Nemohla som si pomôcť, nemala som ju rada. Od prvého okamihu, ako mi ju brat predstavil. Stala sa mojou švagrinou, neraz som sa usilovala, aby sme si porozumeli, ale nešlo to. Som prchká, ťažká povaha. Nedokážem sa pretvarovať. A tak dobre vedela, aké city k nej prechovávam. Neraz som bola hrubá, neraz som ju zámerne nezavolala na rodinnú akciu. Často som na ňu hádzala škaredé pohľady či prevracala oči, keď dačo hovorila. Ako ubiehali roky, naše zlé vzťahy sa iba prehlbovali. Vyhýbali sme sa jedna druhej, a keď sme sa stretli, mali sme aj otvorené konflikty. Švagriná zomrela v najlepších, stredných rokoch. Zákerná choroba jej nedovolila žiť ďalej a zobrala ju do svojich neúprosných pazúrov.

Na pohrebe som nebola. No rozhodla som sa navštíviť Dóm svätého Martina. Konečne sa tam smeli zapaľovať sviečky, a tak som si povedala, že jednu za ňu zapálim. Ešte predtým som sa prežehnala a pred Bohom som začala s nebohou švagrinou viesť vnútorné dialógy. Bola som si vedomá, že tú lavínu nepriateľstva som spustila ja. Nech som sa usilovala akokoľvek, nemohla som sa rozpamätať, prečo som ju vlastne nemala rada. Jednoducho mi bola nesympatická a hotovo. Och, aká som len bola hlúpa, nerozvážna a protivná! Bolo mi to ľúto. O to viac, že som sa s ňou nikdy nezmierila. V duchu som sa jej ospravedlňovala a po lícach mi stekali slzy. Keď som sa pokúsila zapáliť sviečku, ihneď zhasla. Pritom vedľa nej horelo možno ďalších dvadsať plamienkov. Opäť som sa snažila zapáliť kahanček, no zase ho sfúklo. Pokus som zopakovala ešte trikrát. Zbytočne. Pochopila som, že mi neodpustí. Nikdy.