Váš návrh na zmenu zákona, aby pri hospitalizácii dieťaťa mohol byť otec či matka, alebo iný blízky človek, nepodporili ani koaliční partneri. Zotrváte vo svojej snahe a predložíte návrh parlamentu znova?

Určite. Je to jeden z mojich cieľov, pre ktorý som vstupovala do politiky. Komunikujem s rodinami, ktoré majú onkologicky alebo inak ťažko choré deti. Okrem sociálnej a finančnej podpory by sme mali mať na zreteli ľudskoprávny rozmer, a to je práve prítomnosť blízkej osoby pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Keď je dieťa choré, fyzicky trpí. Prítomnosťou rodiča však môžeme zmierniť to, že dieťa v neznámom nemocničnom prostredí trpí aj psychicky. Bohužiaľ, nie všetky nemocnice na Slovensku toto umožňujú. Preto som chcela do zákona zakomponovať jednoduchú vetu, ktorá by zaručila, že detskí pacienti neostanú za stenami nemocnice sami. Bola som prekvapená z politických kolegov, a to že zo 150 poslancov iba 30 podporilo moju iniciatívu. Brala som to ako samozrejmosť, že práva detí nebudeme v parlamente spochybňovať. Vo svojej snahe však vytrvám a o túto zákonnú zmenu sa budem usilovať naďalej.

Veľa nemocníc je v tomto prípade ústretových a dovolia prítomnosť rodičov pri dieťati. Na dôvažok toto právo rodičom umožňuje medzinárodná legislatíva. Je preto vôbec nutná právna úprava na Slovensku?

Nesnažila som sa presadiť nič nové, chcem, aby to rodičia vedeli, aby poznali svoje práva a nedali sa odradiť. Každé maloleté dieťa má právo mať pri sebe v nemocnici blízkeho človeka. Toto právo upravujú medzinárodné zmluvy a dohovory, ktoré sú pre Slovensko záväzné. Medzinárodná legislatíva má dokonca vyššiu právnu silu než naše zákony. Keďže toto právo nie je zakotvené v našich zákonoch, často o ňom rodičia ani lekári nevedia. V nemocnici povedia – nie je miesto, nie je priestor. Matka či otec zo strachu o dieťa počúvnu, odídu domov. Právo dieťaťa však v takomto prípade porušujeme. Nemôžeme hľadať dôvody, prečo to nemôžeme na Slovensku realizovať. Nech mi nikto nehovorí, že tá matka či otec chorého dieťaťa hľadajú luxus, stačí im napríklad stolička, aby mohli sedieť pri chorom dieťati a držať ho za ruku. Argument tých, ktorí mi oponovali, bol, že rodičom musíme poskytnúť lôžko, extra kúpeľňu a nemáme na to podmienky. Zaujímavé však je, že na Slovensku je 90 percent takých nemocničných pracovísk, kde sa to dá. Na porovnanie, v Českej republike platí zákon, že nielen deti, ale všetci hospitalizovaní majú právo mať pri sebe blízku osobu. Okrem toho nie sme jediná krajina, kde majú problém s nedostatkom zdravotníckeho personálu. Ak pri lôžku chorého či chorej bude blízky človek, dokáže odbremeniť zdravotníkov od niektorých úkonov. Napríklad pri kŕmení či polohovaní.

Rozhovor pokračuje na následujúcej strane