Akú podobu mali sviatky, ktorým dnes hovoríme Vianoce v ich počiatkoch, si môžeme iba domýšľať. Z Filokalovho kalendára vydaného v roku 354 v starovekom Ríme vieme, že narodenie Krista oslavovali 25. decembra ako cirkevný sviatok už v roku 336. Samozrejme, nebolo to pri ozdobenom a rozsvietenom ihličnane a nezneli pri tom koledy. Štedrá hostina a dary však s najväčšou pravdepodobnosťou už vtedy nechýbali. Rimania totiž zvykli práve v tomto období roka sláviť Saturnálie, sviatky, počas ktorých hostinami, veselicami, ale aj vzájomným obdarúvaním uctievali boha roľníctva Saturna. Podľa niektorých názorov sa práve tieto oslavy mohli v období christianizácie Ríma postupne pretransformovať na Vianoce, podobne ako inde slávnosti zimného slnovratu. Kým však dostali podobu, v akej ich poznáme dnes, a kým sa vyprofilovali ich už notoricky známe symboly, prešli ešte dlhé storočia.

Nastal Štedrý deň a s ním aj dlhoočakávaná chvíľa, keď sa ľudia schádzajú pri ozdobenom a rozsvietenom stromčeku. V takejto podobe je symbolom Vianoc (dnes asi najznámejším) približne päť storočí.

Už starí Rimania si však napríklad počas osláv zimného slnovratu zdobili svoje domovy vavrínovými vetvičkami a príslušníci severských národov si borovicovými konárikmi chránili príbytky pred zlými duchmi. Pri stromoch sa odohrávali aj keltské rituály a starí Germáni oslavovali počas zimného slnovratu zdobením stromov boha Wotana. V stredovekých liturgických výjavoch, ktoré sa v kostoloch predvádzali 24. decembra, mal pre zmenu dôležité miesto rajský strom, z ktorého Adam s Evou odtrhli jablko, spáchali tak prvotný hriech ľudstva a až Kristus, ktorý sa narodil práve počas vianočnej noci, ho hriechu zbavil. V tomto všetkom by sme mohli hľadať korene kultu vianočného stromu, skutočnosť je však iná. Tradícia zdobenia stromčeka v súvislosti s oslavami Kristovho narodenia sa zrodila v nemeckom mestskom prostredí, najneskôr v 16. storočí.

Jeden z najstarších známych písomných záznamov môžeme nájsť v brémskej kronike z roku 1570, kde sa uvádza, že v cechovej budove postavili jedľu, ktorú ozdobili jablkami, datľami, pečivom a papierovými kvetmi. Priestory cechov boli prvé, kde vianočné stromčeky umiestňovali, postupne si nachádzali cestu aj do domácností mešťanov či remeselníkov. V účtovnej knihe mesta Gengenbach sa napríklad v roku 1576 spomína odmena pre lesníka Strohbacha, ktorý dodal vianočný strom pre radnicu. No a keď už listujeme v starých záznamoch, tak ešte jeden, tentoraz o prvom osvetlenom vianočnom stromčeku. Mala ho v roku 1611 kňažná Dorothea Sibylle von Schlesien, ktorá si stromček ozdobila sviečkami.

Z nemeckých miest a šľachtických sídiel sa tradícia ozdobovania vianočných stromčekov postupne šírila aj na vidiek a začiatkom 19. storočia sa dostala aj za hranice. V roku 1812 sa napríklad spomína prvý stromček v Prahe, v roku 1816 ho mali aj na viedenskom dvore vo Viedni, o tri roky neskôr v Budíne, potom v Paríži (1827), v Londýne (1828), Ríme (1833) a v polovici 19. storočia prenikol aj do Ameriky. V našich končinách sa udomácnil až na konci storočia a napríklad v Bratislave ho prvý raz vztýčili v roku 1896 pred mestským divadlom.

