Zničila Uhorské kráľovstvo, ale určite sa na ňu nezabudlo aj preto, lebo mala vojnových spravodajcov v takmer súčasnom zmysle slova.

Keď sa uhorský kráľ Belo IV. dozvedel, že sa blížia Tatári, poslal na hranice vojsko, aby obsadilo a zatarasilo karpatské priesmyky. Viedol ho sám palatín Dionýz, ale nebolo veľké. Hlavné sily sa mali len sformovať, čo vôbec nebolo jednoduché.

„Kráľ po celom Uhorsku dal vyhlásiť,“ napísal kronikár Rogerius (a práve on je hlavným vojnovým spravodajcom z tých čias), „že sa majú pripraviť narukovať do vojska, keď ho kráľ vyšle do boja. Keď sa však toto rozhlasovalo po Uhorsku, ľudia tomu v prílišnej rozjarenosti (bolo to v čase fašiangov) neverili. Už neraz zaznel takýto chýr, no vždy sa ukázalo, že to nebola pravda.“

Lenže teraz nešlo o planý chýr! Vyplýva to aj z Rogeriovho rozprávania. „Asi v polovici štyridsaťdňového pôstu náhlivo pricválal ku kráľovi jeden z vojakov palatína a oznámil, že Tatári už prišli k uhorsko-ruskej pohraničnej bráne a zničili hraničné záseky. Neverili, že by im palatín mohol klásť odpor, keby mu kráľ okamžite neposlal pomoc. Na štvrtý deň sa potom uňho zastavil sám palatín, ktorý za kráľom uháňal dňom i nocou, aby mu povedal, že dvanásteho marca sa s nimi pri krajinskej bráne zrazil, no takmer všetci z jeho vojakov boli šípmi a mečmi kruto pobití, z boja vyviazol len on s malým počtom ľudí a to, čo sa mu tam stalo, prišiel teraz zvestovať.“

Tatárske vojsko viedol chán Batu; menšia armáda sa pod vedením Ordu chána vydala od severu cez Poľsko na prekvapujúci obchvat zo západu. Za necelé tri mesiace sa od Kyjeva prebojovala do Poľska. Vo februári spustošila Krakov; od hraníc dnešného Slovenska ju oddeľovalo len niekoľko kilometrov.

Belo v tom čase zhromažďoval vojsko. Prekročil Dunaj a utáboril sa v opevnenej Pešti, kde čakal na príchod ďalšieho vojska; schádzalo sa len veľmi pomaly. Batu pritiahol až k Pešti, ale Belo sa boju vyhýbal. Uhorskí rytieri to považovali za slabosť, ba zbabelosť. Kaločský arcibiskup Ugolín napriek kráľovmu príkazu vyrazil proti Tatárom, ktorí sa potulovali v okolí tábora. Nepriatelia začali ustupovať. Arcibiskup ich prenasledoval, no ľstiví Tatári ho vylákali do močiara. Tatárske ľahké, brnením nezaťažené kone bez problémov prešli, ale keď na mäkkú pôdu stúpili ťažkí rytieri v plnej zbroji, začali sa zabárať. Uviazli, nemohli sa pohnúť ani dopredu, ani dozadu, a vtedy Tatári zaútočili. Obkolesili močiar, zasypali rytierov dažďom šípov a takmer do jedného ich pozabíjali. Spolu s arcibiskupom vyviazli živí len traja či štyria bojovníci. Vrátili sa do tábora pobúrení, že im kráľ neprišiel na pomoc.

Dňa 17. marca dobyli Tatári Vacov, všetkých obyvateľov ukrutným spôsobom povraždili. Belo neprišiel na pomoc, hoci jeho vojsko bolo vzdialené len pol dňa jazdy. Jeho autorita stále klesala. Koncom marca vytiahol z tábora. Tatári rozptýlení po krajine sa zhromaždili, prestali páliť dediny a predstierali útek. Podstúpili drobné zrážky, ale rozhodujúcemu boju sa vyhýbali. Ich podceňovanie v uhorskom vojsku opäť vzrástlo.

