Keď sa 25. augusta pred deväťdesiatimi rokmi v rusko-židovskej rodine Samuela a Jennie Bernsteinovcov v Lawrence v Massachusetts narodil chlapec, stará mama trvala na tom, že sa bude volať Luis. Rodičia ho však volali Leonard, a keď mal pätnásť, meno si zmenil aj ofi - ciálne. Ako Leonarda alebo pre priateľov Lennyho Bernsteina ho neskôr spoznal celý svet. K hudbe sa dostal pomerne neskoro. Mal desať rokov, rozvádzala sa jeho teta Clara a jej piano sa načas dostalo k Bernsteinovcom. Keď ho chlapec uvidel, okamžite sa chcel na ňom učiť hrať. Jeho otec, ktorý sa do Ameriky prisťahoval z Ruska a obchodoval s kozmetikou, dlho presadzoval, aby pokračoval v jeho biznise, ale hudba bola silnejšia. Hoci symfonický orchester naživo počul Lenny prvýkrát až ako šestnásťročný!

V roku 1934 Lenny začal študovať hudbu na Harvardovej univerzite. Vďaka kamarátstvu s budúcim skladateľom Aaronom Coplandom a ďalšími študentmi sa dostal až k dirigovaniu. „V tom čase som taktovku nerozoznal od kmeňa stromu,“ spomínal Leo nard Bernstein neskôr. Po Harvarde to chcel skúsiť na prestížnej Juliardovej akadémii, ale prihlásil sa až po riadnom termíne. Nevzali ho. Nakoniec sa dostal k maďarskému dirigentovi Reinerovi na Curtisov inštitút.

Ďalšou študijnou zastávkou bol Tanglewood, letný inštitút Bostonského symfonického orchestra, kde si ho v roku 1941 pod krídla zobral dirigent Serge Koussevitzky. Keď mal Lenny 22 rokov, ponúkol mu post hosťujúceho dirigenta v tomto orchestri, ale Lenny ako člen Americkej federácie hudobníkov, ktorá tento neorganizovaný orchester bojkotovala, ho prijať nemohol. Bernstein sa pokúšal v Bostone aspoň dávať hodiny, ale bez úspechu. Presťahoval sa teda do New Yorku, kde za 25 dolárov na týždeň počúval džezové nahrávky a prepisoval ich do notových záznamov. Okrem tejto práce si však aj poriadne užíval bohémsky hektický život, v ktorom bolo miesto na intímne vzťahy so ženami i s mužmi.

Z Tanglewoodu si Lennyho pamätal dirigent Rodzinski a rozhodol sa, že mu v sezóne 1943 – 1944 ponúkne miesto asistenta pri Newyorskej filharmónii. Na tomto poste sa však mladý muž k dirigovaniu veľmi nedostal. Osud s ním mal iné plány. V nedeľu 14. novembra 1943 mal v Carnegie Hall dirigovať Bruno Walter. Ale jeho zdravotný stav sa pred koncertom zhoršil tak, že nemohol na pódium. Mladý asistent Lenny ho teda musel zastúpiť. Bol to šokujúci triumf. Koncert vysielali naživo v rozhlase a počuli ho milióny ľudí. Na druhý deň sa pozitívna recenzia objavila rovno na titulke The New York Times! Niekto by si mohol myslieť, že to bolo iba dielo náhody a šťastia, ale mladý Bernstein mu statočne pomohol. Keďže vedel, že dirigent sa už dlhšie necíti dobre, usilovne študoval program jeho koncertu a osudovú šancu využil naplno.

V roku 1945 začal Bernstein pracovať ako hudobný riaditeľ New York City Symphony Orchestra a po smrti dirigenta Sergea Koussevitzkého v roku 1951 prebral jeho pozíciu v Tanglewoode, kde šéfoval a učil na dvoch katedrách. V tom istom roku sa v septembri po búrlivom niekoľkoročnom zasnúbení oženil s čilskou herečkou Feliciou Montealegre Cohnovou. Pošuškávalo sa, že hlavne preto, aby si vylepšil heterosexuálny imidž pred konzervatívnym vedením Bostonského symfonického orchestra, kde sa uchádzal o post dirigenta. S Feliciou mali tri deti - dcéry Jamie a Ninu a syna Alexandra Sergea. Počas manželstva sa Bernstein snažil pri svojich mimomanželských úletoch o maximálnu diskrétnosť.

Ale postupom času a hlavne preto, že hnutie za oslobodenie gayov naberalo na sile a význame, odhodlal sa opustiť svoju ženu a žil s milencom Tomom Cothranom. Keď sa neskôr dozvedel, že jeho žene diagnostikovali rakovinu pľúc, vrátil sa k nej a staral sa o ňu, až kým chorobe nepodľahla. Niektorí predpokladajú, že Lenny bol bisexuál – istým spôsobom by to mohli dokazovať aj jeho výroky o tom, že neuprednostňuje žiadne jedlo, muziku, pohlavie či formu sexu. Bernsteinov spolupracovník na West Side Story Arthur Laurents však tvrdil: „Bol to jednoducho gay, ktorý sa oženil.“ Ďalšia blízka priateľka o ňom vyhlásila, že mužov potreboval sexuálne a ženy emocionálne.

