Porovnávať dnešných operných spevákov s tými, ktorí žiarili pred mnohými desaťročiami, sa objektívne nedá. Napriek tomu sa ENRICO CARUSO považuje za jedného z najlepších tenoristov všetkých čias.

Ak sa o niekom povie, že spieva ako Caruso, je to prejav vysokého uznania. Prečo sa práve jeho meno stalo synonymom čistého a dokonalého spevu? Bol naozaj taký výnimočný? Vo svojej dobe určite prevyšoval ostatných, no dôležitú úlohu pri tom, že sa stal prvým naozaj celosvetovo slávnym tenoristom, zohrali aj iné okolnosti. Caruso bol na vrchole v období nástupu masových zvukových médií, ktoré ako jeden z prvých aj hojne využíval. Ľudia teda nemuseli sedieť v hľadisku operného domu, aby počuli, ako spieva, jeho hlas sa ozýval z reproduktorov prvých rozhlasových prijímačov či gramofónov. Takúto možnosť speváci pred ním nemali. Na druhej strane, vtedajšie záznamové médiá neboli z technickej stránky zďaleka také kvalitné ako dnešné, takže keď aj po sto rokoch počúvame jeho spev, porovnávanie s hviezdami ako Luciano Pavarotti, Plácido Domingo či José Carreras nie je namieste. Je to skrátka podobný spor, aký vedú napríklad futbaloví priaznivci. Pre jedných je neprekonateľným kráľom tohto športu Pelé, ktorý žiaril v šesťdesiatych rokoch, iní zaňho považujú fenomén osemdesiatych rokov Diega Maradonu a ďalší najväčšiu hviezdu súčasnosti Lionela Messiho...

Ani skutočnosť, že exaktné porovnanie neexistuje, však neuberá Enricovi Carusovi nič z jeho výnimočnosti.

Narodil sa pred 140 rokmi, 25. februára 1873, v Neapole. Pomery, v ktorých rodina žila, boli skromné, až biedne. Dôkazom môže byť aj to, že zo siedmich detí, ktoré Anna a Marcellino Carusovci splodili, prežili iba tri - Enrico, jeho brat Giovanni a sestra Assunta.

So spevom, v ktorom ho podporovala najmä matka, začínal budúci hviezdny tenor v kostolnom zbore už ako malý chlapec. Práve tam sa prvý raz prejavil jeho talent. Výrazne prevyšoval ostatných, takže zakrátko ho začali pozývať, aby spieval aj sólovo na rôznych náboženských obradoch alebo spoločenských podujatiach. Predstavy rodičov o jeho budúcnosti sa však diametrálne líšili. V jednej z mála autobiografických spomienok na detstvo sa Caruso zmieňoval o prudkej hádke, ktorú si vypočul skrytý pod perinou. Otec trval na tom, aby sa išiel učiť remeslo a začal čo najskôr pracovať, matka chcela, aby ďalej chodil do školy a potom študoval spev. Napokon manžela presvedčila, no peniaze na štúdium musela preňho zháňať ona. Časom si však chlapec začal privyrábať aj sám. Najímali si ho mladíci, ktorí chceli zaspievať svojim láskam pod oknom, ako bolo vtedy zvykom, no nemali na to predpoklady. Enrico to teda robil za nich a oni mu platili.

Traduje sa, že ak spieval naplno, dokázal svojím hlasom rozbiť krišťáľový pohár.

A ešte jedna jeho spomienka na detstvo, konkrétne na moment, ktorý mohol zásadne ovplyvniť jeho život. V Neapole usporiadali spevácku súťaž a Caruso ju vyhral. Po tom, ako ho dekorovali medailou, sa vrátil na svoje miesto, kde došlo k roztržke. Zaútočil naňho najväčší konkurent a víťaz predošlého ročníka. Enrico sa nedal a zbil ho. Vyslúžil si za to pokarhanie od pátra Bronzettiho, ktorý zbor viedol, na čo reagoval tak, že si strhol medailu a hodil mu ju pod nohy. Vtedy zasiahol otec. Pred všetkými uštedril synovi zaucho a prikázal, aby Bronzettiho poprosil o odpustenie a pobozkal mu nohy. Po tomto ponížení sa Enrico zapovedal, že nikdy viac už spievať nebude. Keď skončil školu, nastúpil ako učeň do fabriky, a vyzeralo to, že sa splní otcova vôľa.

