Občas som ju prezýval „raketa“. Stíhala za piatich a nikdy nepôsobila unavene či znechutene. Po šiestich rokoch sme sa vzali a o rok neskôr prišiel na svet náš syn. Nemusím vám vravieť, že tehotenstvo zvládla, ako keby dieťa ani nečakala. Správala sa rovnako, len mala na brušku batôžtek. To bol jediný rozdiel. Porodila za hodinu a pol, aj keď bola prvorodička. Po nociach vstávala k synčekovi s chuťou. Medzi mamičkami na ihrisku žiarila, kruhy pod očami by ste jej hľadali márne. Skrátka, neuveriteľná žena.

Keď mal syn približne päť rokov, raz v noci sa zobudil. Šiel som k nemu do izbičky. V polospánku sa ma spýtal, či je pri ňom ešte mamina. Vravím, nie, synček, mamina nie je v tvojej izbičke, spinká v spálni. On sa rozplakal a povedal, že nechce, aby zomrela. Trvalo dlho, kým som ho utíšil a opäť zaspal. A v duchu som sa pousmial: „Mamina nás predsa všetkých prežije!“ Na druhé ráno sa moja manželka zobudila s tým, že ju bolí koleno. Krívala. Šla na magnetickú rezonanciu a potom sme už len čakali na výsledky. Ani mi nenapadlo čakať niečo vážne. Skôr som bolesť kolena pripisoval preťaženiu. Veď som videl, koľko sa hýbe a aká je nezastaviteľná. No výsledky boli zdrvujúce. Metastázy mala v celom tele a o pár týždňov zomrela. Bolo to také rýchle, až sa mi krútila hlava. Nestíhal som ani dýchať, ani plakať.