<strong>Panovník Jozef II. však pred 220 rokmi umrel krátko po tom, čo ho okolnosti prinútili takmer všetky odvolať.</strong>

Jeho matka bola jednou z najvýraznejších postáv európskych dejín. Jozef II. bol totiž najstarším synom Márie Terézie a Františka I. Bol ich štvrtým dieťaťom a zároveň prvým synom. Keď sa 13. marca 1741 narodil, boli však už dvaja jeho súrodenci mŕtvi. Pokrstili ho ako Jozefa Benedikta Augusta Johannesa Antona Michaela Adama.

Budúci panovník mal vo viedenskom paláci prísny režim. Vstával ráno o 6.45, potom nasledovali modlitby a obliekanie, o 7.45 raňajkoval a o ôsmej sa začínalo jeho vyučovanie. Do pol desiatej sa učil po latinsky, potom mal štvrťhodinovú prestávku, do pol jedenástej sa venoval histórii a nemeckému čítaniu, po krátkej prestávke mal praktické písanie, potom ho čakal obed a konverzácia. Popoludní sa venoval geografii a znova latinčine a histórii - až do pol šiestej. Potom sa modlil ruženec a o pol siedmej mal hudobné lekcie, ktoré sa pravidelne striedali s hodinami tanca. O ôsmej sa jeho vyučovanie skončilo, do pol deviatej večeral a do štvrť na desať mohol hrať biliard. Poslednú polhodinku pred spaním venoval modlitbám a o trištvrte na desať bol už v posteli. Trikrát do týždňa chodil do jazdeckej školy a v nedeľu a cez sviatky sa venoval čítaniu.

Jeho sluhovia mali inštrukcie, podľa ktorých si musel umývať tvár a ruky ráno a večer, nohy raz do týždňa. Vždy v utorok a piatok po raňajkách mu dentista chodil čistiť zuby.

Jozef bol tvrdohlavé dieťa, radšej hladoval, než by odprosil alebo urobil to, čo od neho žiadali. Bol však veľmi nadaný a šikovný. Už ako šesťročný vedel čítať a písať v niekoľkých jazykoch a neskôr ako panovník dokonca ovládal aj češtinu. O jeho výchovu sa okrem iných starali gróf Kaunitz a gróf Karol Batthyányi von Németh Ujvár, ktorý mal naňho údajne najväčší vplyv.

Mária Terézia veľmi dobre ovládala umenie diplomacie a politike podriadila aj sobáše všetkých svojich detí. Jozef nebol výnimkou. Ako prvú mu vybrala vnučku Ľudovíta XV. Izabelu Parmskú, ktorú si zobral v októbri 1760. Hoci sa svadba konala počas sedemročnej vojny, hostina bola honosná. Mária Terézia totiž chcela nepriateľom Rakúska ukázať, že jej pokladnica je plná. Izabela bola vzdelaná mladá dáma, ktorá čítala filozofov a hrala na husliach. Bola to nekonvenčná žena, ktorá odmietala protokol, do kostola chodila zriedka a mala mimoriadne priateľský vzťah s manželovou sestrou Máriou Kristínou, ktorá sa neskôr v Bratislave vydala za Alberta Sasko-tešínskeho. Jozef svoju ženu miloval, ale ona jeho city veľmi neopätovala. Izabela niekoľkokrát potratila, až napokon po dvoch rokoch manželstva porodila dcéru Máriu Teréziu. Po roku ju čakal ďalší pôrod, počas neho však dcérka Mária Kristína zomrela. Krátko potom dostala Izabela kiahne, ktorým podľahla.

Po jej smrti už Jozef nemal chuť na ďalšie manželstvo, jeho matka ho však donútila. Roku 1765 si teda zobral druhostupňovú o dva roky staršiu sesternicu Máriu Jozefínu Bavorskú. Vôbec ho nepriťahovala, dokonca ju považoval za škaredú. Jozef odmietal plniť manželské povinnosti a bolo jasné, že s potomkom to bude horšie. Panovník udržiaval krátkodobé známosti, dokonca aj s prostitútkami, a jeho lekárske záznamy prezradili, že sa niekoľkokrát nakazil kvapavkou.

Aj druhé manželstvo bolo krátke. Mária Jozefína doplatila rovnako ako prvá Jozefova manželka na kiahne. Zomrela dva roky po svadbe. Jozef nemal šťastie, aj jeho jediná dcéra Mária Terézia z prvého manželstva o tri roky neskôr zomrela ako osemročná  na zápal pľúc. Viac sa neoženil.

S matkou nemal Jozef veľmi dobrý vzťah, hoci s ňou od roku 1764 spoluvládol. Mali konflikty, hlavne pre spôsob vládnutia a politické názory. Dobre vychádzal s otcom, ktorého predčasná smrť v roku 1765 ho veľmi zasiahla. Mária Terézia, ktorá porodila 16 detí a prekonala aj kiahne, zabijaka v jej rodine, roku 1780 prechladla na poľovačke a krátko nato zomrela. Jozef po nej prebral všetky právomoci a získal tak absolútnu vládu nad Rakúsko-Uhorskom. Keď porátame jeho vladárske tituly, bol cisárom Svätej rímskej ríše nemeckého národa, uhorským a českým kráľom a rakúskym arcivojvodom.