Okrem spevu Caruso aj rád kreslil. Takto videl sám seba.

Slovo, ktoré dal, však predsa porušil a k spevu sa vrátil. V roku 1888 jeho matka ťažko ochorela. Jedného dňa si ho zavolala k posteli a prosila ho, aby začal opäť spievať. Po dlhom naliehaní Enrico odišiel do kostola, kdesa sa začínala omša, a zaradil sa do speváckeho zboru. Ani nie po polovici bohoslužby sa však so slzami v očiach vracal domov. Prišli mu totiž oznámiť, že jeho matka zomrela. „Ona si najviac želala, aby som sa venoval spevu, a vždy ma v tom podporovala. Bolo to aj posledné, čo mi povedala, nemohol som jej želanie nesplniť,“ spomínal neskôr.

Odišiel z učenia a práce vo fabrike a začal sa živiť spevom. Nebolo to ľahké, spievanie na ulici, príležitostné vystúpenia v kaviarňach alebo na rôznych večierkoch veľa nevynášali. Nemal ani na učiteľa, a tak sa zdokonaľoval samoštúdiom. Usmialo sa však naňho šťastie, raz ho počul spievať barytonista Eduardo Missiano a ponúkol mu pomoc. Zaviedol ho k učiteľovi spevu Guglielmovi Verginemu, ktorý sa Carusovi začal venovať. Pravdaže, nie zadarmo, podpísali zmluvu, podľa ktorej mu musel najbližších päť rokov odvádzať 25 percent zo svojich honorárov.

V devätnástich spieval prvý raz v neapolskej opere, nie však v slávnom divadle San Carlo, ale v menej významnom Teatro Nuovo. Aj v ďalších troch rokoch boli jeho domovom iba provinčné talianske scény. Ďalej však intenzívne študoval spev a snažil sa získavať istotu. Napriek tomu sa vraj počas celej kariéry nedokázal zbaviť strachu z toho, že mu vo vysokej polohe zlyhá hlas.

Počas kariéry stvárnil na svetových scénach desiatky postáv. Tu je ako Radames z Verdiho opery Aida.

Úspechy napokon prišli. Z bezvýznamných scén sa mu podarilo preniknúť na tie najrenomovanejšie vrátane milánskej La Scaly, spieval aj v zahraničí - v Petrohrade, Buenos Aires, Londýne, Lisabone. Úloh vo Faustovi, v Rigolettovi, Traviate, Bohéme, Komediantoch, Aide a mnohých ďalších operách sa zhostil na výbornú a sprevádzal ho čím ďalej tým väčší chýr o tenoristovi, aký tu ešte nebol a ani tak skoro nebude. S takouto gloriolou prišiel v roku 1902 do divadla San Carlo v rodnom Neapole, aby odspieval Nemorina v Donizettiho opere Nápoj lásky. Skončilo sa to fiaskom, publikom ho vypískalo. Existujú dve verzie, prečo k tomu došlo. Podľa jednej si Caruso odmietol zaplatiť klaku, teda časť publika, ktorá sa mala postarať o ovácie. Iná verzia zase hovorí, že vystúpenie jednoducho nezvládol pre enormné emočné vypätie a trému z toho, že spieva pred svojimi rodákmi. Tak či onak, tento neúspech spôsobil, že na neapolskej scéne už nechcel nikdy vystúpiť.

V roku 1903 odišiel do zámoria a podpísal kontrakt v Metropolitnej opere v New Yorku, ktorá sa stala jeho domácou scénou po celý zvyšok kariéry. Odspieval tam viac než 600 predstavení a vytvoril celú plejádu postáv. v Spojených štátoch uzatvoril aj ďalšiu lukratívnu zmluvu, ktorá mala nielen obrovský vplyv na jeho popularitu, ale vyniesla mu aj milióny dolárov.