A ako to bolo s darčekmi pod stromčekom? Aj tento zvyk sa zrodil v Nemecku, zaviedol ho cirkevný reformátor Martin Luther (1483 - 1546), dostávali ich však najprv iba deti. Pôvodne im ich „nosil“ 6. decembra svätý Mikuláš, lenže Luther nechcel dávať svojim ratolestiam darčeky na katolícky sviatok, a tak si vymyslel, že ich dostanú v predvečer sviatku narodenia Krista. Túto prax začali nasledovať najprv jeho stúpenci a postupne sa rozšírila.

Nejedno dieťa sa v istom veku môže ocitnúť pred vážnou dilemou. Verí síce, že darčeky nosí Ježiško, ale nejde mu do hlavy, ako to môže zvládnuť také malé bábätko. Červík pochybností v ňom začne vŕtať a abstraktná predstava štedrého Ježiška sa môže takto zhmotniť, keď uvidí výjav Kristovho narodenia, ľudovo nazývaný betlehem alebo jasličky. Tento symbol sa s Vianocami spája už bezmála 800 rokov a do života ho uviedol zakladateľ františkánskej rehole svätý František z Assisi.

Stalo sa to vraj v roku 1223. Taliansky šľachtic Giovanni di Velita ho vtedy pozval na svoje panstvo, aby tam strávil Vianoce. František nielen prišiel, ale rozhodol sa, že sviatky obohatí. Dávno chcel totiž zinscenovať výjav z Evanjelia podľa Lukáša, v ktorom sa podrobne opisuje, ako Ježiš prišiel na svet. Vybral si preň jaskyňu na vrchu kopca pri dedinke Greccio. Obišiel domy a gazdovstvá, aby si dohodol a mohol pripraviť všetko, čo na to potreboval a ľuďom oznámil, aby 24. decembra večer prišli k jaskyni. Dedinčania síce nechápali, no zvedavosť ich premohla a prišli. To, čo v jaskyni uvideli a zažili, im vyrazilo dych. V jasličkách na slame ležalo bábätko, nad ním sa skláňali muž so ženou, ktorí stvárňovali Jozefa a Máriu, vedľa stáli zvieratá. No a pri tomto živom obraze, ktorý na ľudí mimoriadne zapôsobil, sa konala štedrovečerná svätá omša.

František z Assisi o necelé tri roky zomrel, jeho nápad sa však zachoval. Šírili ho najprv členovia františkánskeho rádu, neskôr aj jezuiti, až sa jasličky stali samozrejmou súčasťou vianočných sviatkov, a to nielen vo forme živých obrazov, ale aj v neživej podobe.

Nedá sa už síce presne určiť, kedy a kde sa objavil prvý „umelý“ betlehem, no viacerí historici a bádatelia si myslia, že ním mohol byť ten, ktorý okolo roku 1291 vytvoril sochár Arnolfo da Cambio pre rímsky kostol Santa Maria Maggiore. Ten sa však nezachoval. Z kostolov sa tradícia jasličiek postupne začala šíriť aj do domácností. V 18. storočí jej v tom napomohlo nariadenie rakúskeho cisára Jozefa II., ktorý na území ríše stavanie a vystavovanie betlehemov v kostoloch zakázal, pretože sa mu zdalo nedôstojné. Panovník tým však nič nedosiahol, zákaz sa nedodržiaval a paradoxne podporil vznik ľudovej tvorby. Dá sa povedať, že v 19. storočí mala vlastný betlehem prakticky každá rodina. Platilo to aj pre naše končiny.

Charakteristickým prvkom jasličiek, ktoré pod rukami ľudových umelcov (najčastejšie rezbárov) vznikali, bolo priam rozprávkové spoetizovanie celého príbehu, no predovšetkým jeho dokonalý presun v priestore i čase. Ľudové betlehemy totiž okrem výjavu Kristovho narodenia zachytávali každodenný život v našich mestách a dedinách a okrem hlavných postáv Krista, Márie, Jozefa či troch kráľov v ňom nechýbali figúrky obyčajných ľudí, remeselníkov a muzikantov.

