Vo svojich dielach využíval bohaté vedomosti z matematiky, geometrie, zo stereometrie. Pôdorysy jeho stavieb vyzerajú, akoby sa iba hral s kružidlom. Vkladal do nich číselnú symboliku a jedinci milujúci konšpirácie o ňom radi vravia, že využíval rôzne tajomné energie. Jeho médiom však bolo svetlo, nerobil okná iba preto, aby v budovách nebola tma, budovy projektoval pre svetlo. Dokázal ho svojimi stavbami doslova pretiahnuť. Nech je to ako chce, jedno je isté, Jan Blažej Santini-Aichel predbehol svoju dobu a barokovú gotiku dotiahol do dokonalosti. Bol to génius dodnes zahalený tajomstvom.

Ak by ste si stroj času nastavili o 340 rokov a pár dní dozadu a vybrali sa do Prahy, isto by ste zistili, že 3. februára 1677 v rodine váženého kamenára talianskeho pôvodu Santiniho Aichla prišiel na svet najstarší syn Jan. Chlapec sa narodil sčasti ochrnutý, mal zakrpatenú postavu a na chrbte hrb. Znie to ako paradox, no práve táto telesná chyba mu predurčila slávu: keďže by fyzicky nezvládol kamenársku robotu, rozhodol sa študovať maliarstvo. Ale ani kamenárstvo mu nebolo cudzie, veď doslova strávil detstvo v Chráme sv. Víta na Pražskom hrade, na ktorom pracoval jeho otec. A zrejme aj odtiaľ neskôr čerpal inšpiráciu pre svoje diela.

Keď mal devätnásť rokov, vybral sa na skusy do sveta. Podnikol cestu cez Rakúsko až do Talianska, kde sa v Ríme stretol so slávnou talianskou architektúrou. Tento moment bol pre neho zlomovým, najviac naň zapôsobili diela talianskeho architekta Francesca Borrominiho, predstaviteľa dynamického baroka, ktorého konzervatívci považovali za blázna, a Camilla-Guarina Guariniho. Počas pobytu na Apeninskom polostrove prijal otcovo meno Santini-Aichel (známych je viacero podôb Santiniho mena – pozn. red.). Po návrate do vlasti sa bližšie zoznámil so stavbami Rakúšana Johanna Bernharda Fischera z Erlachu a Jana Baptistu Matheya, na ktorých neskôr aj čiastočne nadviazal, keď pokračoval v ich zákazkách.

Projektovať stavby začal už ako 23-ročný a prvú známejšiu zákazku dostal Santini v roku 1702. Išlo o rekonštrukciu gotického kláštorného Kostola Nanebevzetí Panny Marie a sv. Jana Křtitele v Sedleci pri Kutnej Hore. Na projekte, ako aj na mnohých ďalších, spolupracoval s bratom Františkom, ktorý pokračoval v otcovej kamenárskej profesii. Podarilo sa mu spojiť gotiku s barokovými princípmi, čím sa od začiatku svojej kariéry úplne vymykal spomedzi ďalších európskych architektov tejto doby. Tam sa zrodil jeho osobitý štýl a meno Santini sa stalo pojmom. Santinimu sa darilo a o tri roky neskôr kúpil v Prahe na Malej Strane za tritisíc zlatých v hotovosti Valkounský dům na Nerudovej ulici a v roku 1707 prikúpil aj susedný dom U zlaté číše a obe budovy spojil.

Čo sa týka jeho osobného života, ešte v tom istom roku sa oženil s Veronikou Alžbětou, dcérou cisárskeho maliara Kristiána Schrödera, u ktorého sa kedysi vyučil. Narodili sa im traja synovia, tí sa však nedožili dospelosti. Prežila iba najmladšia dcéra Anna Veronika. V roku 1720 architekt ovdovel, no čoskoro sa oženil s Antoniou Ignatiou Chřepickou s Modliškovic, čím sa povýšil do šľachtického stavu a rozšíril svoje spoločenské styky. S ňou mal dcéru Janu Ludmilu a syna Jana Ignáca Rocha.

Ale poďme späť k Santiniho práci. V jeho dielach možno nájsť rôzne asociácie, mnohí tvrdia, že bol kabalista, zbližoval symboliku tvaru so zobrazujúcim princípom. Nerozlučne spätými aspektmi jeho umeleckého vyjadrovania sa stali gotizmus a ikonizmus. Ich symbolom je svetlo, plne ho využil v každej svojej stavbe.