Vďaka gramofónovým nahrávkam spoznali Carusa ľudia na celom svete, čím sa žiadny operný spevák pred ním nemohol pochváliť.

V roku 1902 mu britská spoločnosť Gramophone &amp; Typewriter Company ponúkla, že vydá jeho nahrávky na gramofónových platniach. Išlo o desať diskov, nahrávky vznikli v hotelovej izbe v Miláne a zinkasoval za ne sto libier. Po uvedení na trh sa stali doslova bestsellerom a vtedy Caruso pochopil, aké možnosti sa mu vďaka novému médiu otvárajú. Práve na základe popularity týchto platní mu totiž londýnska opera potom ponúkla kontrakt na účinkovanie v ôsmich operách počas jednej sezóny. Keď ho teda v roku 1903 v Spojených štátoch oslovila spoločnosť Victor Talking Machine Company, ktorá bola v tom čase lídrom v oblasti gramofónových nahrávok, ani chvíľu neváhal. Toto partnerstvo, podobne ako s Metropolitnou operou, trvalo prakticky do konca jeho života. Prvá gramofónová platňa s jeho hlasom sa na americkom trhu objavila vo februári 1904, celkovo mu vyšlo viac než 260 nahrávok a ária z opery Komedianti sa v roku 1907 stala prvou, z ktorej sa predalo viac než milión kópií. Carusov hlas spoznáva celý svet, k čomu, okrem gramofónových platní, prispieva aj rozhlasové vysielanie. Práve z Metropolitnej opery sa v roku 1910 uskutočňuje prvý priamy rozhlasový prenos a hádam netreba písať, kto vtedy v opere Carmen spieval Dona Josého...

Enrico Caruso sa stal nielen hviezdou operných scén, ale aj tým, čomu dnes hovoríme celebrita. Novinári ho sledovali doslova na každom kroku, čo na jednej strane prispievalo k jeho popularite, no na druhej sa nevyhol ani situáciám, ktoré ju ohrozovali.

Jedna z najznámejších afér sa okolo neho rozpútala v novembri 1906. Podľa novinových titulkov musel vtedy človek nadobudnúť dojem, že väčšieho zvrhlíka vari ani na svete niet. Čo urobil? Počas návštevy zoologickej záhrady v newyorskom Central Parku údajne v pavilóne opíc uštipol do zadku úplne cudziu ženu. Tá okamžite spôsobila rozruch a skončilo sa to Carusovým zatknutím. Pri vyšetrovaní sa bránil tým, že sa jej ani nedotkol, že ju musela uštipnúť opica, a podobne, nebolo mu to však nič platné. Uznali ho za vinného a musel zaplatiť desaťdolárovú pokutu. Pri jeho príjmoch išlo o smiešnu sumu, horšie však bolo, že v New Yorku sa zakrátko objavili výzvy na ignorovanie predstavení v Metropolitnej opere, kým v nej bude účinkovať ten „perverzný Talian“. Vedenie opery spozornelo, našťastie sa však na škandál zakrátko zabudlo, takže žiadne závery voči Carusovi nevyvodilo. Aj naďalej ho zo scény vyprevádzali búrlivé ovácie.

V apríli 1906 zničilo San Francisco zemetrasenie. Len niekoľko hodín pred ním tam Caruso vystupoval a z horiaceho mesta musel napokon ujsť.

Tie zožal aj večer 17. apríla 1906 v San Franciscu. Veľa pritom nechýbalo a mohli byť posledné. Po predstavení Carmen v tamojšej Opere Tivoli odišiel do hotela Palace, kde ho krátko po piatej hodine nadránom zobudili otrasy. „Celá izba sa kývala a zo stropu na mňa padala omietka. Pozrel som sa z okna a videl som, ako k zemi padajú budovy, rúcajú sa múry. Zdola z ulice som počul náreky a krik mužov, žien aj detí,“ spomínal neskôr na hrozný zážitok. San Francisco zasiahlo ničivé zemetrasenie, ktoré si vyžiadalo viac než tritisíc ľudských životov a za obeť mu padlo 80 percent budov v meste. Hotel Palace, v ktorom operná hviezda bývala, zostal stáť. Vydesený spevák bol rád, že si zachránil holý život, vybehol von v nočnej košeli a jediné, čo si v tom zmätku z hotelovej izby zobral, bola podpísaná fotografia od amerického prezidenta Theodora Roosevelta...

