mieru.

Zbavia sa ženskej krásy a darujú sebavedomie onkologicky chorým ženám

Erika Szalayová

Autor článku

Erika Szalayová

Výber pre vás

Zbavia sa ženskej krásy a darujú sebavedomie onkologicky chorým ženám

Erika Szalayová

Súvisiace články

Paľo Drapák o turbulenciách v manželstve: Rozvod, ťažká choroba aj strata bytu

Utajené informácie: Situácia okolo prezidenta Zemana rozdelila Čechov na dva tábory

Poslankyňa VLADIMÍRA MARCINKOVÁ: V nemocnici som spala v jednej posteli so svojou dcérou

Autor článku

Erika Szalayová

Výber pre vás