Svoju novinársku kariéru som začínal v roku 1995 v rodnom Brne, aby som v nej potom pokračoval na Slovensku. Až do roku 2007, kedy sa môj život spojil so Životom, som sa ako redaktor venoval predovšetkým športovému spravodajstvu a publicistike, dnes sa v rámci nášho magazínu zaoberám podstatne širšou ponukou tém v stredoslovenskom regióne. Najkrajším bonusom tejto práce je fakt, že sa stretávam so stále novými, častokrát veľmi inšpiratívnymi ľuďmi a rozširujem si svoj všeobecný rozhľad. Čo viac s môže človek od svojho povolania želať? Hoci aj v ňom niekedy prežívam ťažšie chvíle, doteraz ma neomrzelo a verím, že to tak ešte nejaký čas zostane.

Richard Budín

Na prvý pohľad vyzerá vlastne všetko „v&nbsp;normále“. Vonku pred práve rekonštruovaným záhradným domčekom nás vítajú dva psíky, vnútri kocúr, v&nbsp;suterénnom chlieviku si vcelku spokojne nažívajú dve takmer stokilové svinky. S&nbsp;otázkou o&nbsp;zabíjačke by ste však u&nbsp;ich chovateľky nepochodili, ba čo viac, možno by ste riskovali jednu výchovnú za ucho. Vladimíra Ezr je človek, ktorý má potrebu zachraňovať celý svet. Keď zbadala inzerát, kde ponúkali posledné dva kusy gottingenských miniprasiatok na pečenie na ražni, zablikala jej v&nbsp;hlave výstražná kontrolka. Sadla do auta, naložila doň malú mačaciu prepravku, kam sa obidve bez problémov zmestili, a&nbsp;pred predávajúcim sa tvárila, že sa nevie dočkať gurmánskeho zážitku. „Že ich chcem do obývačky, som mu radšej nepovedala. Čo keby sa zľakol, že keď narastú, prídem ich vrátiť, a&nbsp;radšej by ich ponúkol niekomu inému?“ nechcela nechať nič na náhodu. Koncom augusta 2019 tak pribudli do jej rodiny dvojičky Mona a&nbsp;Líza. Netušila vtedy, že pojem miniprasiatka je veľmi klamlivý a&nbsp;v&nbsp;skutočnosti sa tieto živočíchy do piatich rokov dopracujú až k&nbsp;váhe 140 kíl. Kombinácia dvoch samičiek bola navyše tá najhoršia, akú si mohla na výchovu v&nbsp;rámci pohlavia zvoliť.

Už pred príchodom „bábätiek“ do bytu na banskobystrickom sídlisku zabezpečila všetko potrebné. Od varenej stravy až po toaletu, kam Mona s&nbsp;Lízou spôsobne chodili. „Ak platí všeobecná domnienka, že prasatá smrdia, je to len preto, že ich ľudia nechajú žiť vo vlastných výkaloch. V&nbsp;skutočnosti ich neznášajú, nepotia sa a&nbsp;patria medzi najčistotnejšie zvieratá na svete,“ objasňuje Vladimíra Ezr. Malé roztomilé svinky si užívali sprchovanie voňavými detskými prípravkami, nocovali v&nbsp;spálni pri paničke a&nbsp;chodili s&nbsp;ňou na prechádzky. „S&nbsp;‚venčením‘ je to však skôr tak, že prasiatko ‚venčí‘ vás. Keď ho potiahnete, zaprie sa. Ide len tam, kde má komfortnú zónu, alebo za maškrtou.“ Majiteľka vtedy mohla byť vďačná za ich detskú hmotnosť. Susedia nemali problém, až kým sa „baby“ nedostali do prasacej puberty. Každých 21 dní mali svoje ženské obdobie, keď sa „húkali“ a&nbsp;robili si zle. „Hlavne Mona si v&nbsp;noci zhrabovala veci pod seba, čím vydávala rušivé zvuky. Hoci boli kastrované, silný prasací matriarchát robil svoje. Hrozilo, že Mona s&nbsp;Lízou by si mohli vážne ublížiť,“ spomína Vladimíra Ezr na strašidelnú scénu, keď po sesterskom súboji tiekla krv.