Začiatkom apríla 1241 si uhorské vojsko – v počte asi šesťdesiattisíc mužov – postavilo tábor v puste Muhi (pamätné miesto leží pri Miškovci neďaleko dnešných slovensko-maďarských hraníc) na pravom brehu rieky Slanej, cez ktorú na tých miestach viedol jediný most. Utáborili sa v lesnatom teréne v niekoľkých menších táboroch. Všetko sa zdalo v poriadku – uhorské vojsko chránila pred nečakaným útokom rozvodnená močaristá rieka a na moste stála silná stráž: každú noc okolo tisíc vojakov.

Ťažko povedať, ako sa mohlo stať, že už o niekoľko dní došlo k jednej z najväčších tragédií v dejinách Uhorského kráľovstva.

Nešťastné udalosti poznáme do podrobností nielen z Rogeria, ale aj ďalšieho latinského dobového spisu, diela splitského arcidiakona Tomáša. Tomášov spis preložil do slovenčiny pred pol druha storočím Fraňo Víťazoslav Sasinek a uverejnil v rozsiahlom diele Dejiny kráľovstva uhorského. Príčinu porážky videl v uhorskom slabošstve:

„Uhri v dlhom pokoji a mieri odvykli od zbrane, jediné potešenie mali iba v telesných požitkoch, lebo na čože iné staral sa kruh mladíkov, ako na mastenie a hladenie vlasov, čistenie svojej kože a zamieňanie mužského obleku s ciframi žien? Celý deň trávili pri skvostných hodoch a zženštilých žartoch, nočný sen ledva končil sa s treťou hodinou dňa; tak celý život svoj prebaviac so ženami v tônistých hájoch a na príjemných lúčinách, o hrôze války ani pomyslieť neznali. Pokolenie vtedajšie zženštilé, zcintľavené a zmaznavené bolo.“

Niekoľko dní sa situácia nemenila. Batu svojich bojovníkov rozdelil na troje: jedna skupina mala zaútočiť na most, druhá nebadane prebrodiť rieku na severe, tretia na juhu.

Dňa 10. apríla večer prebehol do uhorského tábora ruský zajatec a varoval kráľa, že Tatári v noci zaútočia. Krátko po polnoci vošiel tatársky predvoj na most, porazil stráž a prenikol na pravý breh rieky, lenže kráľov brat, vojvoda Koloman, s niečím podobným rátal a podnikol rýchly protiúder. Vytlačil tatársky predvoj na ľavý breh a ešte pred svitaním opäť obsadil most.

Vo víťaznej chvíli došlo k tragickému omylu: uhorskí vojaci si úvodnú bitku vysvetlili ako víťazstvo. Vrátili sa do tábora a na moste nechali len stráž. Tatári podnikli druhý prudší útok. Porazili stráž na moste a zaútočili na uhorský tábor. Do boja sa zapojili aj oddiely, ktoré prebrodili rieku na severe.

Sasinek neupúšťa od kritiky ani pri opise nasledujúcich ťažkých chvíľ: „Stráže utekali, a ač veľký krik v tábore zrobili, predsa ledva v stave boli pozobúdzať v hlbokom spánku pohrúžených Uhrov; napokon predsa potreli si oči; no miesto toho, aby rezko chytili sa boli zbrane, miesto, aby si boli sadli rýchlo na kone a vrhli sa boli na nepriateľa, pomaly zberali sa z brlohov, česali si vlasy, umývali sa, naťahovali rukavičky, a o boj – neveľmi starali sa.“

Delostrelecká paľba ako súčasť tatárskej taktiky

Sotva to bude pravda; uhorskí bojovníci sa dopustili veľkých strategických chýb, ale prinajmenšom časť z rytierov si počínala hrdinsky. Ako prvé opäť nastúpili oddiely vojvodu Kolomana a kaločského arcibiskupa Ugolína podporované oddielom templárov pod vedením veľmajstra Jakuba z Mont-Royal. Bojovali od skorého rána až do poludnia. Očakávali, že ich podporí zvyšné uhorské vojsko, no nedočkali sa. Naopak: na scéne sa objavili tatárske oddiely, ktoré prekonali rieku z juhu. V uhorskom tábore zavládol zmätok. Tatári zasypávali rytierov takou hustou streľbou z lukov, že „šípy nad bojovníkmi tvorili tieň“, ako píše Rogerius.