U nás je najznámejší Slovenský Betlehem v Rajeckej Lesnej, ktorý v rokoch 1980 - 1997 vytvoril rezbár Jozef Pekara. Nezobrazuje len Kristovo narodenie, ale aj dejiny Slovenska. Scéna Božieho narodenia je začlenená do obce Rajecká Lesná a okolo nej sú zastúpené všetky slovenské regióny svojimi najznámejšími miestami a pamiatkami. Hrady Devín, Bratislava, Trenčín, Orava, katedrály v Nitre, Trnave, Spišskej Kapitule, Košiciach a ďalšie a v pozadí sa týči Kriváň. Celé dielo je dlhé 8,5 m, široké 2,5 m a vysoké 3 m a je na ňom asi 300 postáv, z ktorých polovica sa aj pohybuje.

František z Assisi neobohatil vianočné sviatky iba o zobrazenie biblického výjavu, podľa legiend bol aj autorom vôbec prvej koledy. Piesne oslavujúce narodenie Ježiša sa stali neodmysliteľnou súčasťou vianoc už v 13. a 14. storočí. Ľudia ich spievali v kostoloch, deti pri obchádzaní jednotlivých domov, kde za to dostávali výslužku v podobe jedla. Autorov väčšiny kolied dnes už nepoznáme, jedna, tá najslávnejšia, je však výnimkou. Tichá noc, ktorú skomponoval Franz Xaver Gruber na text Josepha Mohra, bola preložená do 300 jazykov a nárečí a počas Vianoc ju spievajú ľudia na všetkých kontinentoch.

Prvý raz zaznela v roku 1818 na polnočnej omši v rakúskom Oberndorfe. V tejto súvislosti sa často traduje príbeh, podľa ktorého sa im v tamojšom Kostole sv. Mikuláša stala pred Vianocami nemilá vec - myši prehrýzli mechy organu a slávnostná liturgia, ktorá sa nedala slúžiť bez hudby, tak bola ohrozená. Mohr sa preto narýchlo rozhodol napísať text slávnostnej skladby, ktorá by sa dala zaspievať iba s gitarovým sprievodom a požiadal svojho priateľa Grubera, aby mu text zhudobnil. Môžeme i nemusíme tomu veriť...

Nespochybniteľný je fakt, že obaja sú autormi slávnej piesne. Franz Xaver Gruber (1787 - 1863) bol učiteľ a organista v neďalekom Arnsdorfe, Joseph Mohr (1792 - 1848) prišiel ako pomocný farár do Oberndorfu v roku 1817. Určite však o rok neskôr nepísal text Tichej noci narýchlo. Mal ho totiž hotový ako báseň už v čase, keď do tejto dedinky neďaleko Salzburgu prišiel a z poznámok na rukopise vyplýva, že ho napísal vo svojom predošlom pôsobisku, vo farnosti Mariapfarr ešte v roku 1816. Mohr bol aj iniciátorom zhudobnenia Tichej noci, o motívoch, ktoré ho k tomu viedli, však nie je nič známe. Skutočnosť, že pri premiére ju hrali na gitare, môže, no tiež nemusí svedčiť o tom, že organ v oberndorfskom kostole bol pokazený. Nech to však bolo tak či onak, v onen vianočný večer pred 194 rokmi zaznela v malej rakúskej dedinke pieseň, ktorá sa časom stala kultovou. Veľa však nechýbalo a jej autori mohli upadnúť do zabudnutia.

Tichá noc najprv prenikla do nemeckých krajín, kde ju dlho považovali za tirolskú ľudovú pieseň. V roku 1854 ju prvý raz hrali na dvore pruského kráľa a Fridrichovi Viliamovi IV. sa mimoriadne zapáčila. Šéf kráľovskej kapely teda napísal list na salzburské opátstvo a požiadal o opis piesne. Tam nič také nemali, začali preto pátrať a náhodou natrafili na 67-ročného Grubera, ktorý v tom čase ešte pôsobil ako zbormajster v mestečku Hallein.

<strong>AUDIO: Tichá noc v podaní Dariny Laščiakovej</strong>

Najznámejšie symboly Vianoc: Prečo ozdobujeme stromček a kto zaviedol zvyk rozdávať darčeky?

Výber pre vás