Východisko z&nbsp;tejto situácie riešila ich „mama“ naozaj radikálne. Odišla s&nbsp;Monou a&nbsp;Lízou z&nbsp;panelákového bytu a&nbsp;nasťahovala sa do chatky v&nbsp;záhradkárskej kolónii nad mestom, ktorú si postupne renovuje. „Pôvodne som tu plánovala tráviť len víkendy, ale kvôli ‚babám‘ zmením adresu natrvalo. Idem do menšieho komfortu, ale vďaka nim som šťastnejšia! A&nbsp;ony sú šťastnejšie tiež, hoci musia byť pre vzájomné súboje oddelené,“ vyznáva sa pani Vladimíra zo svojich pocitov. Prasiatka si nažívajú v&nbsp;chlieviku v&nbsp;pivničných priestoroch pod chatkou a&nbsp;ona ich chodí uspávať. Raz jedno, raz druhé, aby na seba nežiarlili. Tmavšia Mona je o&nbsp;niečo odvážnejšia, zoberie si aj z&nbsp;ruky, Líza nedôverčivo cúva. Len tak škrabkať za uchom sa od cudzích určite nedajú. „Nie sú veľmi zvyknuté na ľudí, rešpektujú svoju rodinu. Nemožno ich porovnávať napríklad so psami, ktoré sa k&nbsp;vám prídu len tak líškať. Nalákať ich možno iba nejakou maškrtou, inak o&nbsp;vás nebudú javiť záujem,“ opisuje vypočítavosť zaguľatených šibaliek.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Keďže na Slovensku sa na začiatku jej chovateľskej éry žiadny oficiálny spolok so zameraním na miniprasiatka nenachádzal, založila si profil na sociálnej sieti a&nbsp;tak pátrala po užitočných informáciách. Okrem nich získala kontakt na Český klub majiteľov prasiatok chovaných v&nbsp;domácnosti, zabezpečujúci krmivo či veterinárnu starostlivosť, najmä čo sa týka údržby paznechtov. „Dvakrát do roka vyrážajú na ‚objížděčku‘, keď miniprasiatkam robia manikúru a&nbsp;kancom upravujú zuby. Ku mne prišli minulý rok v&nbsp;lete, a&nbsp;keďže mám s&nbsp;veterinárnou starostlivosťou nejaké skúsenosti, prezidentka klubu Martina Katzerová mi ponúkla spoluprácu. Dnes som manažérkou slovenskej vetvy a&nbsp;spolu s&nbsp;veterinárom a&nbsp;asistentkou ponúkame tieto služby aj našim chovateľom. Oficiálne registrovaných je zatiaľ okolo desať,“ dodáva Vladimíra Ezr.

Chov klasických ošípaných a&nbsp;chov miniprasiatok sú podľa Vladimíry Ezr dva celkom odlišné pojmy. „Predstava, že im dáte len nejaké zvyšky od obeda a&nbsp;o&nbsp;viac sa nemusíte starať, je veľmi mylná. Mona s&nbsp;Lízou žerú špeciálne granuly a&nbsp;sú poriadne prieberčivé, neznášajú napríklad mrkvu a&nbsp;repné výlisky. Tieto ‚nežiaduce‘ ingrediencie dokážu z&nbsp;granúl neuveriteľne šikovne vyselektovať. Dôležitá je pre ne čerstvá zelenina, milujú napríklad syrokrém z&nbsp;prsta. Na druhej strane jed pre ne predstavuje cukor, soľ, múka, veľmi nebezpečná je cibuľa. Dôležité je vedieť, že takéto prasiatka nemôžu ostať hladné. Treba ich vychovávať, zabezpečiť im kvalitnú veterinárnu starostlivosť, je to finančne aj časovo veľmi náročné. Ak sa ma preto opýtate, či chov miniprasiatok odporúčam, jednoznačne odpoviem nie,“ varuje pred ich neuváženými adop­ciami.