Bernstein bol svojím talentom renesančný človek. Komponoval symfónie aj muzikály, miloval džez i amerických skladateľov vážnej hudby, viedol orchester, učil, hral, dirigoval a nahrával. Po druhej svetovej vojne jeho kariéra začala prekvitať aj na medzinárodných pódiách, kde sa snažil presadzovať hudbu amerických súčasníkov. V štyri dsiatke sa stal najmladším hudobným riaditeľom v histórii Newyorskej filharmónie a bol povestný absolútnym nasadením. Dirigoval tak vášnivo, že niekoľkokrát na koncerte spadol z dirigentského stupienka. Kde sa objavil, tam spôsoboval vo fanúšikoch búrku nadšenia podobne ako dnes rockové hviezdy.

S úspechom rástol aj rebríček jeho naj – ako prvý Američan dirigoval v roku 1953 v milánskej La Scale Medeu v hlavnej úlohe s Mariou Callasovou, jeho umenie si vychutnali návštevníci prestížnych operných domov – newyorskej Metropolitnej opery a Štátnej opery vo Viedni. Ako dirigent debutoval aj v Izraeli a Ódu na radosť pri páde Berlínskeho múru pod jeho taktovkou sledovali ľudia nielen naživo, ale i prostredníctvom satelitu vo viac ako dvadsiatich krajinách. „Zažívam historický moment  neporovnateľný s inými v mojom dlhom, dlhom živote,“ vyhlásil vtedy 71-ročný Bernstein. Najširšia verejnosť si ho však bude pamätať najmä pre dnes už legendárny muzikál West Side Story.

Moderný príbeh inšpirovaný Shakespearovými večnými milencami sa rodil dlho. Nápad preniesť ho do súčasnosti medzi pouličné gangy dostal choreograf a režisér Jerome Robins už v roku 1949 a prizval si k nemu práve Leonarda Bernsteina a dramatika Arthura Laurentsa. Rozhodli sa, že napíšu hru, v ktorej hudba, tanec i dialógy budú plynulo nadväzovať. Narodil sa tak prvý americký muzikálový tím. Nad prácou sa však stretli znovu až v roku 1955 a pridal sa k nim vtedy ešte neznámy textár Stephen Sondheim. Kreatívny proces vôbec nebol jednoduchý, pretože každý zo štvorice tvorcov mal rovnaké slovo. Hoci prvé predstavenia v auguste 1957 vo Washingtone mali úspech, vo Philadelphii to bol prepadák.

Recenzie broadwayskej premiéry sa rozdelili na dva tábory, aj keď všetci kritici súhlasili, že to bolo jedno z najneobyčajnejších komerčných predstavení – pre realistický námet, nový jazyk ulice a chýbajúci happy end. West Side Story mala 734 predstavení vo Winter Garden Theatre, ale v roku 1958 získala v rámci Tony Awards len cenu za choreografiu a scénu. V decembri 1958 mal muzikál prvú európsku premiéru v londýnskom West Ende, kde ho odohrali 1 039-krát. Až tu sa mu dostalo skutočného uznania. Slávny muzikál sa v roku 1961 dočkal aj megaúspešnej fi lmovej verzie, v ktorej účinkovali Natalie Woodová (Maria), Richard Beymer (Tony) a Rita Moreno (Anita) – snímka získala 10 Oscarov, 3 Zlaté glóbusy, jednu Grammy a množstvo ďalších nominácií a ocenení.

„Aby ste mali úspech ako hudobný skladateľ na Broadwayi, musíte byť žid alebo gay, a ja som oboje,“ vyhlásil vraj Bernstein. Práve o tejto stránke jeho osobnosti sa otvorene hovorilo až v roku 1987, keď o ňom vyšla bio grafi a. Nebol to len človek oddaný hudbe, ale vždy podporoval charitu a staval sa na stranu diskriminovaných. Aj preto ho dlhé roky sledovala americká tajná služba FBI, ktorá ho podozrievala, že je členom komunistickej strany. Naposledy dirigoval Leonard Bernstein 19. augusta 1990 v Tanglewoode Bostonský symfonický orchester. Uprostred Beethovenovej Siedmej symfónie dostal záchvat kašľa a vyzeralo to, že koncert budú musieť zrušiť. Pre zdravotné problémy neskôr zrušil ďalšie vystúpenia a 9. októbra oznámil ukončenie aktívnej činnosti. Zomrel len päť dní po tomto vyhlásení 14. októbra 1990 na srdcový infarkt po zlyhaní pľúc a rakovine.

Maestro Lenny

Výber pre vás