Ako novinárka pracujem štvrťstoročie. Deväť krásnych rokov mám tu česť byť súčasťou redakčného tímu časopisu Život. Cestujem po Slovensku a hľadám príbehy jedinečných, zaujímavých a inšpiratívnych ľudí. A veruže v tej našej malej krajinke je ich dosť. Okrem toho píšem aj o problémoch, ktoré trápia bežných ľudí. Nešťastie nechodí po horách ale po ľuďoch. Veru je to tak. Aj preto vám, našim čitateľom a čitateľkám prinášam aj príbehy ľudí, ktorým zo dňa na deň obrátila choroba život naruby. Presvedčila som sa, že najsilnejšej a najúprimnejšej pomoci sa takýto človek dočká zo svojho blízkeho a širšieho okolia, skrátka, keď sa zomkne komunita. Novinárska práca ma naučila okrem iného aj to, aby sme boli láskaví k svojmu okoliu, ľuďom. Je to zadarmo, nič to nestojí a druhým tým možno aj zachránime život.

Erika Szalayová

<h3>Váš návrh na zmenu zákona, aby pri hospitalizácii dieťaťa mohol byť otec či matka, alebo iný blízky človek, nepodporili ani koaliční partneri. Zotrváte vo svojej snahe a&nbsp;predložíte návrh parlamentu znova?</h3>
<p>Určite. Je to jeden z&nbsp;mojich cieľov, pre ktorý som vstupovala do politiky. Komunikujem s&nbsp;rodinami, ktoré majú onkologicky alebo inak ťažko choré deti. Okrem sociálnej a&nbsp;finančnej podpory by sme mali mať na zreteli ľudskoprávny rozmer, a&nbsp;to je práve prítomnosť blízkej osoby pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Keď je dieťa choré, fyzicky trpí. Prítomnosťou rodiča však môžeme zmierniť to, že dieťa v&nbsp;neznámom nemocničnom prostredí trpí aj psychicky. Bohužiaľ, nie všetky nemocnice na Slovensku toto umožňujú. Preto som chcela do zákona zakomponovať jednoduchú vetu, ktorá by zaručila, že detskí pacienti neostanú za stenami nemocnice sami. Bola som prekvapená z&nbsp;politických kolegov, a&nbsp;to že zo 150 poslancov iba 30 podporilo moju iniciatívu. Brala som to ako samozrejmosť, že práva detí nebudeme v&nbsp;parlamente spochybňovať. Vo svojej snahe však vytrvám a&nbsp;o&nbsp;túto zákonnú zmenu sa budem usilovať naďalej.</p>

<h3>Veľa nemocníc je v&nbsp;tomto prípade ústretových a&nbsp;dovolia prítomnosť rodičov pri dieťati. Na dôvažok toto právo rodičom umožňuje medzinárodná legislatíva. Je preto vôbec nutná právna úprava na Slovensku?</h3>
<p>Nesnažila som sa presadiť nič nové, chcem, aby to rodičia vedeli, aby poznali svoje práva a&nbsp;nedali sa odradiť. Každé maloleté dieťa má právo mať pri sebe v&nbsp;nemocnici blízkeho človeka. Toto právo upravujú medzinárodné zmluvy a&nbsp;dohovory, ktoré sú pre Slovensko záväzné. Medzinárodná legislatíva má dokonca vyššiu právnu silu než naše zákony. Keďže toto právo nie je zakotvené v&nbsp;našich zákonoch, často o&nbsp;ňom rodičia ani lekári nevedia. V&nbsp;nemocnici povedia – nie je miesto, nie je priestor. Matka či otec zo strachu o&nbsp;dieťa počúvnu, odídu domov. Právo dieťaťa však v&nbsp;takomto prípade porušujeme. Nemôžeme hľadať dôvody, prečo to nemôžeme na Slovensku realizovať. Nech mi nikto nehovorí, že tá matka či otec chorého dieťaťa hľadajú luxus, stačí im napríklad stolička, aby mohli sedieť pri chorom dieťati a&nbsp;držať ho za ruku. Argument tých, ktorí mi oponovali, bol, že rodičom musíme poskytnúť lôžko, extra kúpeľňu a&nbsp;nemáme na to podmienky. Zaujímavé však je, že na Slovensku je 90&nbsp;percent takých nemocničných pracovísk, kde sa to dá. Na porovnanie, v&nbsp;Českej republike platí zákon, že nielen deti, ale všetci hospitalizovaní majú právo mať pri sebe blízku osobu. Okrem toho nie sme jediná krajina, kde majú problém s&nbsp;nedostatkom zdravotníckeho personálu. Ak pri lôžku chorého či chorej bude blízky človek, dokáže odbremeniť zdravotníkov od niektorých úkonov. Napríklad pri kŕmení či polohovaní.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Ste matka malej Liny, ktorá mala nedávno jeden rok. Ocitla sa už nebodaj aj v&nbsp;nemocnici?</h3>