Výstavy prasiatok ako v&nbsp;prípade bežnejších domácich miláčikov sa neorganizujú, ale stretnutia „prasomilov“, ako sa familiárne nazývajú, áno. Raz do roka sa zídu v&nbsp;českých Sedmihorkách, časti obce Karlovice v&nbsp;Libereckom kraji, a&nbsp;netreba veľmi dumať nad tým, čo je hlavnou témou ich vášnivých debát. Väčšinou prídu iba majitelia, lebo transportovateľných, respektíve takých prasiatok, ktoré sa nepobijú, je asi iba desať percent. „Prasomil“ sa pozná veľmi ľahko: motívy s milovaným zvieratkom má doslova všade. Podobne ako Vladimíra Ezr, hoci so smiechom upozorňuje, že tomuto pomyslenému rebríčku ani zďaleka nekraľuje. Malé prasiatka v&nbsp;kabelke sú po­dľa nej rozkošná vec, horšie však je, keď majiteľ ich chov nezvládne. Odložené tvory potom končia v&nbsp;útulku. Jeden takto zameraný funguje v&nbsp;Česku, jeden dokonca aj na Slovensku v&nbsp;Jakubove pri Malackách, kde sa obetavá majiteľka stará asi o&nbsp;40 nechcených sviniek. „Je to pre ne trauma. Od žiaľu môžu uhynúť alebo ostať poznačené až do konca života, lebo svojich majiteľov berú ako rodičov. Vidím to aj na Mone a&nbsp;Líze, keď sa vzdialim čo i&nbsp;len na dva dni. Vtedy ich kŕmi môj otec. Miluje ich, hoci spočiatku sa trocha bál,“ prezrádza.

V súvislosti s materskou náklonnosťou k&nbsp;bezmála metrákovým „babám“ je v&nbsp;prípade Vladimíry Ezr namieste aj otázka, ako je na tom s&nbsp;konzumáciou bravčového mäsa. „Bez problémov si ho dám, v&nbsp;minulosti sme dokonca s&nbsp;otcom robili zabíjačky z&nbsp;bravčovej polovice. Dnes už však tento druh mäsa konzumujem predsa len zriedkavejšie a&nbsp;nemôžem vidieť odrezanú hlavu, paprčky či kožu,“ ozrejmuje svoj aktuálny pohľad na vec. Ani Mona s&nbsp;Lízou nemajú problém s&nbsp;„kanibalizmom“, keďže zbožňujú šunku. Vďaka svojej láskyplnej majiteľke sa už nemusia obávať, že by skončili na ražni alebo v&nbsp;klobásach, bezstarostný život im však narúša iný strašiak – mor ošípaných. „Objavil sa už vtedy, keď sme bývali na sídlisku. Znamenalo to koniec vychádzok, spásania zelenej potravy a&nbsp;dezinfekciu topánok chlórom. Ani dnes sa nemôžu zdržiavať vonku, preto ich mám dole v&nbsp;chlieviku. Ako prevádzkovateľka registrovanej farmy musím dodržiavať prísne karanténne opatrenia,“ vysvetľuje. Osadenstvu v&nbsp;záhradnom domčeku ostáva len zaželať, aby sa hrozba tejto pliagy s&nbsp;vyše 90-percentnou úmrtnosťou čo najskôr pominula a&nbsp;Mona s&nbsp;Lízou sa mohli preháňať vonku v&nbsp;ohrade.

Dvesto kíl lásky: Namiesto na pekáči skončili prasacie sestry ako domáci miláčikovia

Richard Budín

Autor článku

Richard Budín

Výber pre vás

Dvesto kíl lásky: Namiesto na pekáči skončili prasacie sestry ako domáci miláčikovia

Richard Budín

Súvisiace články

Zvieratá a koronavírus: Sú domáci miláčikovia v ohrození? Ako sa o nich starať v čase pandémie?

Bizarnosti zo zvieracej ríše: 15 prekvapivých faktov o zvieratách

Kly majú samce i samice, nepohrdnú živočíšnou potravou: Stretnutie s 300-kilovým diviakom, vás môže stáť život

Autor článku

Richard Budín

Výber pre vás