Niektoré zdroje uvádzajú, že na meranie používal šípy, ktoré vtedy mali dĺžku jedného viedenského lakťa (0,777 m – pozn. red.). Ak by ste sa v Českej republike rozhodli hľadať Santiniho diela, máte o zábavu a zážitok postarané, je ich totiž takmer sto. A nejde iba o kostoly, chrámy, kaplnky či cintoríny. Tento geniálny architekt má prsty v palácoch či hospodárskych stavbách. Investormi jeho diel boli najmä opáti, ktorí stáli na čele cisterciánskych kláštorov (ako to bolo pri spomínanom sedleckom kostole), premonštrátskych kláštorov (v tomto prípade musíme spomenúť Želiv) a v neposlednom rade benediktíni (Kladruby u Stříbra, Rajhrad, Panenské Břežany). Z hospodárskych budov spomenieme zájazdový hostinec v Ostrove nad Oslavou, hospodársky dvor Lyra a hostinec Táferna v Žďári nad Sázavou. Z palácových stavieb zámok Karlova Koruna v Chlumci nad Cidlinou či prístavbu zámku v Rychnove nad Kněžnou.

Santiniho záľuba v číslach sa prejavuje najmä v podobe geometrických obrazcov a je spojená s cirkevnou symbolikou. Číslo tri predstavuje svätú trojicu a môžete ho vidieť v podobe rovnostranného trojuholníka napríklad v pôdoryse kaplnky sv. Anny v Panenských Břežanoch alebo na oknách v podobe sférických trojuholníkov na Zelenej hore, či trojlistov v Sedleci. Symbolika sférického trojuholníka, ktorý je vlastne spoločným prienikom troch kružníc, vyjadruje v Santiniho šifre symbol sveta. Stredom sférického trojuholníka preniká Boží duch a díva sa Božie oko.

Číslo 5 predstavuje v Santiniho dielach päť Kristových rán. Najvýraznejšie je v Kostole sv. Jana Nepomuckého na Zelenej hore pri Žďári nad Sázavou, ktorý je vrcholom nepomucenského kultu. Pôdorysom je päťcípová hviezda, päť vchodov, päť kaplniek, päť trojuholníkových a päť oválnych oltárov, a na najväčšom z nich päť anjelov. Číslo päť tam Santini použil ako princíp, jazyk a matematika splývajú v jedno. V centrálnej kopule je päť lunet a je zdobená desaťcípovou hviezdou. Päťka je celkovo symbolom samotného Jana Nepomuckého, vraví sa, že v okamihu jeho smrti vyšlo na nebi päť hviezd. Desiatka je symbolom Božích prikázaní a súčtom prvých štyroch číslic priestorov dimenzie (štvrtý je nadpozemský – pozn. red.). Tento súčet je chápaný aj ako univerzum sveta.

Ďalším číslom je 6, ide o kozmické číslo. Santini používal šesťcípové hviezdy a šesťuholníkové pôdorysy (kaplnka Mena Panny Márie v Mladoticiach – pozn. red.). Dvanástka vyjadruje dvanásť hviezd na korune Panny Márie či božské číslo, ktorým sa merajú nebeské sféry. Pôdorysy Santiniho diel často vznikali zo siete kružníc, znalci sa domnievajú, že akúkoľvek vzdialenosť odvodil od základného kružnicového vzorca.

Z ďalších Santiniho stavieb by sme mohli spomenúť kláštorný Kostol Nanebevzetí Panny Marie, sv. Wolfganga a sv. Benedikta v Kladruboch. Pôvodný románsky kostol zničili husiti a chátral až do 17. storočia. Bola vypísaná súťaž na zreštaurovanie, Santini ju vyhral pred Kryštofom Dientzenhoferom. Na severe a juhu stavby nechal strhnúť obidve románske veže a celú stavbu podriadil stredovej kupole. V dvoch menších oltároch sú vystavené pozostatky sv. Victoriana a sv. Aurelia.

Ak sa však vyskytnete na Zelenej hore, máte šancu vidieť ďalšie Santiniho dielo. Ide o budovu terajšej reštaurácie Táferna. Pôvodne to bol hostinec, ktorý nechal okolo roku 1720 postaviť tamojší opát Václav Vejmluva, ktorý bol synom sládka z pivovaru v brnianskom kláštore cisterciánok. Priatelil sa so Santinim, tak bola voľba ľahká. Keď bol hostinec hotový, opátov otec doň posielal pivo, ktoré opát chodieval s obľubou ochutnávať. V hostinci potom boli ubytovaní talianski robotníci, ktorí na Zelenej hore stavali kostol. Dostávali pivo zadarmo a odtiaľ aj pochádza skomolený názov, ktorý vznikol z talianskeho slova taverna.

Jan Blažej Santini-Aichel zomrel 7. decembra v roku 1723 vo veku nedožitých štyridsaťsedem rokov, no i počas takéhoto krátkeho života dokázal veľa. Pracoval pre významnú klientelu, získaval veľké a náročné zákazky a bol uznávaný, vážený a obdivovaný. Napriek tomu, že po ňom zostali desiatky nádherných stavieb, jeho autentická podobizeň sa nezachovala.

Majster svetla Santini: Geniálny architekt predbehol dobu a dodnes je zahalený tajomstvom

Výber pre vás