<p>Bola hospitalizovaná, keď mala osem mesiacov. Podstúpila aj ľahší operačný zákrok. Mala som to šťastie, že som bola s&nbsp;ňou po celý ten čas v&nbsp;nemocnici. Napriek tomu bola po príchode domov nejaký čas plačlivá, menila nálady. Zrejme to bol následok hospitalizácie, strachu z&nbsp;neznámeho prostredia a&nbsp;bolesti. A&nbsp;to som tam bola s&nbsp;ňou. Neviem si ani predstaviť tú mohutnosť traumy na detskej duši, keď tam je úplne samo.</p>

<h3>Aké máte presné skúsenosti so svojou prítomnosťou ako matky v&nbsp;nemocnici?</h3>
<p>Nemusíme si klamať o&nbsp;našom zdravotníctve, všetci vieme, že je v&nbsp;nemilej kondícii. Neviním za to terajšieho ministra, ale ľudí, ktorí viedli rezort posledných dvanásť rokov. Mali možnosti ozdraviť ho, neurobili to a&nbsp;pandémia tento zlý stav ešte prehĺbila. Preto aj podmienky na oddelení, kde som bola, boli veľmi skromné. Napriek tomu zdravotníci ochotne vytvorili priestor pre všetkých rodičov, ktorí tam chceli byť. Podobne ako ostatní som tam nehľadala komfort. Podstatné pre mňa bolo, aby som bola pri dcére a&nbsp;psychicky jej pomáhala. Spala som na jednej posteli s&nbsp;dcérou. Bola by som ochotná aj presedieť celú noc na stoličke, len aby som tam bola. Myslím si, že takéto pocity, aké som mala ja, mali aj ostatní rodičia. Naše zdravotníctvo nie je v&nbsp;takom stave, aby sme mohli dať každému rodičovi samostatné lôžko či samostatnú kúpeľňu. Napriek tomu nám táto situácia nemôže dávať príležitosti na porušovanie práv detí. Keď sa to nedá inak, potom musíme improvizovať aj spôsobom, že prisunieme stoličku pre rodiča k&nbsp;posteli dieťaťa. A&nbsp;postupne nech sa tie oddelenia zlepšujú, aby sa komfort na oddeleniach postupne zvyšoval.</p>
<h3>O&nbsp;ministrovi zdravotníctva rozprávate pozitívne. Lenže ako rezortný minister mal možnosť podporiť vašu iniciatívu a&nbsp;ne­urobil to.</h3>
<p>Ako poslankyňa Národnej rady SR som nedávno hlasovala za reformu zdravotníctva. Predtým som si však vyžiadala telefonát s&nbsp;ministrom zdravotníctva. Chcela som, aby ma uistil, že zmeny v&nbsp;nemocniciach budú rešpektovať práva detských pacientov. S&nbsp;touto jeho garanciou som podporila predkladanú reformu. Bohužiaľ, musím využívať takéto politické prostriedky, aby som zvyšovala tlak na tieto potrebné opatrenia. Nemyslím si, že minister je necitlivý človek, ktorému je ľahostajná dôležitosť tejto témy. Videla som na ňom pri predkladaní zákona väčšiu ochotu než u&nbsp;iných kolegov. Ráta sa však výsledok a&nbsp;nie milé slovo.</p>
<h3>A&nbsp;čo tretí sektor? Mohol by vám pomôcť vo vašich snahách.</h3>
<p>Áno, pracujem s&nbsp;pacientskymi organizáciami, dávame dokopy petíciu. Našla som v&nbsp;nich veľkú oporu. Podobne ma podporuje verejná ochrankyňa práv, ktorá sama upozorňovala na tento problém. Nevenujem sa však len deťom, ale aj rodiacim ženám, aby mali garantované, že môžu mať pri pôrode partnera alebo inú osobu, ktorú si určia. Počas pandémie sa stávalo, že tesne pred pôrodom im to znemožnili.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Rodili ste počas pandémie. Mali ste pri sebe niekoho?</h3>
