O nový umelecký prejav sa usilovali šľachtickí a patricijskí milovníci umenia združení v spoločnosti Camerata. Hudobných skladateľov Cavalieriho, Periho, Cacciniho i v tej dobe najslávnejšieho Claudia Monteverdiho priviedli pod strechu umeleckej spoločnosti talianski básnici, aby im pre ich recitály zložili pár taktov hudobného podmazu. Lenže umenie skladateľov čoskoro prevládlo nad poéziou. Skladatelia sa najprv pred miestnou šľachtou prezentovali malými scénkami, ktoré neskôr pretvorili na ucelené hudobné útvary. A opera bola na svete.

Netrvalo dlho, kým jej tvorcovia preniesli nový druh umenia zo šľachtického prostredia do ľudového. Na začiatku 17. storočia v Ríme a Benátskej republike šľachtici a bohatí obchodníci začali využívať operné predstavenia na získavanie sympatií pospolitého ľudu, ktorý mal občas snahu vzbúriť sa proti vyššej spoločnosti. Aby si umelecké spoločnosti nemuseli prenajímať za drahé peniaze na svoje predstavenia činoherných divadiel operných spevákov a skladateľov, v roku 1837 bolo v Benátkach otvorené prvé verejné divadlo pre operu.

Do histórie vzniku opery sa výrazne zapísalo aj talianske mesto Neapol, nový druh umenia štedro podporoval aj panovnícky dvor. Slávu neapolskej opery šírili do sveta dvaja skladatelia – Alessandro Stradella a Alessandro Scarlatti. Námety svojich prvých opier hľadali v príbehoch antickej mytológie, ktoré ľuďom neboli neznáme. Rekordérom v hľadaní antických príbehov bol básnik Metastasia. Jeho libretá tvorili základ pre vyše sto opier. Antickí hrdinovia spievali sopránom, na ich hereckom výkone až tak nezáležalo, na operu sa chodievalo ako na atraktívny koncert na divadelných doskách.

V Taliansku sa zrodila aj buffa, čiže spievaná komédia. Aby sa obecenstvo cez prestávky vážnej opery nenudilo, alebo, nedajbože, z divadla nezutekalo, zabávali speváci divákov malými žartovnými scénkami. Zlatú éru zažila buffa v polovici 18. storočia, keď ju na svojich dvoroch často uvádzali panovnícke a bohaté šľachtické rody. Tento typ opery si podmanil divákov najmä vďaka zveličovaniu komických rysov ľudskej povahy. Nečudo, že predstavenia sprevádzali v hľadisku výbuchy smiechu. Hudobní kritici však upozorňujú, že spievaná komédia sa stala aj hlásateľom revolučných myšlienok nastupujúcej triedy mešťanov proti feudalizmu. A to od žartovnej opery dozaista nikto nečakal.

Veľký vplyv na smerovanie opery mal nemecký skladateľ, reformátor opernej tvorby Willibald Gluck, ktorý svojim postavám vdýchol ľudskosť. Navyše dal operám dramatický dej a klasickú divadelnú akciu. Už pred vypuknutím Veľkej francúzskej revolúcie bojovali Gluckove diela za ľudské práva.

Vtedajší svet opery ovládala taliančina. Talianski skladatelia, speváci a hudobníci boli vyhľadávaní v celej Európe a najmenej 200 rokov šírili kvalitu po celom svete.

Dominancia taliančiny na európskych scénach najviac prekážala Francúzom. Kritizovali ju, vraj taliansky jazyk prináša aj talianske maniere. Francúzske operné domy preto začali v 18. storočí uvádzať opery vo svojom jazyku. Iným krajinám nadvláda taliančiny neprekážala. Napríklad pre pražské divadlá boli v taliančine skomponované dve opery o Libuši. A český skladateľ Míča napísal operu v taliančine pre zámocký súbor v Jaroměřiciach.

Dejiskom prvých predstavení neboli divadelné scény, ale honosné paláce európskej šľachty. Minijaviská obmedzovali počet účinkujúcich, veľké výpravné opery s desiatkami zboristov sa v divadelných sálach šľachtických zámkov hrať nedali. Pre výpravné opery s bohatými kulisami a kostýmami boli ako stvorené prírodné amfiteátre.

Praha sa pýšila takýmto amfiteátrom už v roku 1723. Ako uvádzajú historické pramene zozbierané redaktorkou Československého rozhlasu v Prahe Annou Hostomskou, v amfiteátri odohrali operu aj pri korunovácii kráľa Karola VI. Bola to veľká udalosť. Okrem sólistov tam vystupoval stočlenný spevácky zbor sprevádzaný dvestočlenným orchestrom. Na korunovačnú operu sa prišlo pozrieť viac ako štyritisíc divákov!

V 18. storočí stavitelia operných sál už začali dbať aj o to, aby priestory na spievané divadlo mali nielen ohromujúcu architektúru, ale aj výbornú akustiku. A keďže opera mala čoraz viac priaznivcov, divadlá potrebovali veľké hľadiská. Prvým veľkým operným divadlom sa pýšili Benátky. Podobné budovy pribudli aj v Paríži, Mníchove, vo Viedni a v Drážďanoch. V týchto mestách sídlili aj najkvalitnejšie operné súbory. Obrovské divadlo pre 3 700 divákov bolo pýchou Milána, v roku 1825 dokončili Veľké operné divadlo v Moskve. O polstoročie neskôr pribudla vo Viedni Dvorná opera, od roku 1883 sa Metropolitnou operou chváli New York. Aj vďaka takýmto pompéznym stavbám sa opera stala akýmsi reprezentačným umením, ktoré nepatrilo ku koloritu všedných dní.