Tatári začali boj modernou „delostreleckou“ prípravou, v ktorej použili nielen luky, ale aj čínske stroje na vrhanie kameňov a zápalných látok, v Európe známe iba pri dobýjaní opevnených miest. Účinok musel byť obrovský. V tábore vypukla panika: jedni sa dali na útek, druhí padali zasiahnutí šípmi a kameňmi, ďalší neunikli požiaru, ktorý zachvátil stany i vozy, alebo hynuli pod kopytami splašených koní; nedokázali vytvoriť bojový šík, jednotlivé útvary sa miešali, bojovali bez spojenia a bez velenia. Len pred niekoľkými dňami sa kráľ obával, že jeho vojsko sa pustí do predčasnej bojovej zrážky, teraz nastal opak: vojaci mysleli skôr na útek ako na boj. Tatári utečencov prenasledovali a tých, čo dostihli, zabíjali. Bolo čoraz jasnejšie, že kráľovskému vojsku je koniec. Pochopil to aj kráľ a nepoznaný s hŕstkou vojakov ušiel do neďalekého lesa. Nebolo to jednoduché, vieme to od samého kráľa z listiny, ktorú vydal o dvanásť rokov neskôr: „Nastalo ťažké prenasledovanie Tatármi a náš kôň, na ktorom sme sedeli, sa ledva vliekol sťaby unavený, Ondrej z osobitného zanietenia vernosti, koľko len jej v ňom bolo, dávajúc prednosť našej záchrane pred svojou, dal nám zo slobodnej vôle bystrého a rýchleho koňa, ktorého mal, čím on aj jeho brat sa mohli spoliehať len na svoje nohy; jeho brat bol zabitý Tatármi.“ Za svoju statočnosť získal Ondrej zem Gýmeš, kde neskôr vyrástol známy hrad rovnakého mena.

Trasa Belovho úteku je veľmi dôležitá: spočiatku viedla cez územie Slovenska a tade teda postupovali aj Tatári, ktorí ho prenasledovali. Uvažuje sa o dvoch smeroch tejto cesty: južnej (cez Gemer, Novohrad, Hont a Tekov do Nitry) a severnej (smerovala do Nitry cez Turiec). Nitra je istá, lebo tam kráľov sprievod posilnila hradná posádka. Pridala sa i posádka Trenčianskeho hradu. Kráľ sa zastavil aj v Bratislave, odkiaľ utekal až do Záhrebu a Dalmácie. Napokon sa uchýlil na ostrove Trogir. Po celý čas stála v prístave zakotvená loď, aby ho v prípade núdze mohla odviezť do bezpečia. Nebolo to prehnané opatrenie. Tatári prenikli až do dnešného Albánska.

Smutný osud mal hrdinský Koloman. Keď sa mu podarilo ujsť z bitky pri Muhi, hnal sa so svojou družinou na koňoch „so spustenými uzdami“ (Rogerius) po bočných cestách dňom i nocou. Podarilo sa mu vyhnúť Tatárom, ktorí v tom čase plienili krajinu, a doraziť až do prístavu v Pešti, no ani tak sa nezachránil: ťažkým zraneniam, ktoré utrpel pri Muhi, napokon v Záhrebe podľahol.