<p>Mala som pri sebe manžela, ale do poslednej chvíle som nevedela, či to bude možné. Každý deň sa menili podmienky. Iba dva dni pred mojím pôrodom dovolili rodiacim ženám mať pri sebe blízku osobu, ak absolvuje PCR test. Moja kamarátka rodila týždeň predo mnou, ona už také šťastie nemala. Mala som rizikové tehotenstvo, stres zo stále sa meniacich pravidiel mi preto vôbec neprospel. Nečudujem sa, že sa ozývajú organizácie, ktoré bojujú za to, aby sme ťarchu v&nbsp;súvislosti s&nbsp;kovidom neprenášali na rodiace ženy.</p>

<h3>Spomínate, že 90 percent nemocníc nemá problém pustiť na oddelenie rodičov. A&nbsp;čo tých desať percent? Ktoré sú to nemocnice?</h3>
<p>Snažím sa s&nbsp;tými nemocnicami komunikovať konštruktívne, preto na ne nechcem ukazovať prstom. Bohužiaľ, stretla som sa aj s&nbsp;tým, že maličké deti na niektorých týchto pracoviskách priväzujú k&nbsp;postieľkam. Majú veľa pacientov a&nbsp;pacientok, málo personálu a&nbsp;potrebovali zabezpečiť, aby malé deti nevypadli z&nbsp;postieľok, nevytrhli si infúziu. Žiaľ, riešili to drasticky a&nbsp;necitlivo. Na psychiku dieťaťa to môže mať fatálne dosahy, keď je bezmocné, bez voľnosti hýbať sa. Boli to ojedinelé prípady, ale nemôžeme pred nimi zatvárať oči. Niektorí zdravotníci dokázali so mnou viesť kultivovaný dialóg o&nbsp;tom, že ide o&nbsp;vážny problém. Niektorí to však nepochopili, a&nbsp;tieto postupy obhajovali, preto som požiadala o&nbsp;pomoc predsedníčku Výboru NR SR pre zdravotníctvo Janu Bittó Cigánikovú, aby tento problém riešila v&nbsp;spolupráci s&nbsp;rezortným ministrom a&nbsp;Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Nechcem ukazovať politické svaly a&nbsp;tváriť sa, že to budeme riešiť silovo, takto deťom nepomôžeme. Zdravotníci majú moju veľkú úctu, rovnako detskí pacienti a&nbsp;ich rodičia. Som presvedčená, že veci dokážeme zlepšovať spoločne, pokojnou diskusiou o&nbsp;nedostatkoch.</p>
<h3>Ako ste dospeli k&nbsp;tomuto číselnému údaju – desať percent?</h3>
<p>K&nbsp;tejto téme neexistujú relevantné dáta. Preto som sa pustila do vlastného prieskumu s&nbsp;pomocou predsedníčky Výboru NR SR pre zdravotníctvo Janou Bittó Cigánikovou. Kontaktovali sme pracoviská, komunikovali s&nbsp;lekármi, so sestrami, záchranármi. Keď som túto tému otvorila na svojich sociálnych sieťach, dostávala som podnety, ktoré potvrdzovali výsledky môjho neformálneho prieskumu. Čísla sú zatiaľ približné. V&nbsp;zbieraní dát pokračujem.</p>
<h3>Keď vlani v&nbsp;nemocniciach vo veľkom zomierali ľudia na kovid, vtedajší minister zdravotníctva Marek Krajčí riešil vyhlášku o&nbsp;interrupciách v&nbsp;zmysle, že ženy nad 40 rokov si budú zákrok hradiť z&nbsp;vlastných peňazí. Zožal za to oprávnenú kritiku. Aj vy sa teraz v&nbsp;rámci zdravotníctva venujete sekundárnej téme.</h3>