Po krajine veľa cestoval inkognito ako gróf Falkenstein, dobové karikatúry ho zobrazovali ako cisára vládnuceho z poštového kočiara.

Jeho hlavnými reformami boli v roku 1781 Tolerančný patent, ktorý okrem rímsko-katolíckeho vyznania toleroval aj iné náboženstvá. „Pre mňa je tolerancia čisto svetská záležitosť... Som pripravený zamestnať každého, kto sa venuje roľníctvu či obchodu, alebo usadiť v meste toho, kto má príslušnú odbornosť a prinesie výhody či usilovnosť do mojich krajín,“ napísal v jednom zo svojich listov. Technický a vedecký rozvoj podporil zrušením nevoľníctva a cenzúry. Stredovek sa skončil.

Jozef II. okrem iného zlepšil postavenie židov v krajine, založil kataster, zreformoval trestné právo, založil sieť nemocníc a pôrodníc, zriadil vo Viedni blázinec a zaviedol povinnú školskú dochádzku. Katolícka cirkev od neho dostala roku 1783 „darček“ v podobe zrušenia 738 kláštorov. Rády, ktoré sa nezaoberali vzdelávaním, zdravotníctvom alebo vedou, zrušil. Z ich majetkov financoval nové farnosti, školy a opateru starých kňazov. Do výchovy bohoslovcov zainteresoval štát, keď zrušil biskupské a zriadil dva štátne generálne semináre. Jeden z nich bol na Bratislavskom hrade.

Jedna z jeho reforiem poriadne ublížila vtedajšej Bratislave, ktorá bola hlavným mestom Uhorska a korunovačným mestom uhorských kráľov. Z jeho rozhodnutia prestal byť Prešporok roku 1783 hlavným mestom Uhorska a centrálne úrady z neho presunuli do Viedne a Budína. Radosť nemali ani v Trnave, keď tamojšiu univerzitu, ktorú roku 1635 založil ostrihomský arcibiskup Peter Pázmaň, v roku 1777 presťahoval do Budína a univerzitu v Košiciach dokonca zrušil.

Na rozdiel od svojej matky, ktorú v Prešporku korunovali za uhorskú kráľovnú s plnou parádou, on sa korunovať nedal, a preto ho uhorská šľachta posmešne volala királyi kalap – kráľ klobúk. Jeho matku v Prešporku milovali a ona mala toto mesto rada. Viackrát ho navštívila, dokonca založila v Petržalke prvý verejný park v Európe (dnešný Sad Janka Kráľa). Viedenčania si na také čosi museli počkať. Verejný park im venoval až Jozef II., keď dal po smrti Márie Terézie sprístupniť Práter.

Panovník podporoval umenie, mal rád hudbu. Na jeho dvore pôsobil ako dvorný skladateľ Antonio Salieri a komponoval tam aj geniálny Mozart. Na podporu nemeckého umenia si uňho objednal operu v nemčine Únos zo Serailu. Jozef sa hudbe venoval aj prakticky, hral na klavíri a Mozart ho v jednom liste zhodnotil takto: „Jeho prsty sú tvrdé, hudbu vníma ako počty, ale jeho snaha z neho urobila dobrého žiaka.“

Panovník bol pracovitý a vychádzal z predpokladu, že keď je poddaný zdravý a spokojný, je pre krajinu prospešnejší. Chcel, aby boli ľudia šťastní, ale podľa jeho predstáv. Uhorskej šľachte siahol na priveľa výhod a urobil to prirýchlo, aj preto jeho úsilie neskôr stroskotalo. Počas svojej vlády vydal neuveriteľných šesťtisíc výnosov a nariadení!

Začiatkom roka 1790 už Jozef chápal, že jeho reformy jednoducho neprežijú. Žil vo viedenskom paláci osamelý, s podlomeným zdravím a prepracovaný. Vedel, že jeho ríša je oslabená a hrozí jej rozpad, a on sám je viac ako nepopulárny. Zatrpknutý panovník 30. januára formálne zrušil takmer všetky svoje reformy v Uhorsku. Z tých najdôležitejších zostali v platnosti len Tolerančný patent a Patent o zrušení nevoľníctva. Nemal ani štyridsaťdeväť rokov, keď 20. februára 1790 nečakane zomrel na tuberkulózu.

Pochovali ho vo Viedni v kapucínskej krypte, kde spočívali ďalší Habsburgovci i jeho manželky, a na náhrobný kameň si dal vyryť nápis: Tu odpočíva Jozef II., ktorý vo všetkom, čo robil, zlyhal.

Jozef II. chcel život v habsburskej monarchii zlepšiť na maximum

Výber pre vás