Dramatické chvíle prežíval Enrico Caruso aj vo svojom súkromí. Kým na operných scénach žal jeden úspech za druhým, u žien šťastie nemal. Bol síce považovaný za sukničkára (dôkazom môže byť spomínaná príhoda zo zoo), vo vzťahoch sa mu však lepila smola na päty.

So slávnou českou sopranistkou Emou Destinnovou tvorili na javisku hviezdny pár. Chcel sa s ňou aj oženiť, no odmietla ho.

Ešte ako začínajúci spevák sa v roku 1897 zoznámil v Livorne so sopranistkou Adou Giachettiovou. Bola vydatá, mala syna, zamilovali sa však do seba a ona od manžela odišla. Caruso s ňou prežil jedenásť rokov, mali dvoch synov (Rodolfo sa narodil v roku 1898, Enrico junior v roku 1904), nikdy sa však nezosobášili. Nedávno objavená korešpondencia prezradila, že ju po celý čas veľmi miloval, hoci vedel o tom, že ho neustále podvádza (na druhej strane jej v tomto smere nemohol nič vyčítať, pretože robil to isté). Ada Giachettiová napokon ušla s jeho šoférom a spolu sa pokúšali Carusa vydierať. Skončila pred súdom a ten ju poslal na tri mesiace za mreže.

Veľkou láskou zahorel tenorista aj k slávnej českej opernej speváčke Eme Destinnovej. Na javisku tvorili hviezdne duo, vypredávali sály po celom svete a dodnes ich mnohí označujú za najlepší operný pár v histórii. Jeho ponuku na sobáš však Destinnová odmietla, údajne preto, že šťastie v partnerskom zväzku chcela nájsť doma v Česku.

O dvadsať rokov mladšiu Dorothy Benjaminovú si zobral v roku 1918 a mali spolu dcéru Gloriu.

Enrico Caruso sa napokon v auguste 1918 oženil s Dorothy Benjaminovou. Bola od neho o dvadsať rokov mladšia, a hoci sa jej otec, známy newyorský právnik, snažil sobášu zabrániť, nepodarilo sa mu to. V decembri 1919 sa Dorothy a Enricovi narodilo jediné dieťa - dcéra Gloria, to už však začínajú speváka čoraz častejšie trápiť zdravotné problémy.

Ďalej však vystupuje, má nabitý program, z ktorého nechce nič vypustiť a neobmedzuje ani svoju fajčiarsku vášeň. Naďalej „ťahá“ dve škatuľky silných egyptských cigariet denne. Hektický život a zlá životospráva si však vyberajú daň. V decembri 1920 začne počas vystúpenia náhle krvácať a predstavenie musia predčasne ukončiť. Krátko nato zanecháva angažmán v Metropolitnej opere, podstupuje niekoľko chirurgických zákrokov v Spojených štátoch a potom odchádza do Talianska.

Do neapolského kostola sv. Františka z Pauly sa so zosnulým rodákom prišli naposledy rozlúčiť tisíce Neapolčanov.

Verí, že sa zotaví a vráti na operné scény. Začína dokonca študovať titulnú úlohu vo Verdiho Othellovi. V Neapole sa však pri jednej z kontrol u lekára dostáva do jeho tela infekcia, ktorá spôsobuje rozsiahly zápal pobrušnice. V rodnom meste pod Vezuvom, v ktorom objavili jeho spevácky talent a kam sa napriek neúspechu vždy rád vracal, i keď, ako sám vravel, „iba na špagety“, napokon 48-ročný tenorista v auguste 1921 aj umiera.

Slávneho tenoristu zatvorili, verejne obťažoval cudziu ženu

Výber pre vás