Na krajinu bol strašný pohľad: „Na poliach a po cestách ležali telá mnohých mŕtvych, niektoré bez hlavy, iné rozsekané na kúsky v dedinách alebo zhorené v kostoloch, do ktorých sa utiekali. Táto skaza, záhuba a spustošenie sa rozkladali na dva dni cesty, celá zem bola zmáčaná krvou dočervena a telá boli na zemi, ako stoja na paši osamelé stáda dobytka, oviec a prasiat. Vo vode plávalo mnoho mŕtvych utopených tiel; požierali ich ryby, červy a vodné vtáctvo. Vzduch bol zápachom taký otrávený a znečistený, že ľudia, ktorí zostali ležať po utrpení zranení, polomŕtvi na poliach, cestách a v lesoch, by možno mohli aj prežiť, no pre zamorenie vzduchu vypustili dušu. Kone so sedlami, uzdami bez jazdcov pobehovali po lúkach a hájoch a náhly lomoz ich dokázal priviesť do takej zúrivosti, až sa zdalo, akoby úplne zošaleli. Ich erdžanie sa dalo rovnako považovať aj za stonanie alebo plač,“ napísal Rogerius.

Tatári zaútočili aj zo severu. Koncom apríla prešli z Poľska na Považie. Trenčiansky hrad sa ubránil, no okolie tak spustošili, že niektoré osady už nikdy neožili. Časť tatárskeho vojska prenikla aj do Bánovskej kotliny a do údolia Nitry. Začiatkom februára 1242 prešli cez zamrznutý Dunaj a po dlhom obliehaní dobyli Ostrihom, ale ešte predtým vyplienili najmä juhozápad (územie medzi Bratislavou a Trnavou) a juh východného Slovenska, od Šiah prenikli do Zvolenskej kotliny a pravdepodobne aj na Spiš. Ušetrené zostali len horské oblasti severného a stredného Slovenska. Obyvatelia vidieka hľadali záchranu v horách, močiaroch a na ťažko prístupných miestach. Ubránilo sa aj niekoľko dobre opevnených hradov – Bratislava, Nitra, Trenčín, Komárno, Fiľakovo, Novohrad.

V roku 1242 Tatári náhle odišli. Rogerius to zažil na vlastnej koži: „Keď už krutá a hrozná smrť číhala pred dverami, predstierajúc, že si idem uľaviť do prírody, ponáhľal som sa so svojím sluhom do hlbokého lesa. Vošiel som do potoka a v jednom výmoli som sa skryl, zamaskovaný konármi a lístím. Ležali sme tam dva dni bez toho, aby sme zdvihli hlavu, ako v hrobe počúvajúc ich hrozné hlasy, keď chodili po lese za dobytkom, ktorý sa zatúlal, často volajúc na zajatcov, ktorí sa pred nimi ukrývali. Keď sme už viac nemohli zniesť obrovský hlad, zdvihli sme hlavu a ako hady sme sa plazili po zemi, až sme sa dostali na kraj lesa. Ôsmy deň sme prišli do mesta Alba Iulia, v ktorom sme nenašli jediného obyvateľa, iba kosti a hlavy zabitých, rozváľané a podkopané múry bazilík a palácov, ktoré poškvrnilo ohromné preliatie kresťanskej krvi. A hoci zem neukázala nevinnú krv, ktorú sala ako opitá, dosiaľ bolo vidieť kamene akoby natreté purpurom od červenej krvi, cez ktoré sa nedalo rýchlo prejsť bez trpkého povzdychnutia a stonu.“

Tatári už boli preč. Ale nik ich neporazil, odtiahli dobrovoľne z dôvodov, ktoré nie sú dodnes celkom jasné. Tak či tak odišli, a to bolo hlavné...

Práve tu si teraz môžete za najvýhodnejšiu cenu objednať knihy známeho historika Pavla Dvořáka z úspešnej edície Stopy dávnej minulosti.

K objednávkovému formuláru sa dostanete kliknutím na obrázok.

Tatársky vpád: Na Uhorsko nezaútočili Tatári, ale Mongoli

Výber pre vás