V prvej polovici 19. storočia bola stavba reprezentačných budov vecou prestíže panovníkov, aj preto dostali označenie dvorné opery. Po páde monarchií boli premenované na štátne. Aj v takých prípadoch, keď budovu opery a jej súbor vlastnil bohatý podnikateľ alebo súkromná spoločnosť.

Nezvyčajným spôsobom vznikla operná scéna v bavorskom meste Bayreuth, ktorú postavili s jediným cieľom – na opery Richarda Wagnera. O mnoho desaťročí neskôr vznikli scény na príležitostné festivaly vo viacerých európskych mestách.

Výnimočný je aj príbeh vzniku Národného divadla v Prahe. V čase nástupu pokrokovej meštianskej triedy sa jeho výstavba stala vecou celého českého národa. Budova Národného divadla postavená v duchu hesla Národ sobě slúžila všetkým druhom divadelného umenia.

V 18. storočí bývalo zvykom, že operné súbory si prenajímali divadlá na sezónu, tie úspešnejšie aj na niekoľko rokov. Taliansky impresário si takto pre svoj operný súbor prenajímal Stavovské divadlo v Prahe. Hudobní historici sú však presvedčení, že pre rozvoj opery viac urobili stále súbory ako tie, ktoré zostavili na jednu operu či jednu sezónu. A história im dáva za pravdu.

O tom, či opera bude mať úspech, alebo sa skončí fiaskom, vo veľkej miere rozhodujú autori. Skladateľ a libretista. Ešte v 18. storočí sa bežne stávalo, že skladatelia prebrali celý text inej opery, na ktorý vytvorili vlastnú hudbu. V počiatkoch boli často autormi libreta operní básnici. Mnohí skladatelia si však pre svoje árie napísali text i dejovú líniu sami. Tvorba libretistov nebola spoločensky ani finančne doceňovaná, preto sa mnohí uchýlili k primitívnej rýmovačke. Ak opera žala vo svete úspechy, kritika a obecenstvo blahorečili hudobnému skladateľovi, ak prepadla, hromy-blesky sa zniesli na hlavu libretistu.

Dejiny opery pamätajú časy, v ktorých sa hriešne zabúdalo na úlohu orchestra. V najstarších operách ňou boli iba akordické sprievody spevákov. V pionierskych časoch spievaného divadla tvorila orchester iba malá skupinka huslistov a zopár hráčov na dychových nástrojoch. Dnes už kvalitné operné orchestre nemávajú menej ako 60 hudobníkov.

Prvých 150 rokov kraľovala vo svete hudby a divadelného umenia baroková opera s dominanciou veľkých mytologických príbehov. Od čias Willibalda Glucka cez Mozarta až po Beethovena javiská slávnych divadiel ovládala klasická opera. A krutý čas napoleonských vojen priniesol do sveta umenia romantickú operu. Medzi divákmi bola veľmi obľúbená, po ére klasickej opery predstavila na javiskách nové hudobné motívy. Klasickým prípadom novoromantickej opernej tvorby je Richard Wagner. Ale aj Smetanove opery Dalibor a Libuša možno pokladať za reprezentatívne diela hudobného novoromantizmu. Veľký pátos a prehnaný romantizmus sú charakteristické pre veľkú operu, ktorá sa zrodila v 19. storočí v porevolučnom Francúzsku a zakrátko ovládla všetky dvorné divadlá v Európe.

Po realistickej, naturalistickej a impresionistickej opere sa vo východnej Európe dostal k slovu socialistický realizmus. Ťažkopádne ideologické opery sovietskych skladateľov, ako Mladá garda či Dekabristi, divákov neoslovili, boli skôr povinné pre študentov, komsomolcov a rodiny komunistickej verchušky. Opery socialistického idealizmu boli dobré iba na jedno – poslušne posluhovali komunistickej ideológii. Prepašovaná do hudby, árií a zborových spevov operu poriadne dokaličila.

Najstarším operám, ktoré vznikli v 17. a 18. storočí, dnešná doba nepraje. Keby sa o ne nezaujímali historici umenia, asi by si na tieto diela málokto spomenul. A milovníci opery bijú na poplach, že zo súčasného repertoáru sa vytráca aj tá talianska. Na diela Monteverdiho či Pergolesiho si už dramaturgovia takmer nespomenú. Z bohatej tvorby Claudia Monteverdiho, ktorý na celé desaťročia ovplyvnil smerovanie európskej opernej tvorby, prežívajú azda už iba madrigaly. Ostatná jeho tvorba, napríklad opera Orfeus z roku 1607, je známa už iba historikom umenia a návštevníkom hudobných múzeí.

Talianska opera kraľovala svetu 200 rokov, zo súčasných repertoárov sa vytráca

Výber pre vás