<p>Nie je to tak. Ja riešim tému zachraňujúcu život, ktorá je nemenej dôležitá počas kovidu, kým bývalý pán minister riešil svoju ideológiu. Uvediem hraničný príklad. Počas kovidu v&nbsp;niektorých nemocniciach oddeľovali novorodencov od mamičiek s&nbsp;argumentom, že chcú bábätká chrániť pred možnou nákazou kovidom. Svetová zdravotnícka organizácia však tieto postupy odsúdila. Bakteriálne prostredie matky dieťa chráni pred bakteriálnym prostredím nemocnice, ktoré v&nbsp;sebe môže zahŕňať nebezpečné nozokomiálne nákazy rezistentné na akékoľvek lieky. Materské mlieko, kontakt koža na kožu, blízkosť matky a&nbsp;novorodenca sú prirodzenou ochranou pred týmito ochoreniami. Aj pre takéto prípady je veľmi dôležité mať v&nbsp;zákone zakotvené, že dieťa má v&nbsp;nemocničnom prostredí právo na prítomnosť rodiča.</p>
<p><strong>Rozhovor pokračuje na následujúcej strane</strong></p>

<h3>Rozprávame sa o&nbsp;možnosti byť s&nbsp;dieťaťom v&nbsp;nemocnici pri jeho hospitalizácii. Poznáte aj konkrétne prípady?</h3>
<p>Poznám rodinu, ktorá má onkologicky choré dieťa, má trinásť rokov. Pri starších deťoch majú zdravotníci pocit, že nepotrebujú sprievod. Na onkologickom oddelení mala spomínaná pacientka vytvorené všetky podmienky na to, aby tam mala blízkych. Keď ju mali operovať na inom oddelení, zrazu bol prístup odlišný a&nbsp;rodičia dcére nemohli byť nablízku. Jedna nemocnica – dve oddelenia, dva odlišné prístupy. Keď sa neskôr prebrala z&nbsp;narkózy, náročné chvíle prežívala sama, nemal ju kto povzbudiť, pohladiť. O&nbsp;poschodie nižšie by sama nebola. Preto ide často o&nbsp;ľudí a&nbsp;o&nbsp;prístup.</p>
<h3>Keď hovoríme o&nbsp;nepodpore koaličných partnerov, napadol mi prípad Borisa Kollára. Keď bol po dopravnej nehode v&nbsp;nemocnici, vyjadril sa, že blízke osoby ho navštevujú preto, aby odbremenili zdravotné sestry. Čiže pre vašu iniciatívu by mal mať pochopenie...</h3>
<p>Zo Sme rodina práve ako jediný zahlasoval za môj návrh Boris Kollár, ale až na moje upozornenie, že mi to sľúbil. Sedím v&nbsp;parlamente za ním, tak som ho počas hlasovania na to upozornila. Mrzelo ma, že zvyšok jeho poslancov moju snahu nepodporil. Explicitne som sa pár dní vopred vybrala za Borisom Kollárom, aby som sa ubezpečila, že rozumie, aká je dôležitá táto problematika a&nbsp;že Sme rodina ma podporí. Povedal mi, že on sám zažil takúto situáciu. Cítila som sa pochopená, pretože mi povedal aj to, že bude za zákon hlasovať, ba dokonca bojovať.</p>
<h3>Celá táto záležitosť svedčí o&nbsp;tom, čo vie celé Slovensko už dlho: koalícia je veľmi nejednotná.</h3>
<p>Súhlasím s&nbsp;tým. Je však chimérou domnievať sa, že koalícia má byť jednotná. Jednotná ma byť strana, pretože je založená na rovnakých princípoch. Je prirodzené, že v&nbsp;koalícii nastávajú trenice medzi štyrmi stranami, ktoré majú rozdielne programy, rozdielnych členov. Koalícia v&nbsp;minulosti mohla pôsobiť jednotne, pretože ju spájal modus operandi, ktorý nebol čestný. Môj dojem je správny vzhľadom na všetky kauzy, ktoré teraz vyplávali na povrch. Jedna strana druhej kryla chrbát. Táto koalícia je iná. Urobila veľa chýb, no nikdy nie z&nbsp;nepoctivosti, ale pre tvrdohlavosť jednotlivých lídrov.</p>
<h3>Nemáte obavy, že dopadnete ako Anna Záborská, ktorá opakovane predkladá zákon o&nbsp;interrupciách?</h3>
<p>Od pani Záborskej ma líši jedna základná vec: nepredkladám zákon, ktorý rozdeľuje spoločnosť. Hoci môj návrh poslanci nepodporili, vyjadrili sa, že účel je legitímny a&nbsp;záleží im na tom, aby deti mali v&nbsp;nemocnici blízkych. Dali však na zopár lekárov, ktorí tvrdili, že v&nbsp;našich podmienkach to nie je možné. Ja a&nbsp;mnoho iných lekárov tvrdíme, že je. Záujem dieťaťa musí mať prednosť.</p>