Clara Josephine Wiecková sa narodila 13. septembra 1819 v lipskej rodine, ktorej vášňou bola hudba. Talent zrejme zdedila po matke, ale jej otec ho doviedol k dokonalosti. Friedrich Wieck bol zanieteným učiteľom hudby a jeho manželka Marianne Tromlitzová bola speváčka a klaviristka. S manželom sa rozviedla, keď mala Clara šesť a o pár mesiacov sa znova vydala. Neskôr sa narodil syn Woldemar Bargiel, ktorý sa stal významným hudobným skladateľom.

Friedrich Wieck mal povesť prísneho človeka a k dcére sa niekedy správal až despoticky. Z Clary sa rozhodol vychovať virtuózku, tak cvičila na klavíri už ako päťročná. Vymyslel vlastnú metódu učenia a Clara mala každý deň hodiny klavíra, huslí, spevu, teórie či skladby. Do normálnej školy nikdy nechodila, venovali sa jej súkromní učitelia. Aj denník si písala pod vedením otca a musela mu ho dokonca čítať. Kontroloval všetko, čo sa jej týkalo.

Rok 1828 bol pre vtedy len deväťročnú Claru naozaj významný. Otec sa oženil s Clementine Fechnerovou a ona mala v októbri svoj prvý verejný koncert v Lipsku. Práve tam sa s Wieckovcami prvýkrát stretol vtedy osemnásťročný mladík Robert Schumann, ktorý túžil byť klavírnym virtuózom. Hra deväťročného dievčatka Schumanna absolútne očarila. Hoci ešte nasledujúci rok študoval právo, nakoniec si od matky vypýtal dovolenie zanechať štúdiá a venovať sa hudbe. Robert sa nasťahoval k Wieckovcom a stal sa žiakom Clarinho otca. Clara vtedy odchádza na turné cez viacero európskych miest až do Paríža, kde si zahrá s Nicolom Paganinim. O päť rokov neskôr ju už pozná celá Európa ako fenomenálny talent a obdivujú ju skladatelia a virtuózi ako Mendelssohn-Bartholdy, Paganini či Chopin. Otec jej výrazne pomáha. Vyberá jej repertoár a nielen to, stará sa aj o servis nástrojov, na ktorých má hrať, pretože v tom čase boli koncertné krídla dosť zanedbané, a tak mohli vypovedať službu uprostred koncertu. Vďaka otcovi sa Clara nemusela obávať takejto blamáže a mohla sa sústrediť len na svoj výkon.

Keď Robert Schumann spoznal Claru, bola ešte dieťa a on sa uchádzal o priazeň Ernestiny von Frickenovej, s ktorou sa aj zasnúbil. Keď sa však dozvedel, že je iba adoptovaná a  nebude dediť po svojej bohatej rodine, zasnúbenie zrušil. Jeho pozornosť potom upútala pätnásťročná Clara. Zblížili sa a ako šestnásťročná dostala od neho prvý bozk. Keď sa to dozvedel jej otec, bolo zle. Romanca s mladíkom bez príjmov sa mu vôbec nepozdávala. Koncertný umelec z neho byť nemohol, lebo mal trvalo poškodený prostredník na pravej ruke. Bol však veľmi šikovný hudobný skladateľ, editor a dokonca si založil vlastný časopis. Wieck sa však rozhodol svojej dcére zakázať akýkoľvek kontakt so Schumannom. Tajne si vymieňali aspoň listy. Počas turné v zahraničí sa mu Clara úchytkom pokúšala písať. Štrnásteho augusta 1837 sa v tajnosti zasnúbili a Robert formálne požiadal o jej ruku. Clara však ešte nemala 21 rokov, nebola plnoletá a jej otec Schumanna odmietol. V septembri 1839 sa preto Robert s Clarou obrátili na súd so žiadosťou o povolenie sobáša aj bez súhlasu jej otca. Proces však na Wieckovu intervenciu stále odkladali a na povolenie si museli počkať do augusta 1840. Clara sa nakoniec vydávala deň pred svojimi dvadsiatymi prvými narodeninami 12. septembra 1840 v dedinke pri Lipsku. S otcom, ktorý bol stále proti manželstvu, sa zmierili až o tri roky neskôr.

Dlhoočakávané manželstvo však nebolo presne to, o čom Clara snívala. Robert totiž nechcel, aby Clara koncertovala, žiadal, aby sa mu venovala. Musela obmedziť aj cvičenie, pri jej hre sa totiž Robert nemohol sústrediť na skladanie. Situácia sa zmenila, až keď sa presťahovali do väčšieho bytu do Drážďan. Clara mohla ďalej cvičiť na klavíri a dokonca aj komponovať. Ale ideálne to nebolo. Ako keby večnej kontroly nebolo dosť, ani v manželstve nemala priveľa súkromia. Kým jej predtým denníky kontroloval otec, teraz to robil  manžel!

Už rok po svadbe sa Schumannovcom narodilo prvé dieťa – dcéra Marie (1841) a deti potom s ročnými až trojročnými prestávkami pribúdali - Eliza (1843), Julie (1845), Emil (1846), Ludwig (1848), Ferdinand (1849), Eugenie (1851) a Felix (1854). O deti sa starali pestúnky, päť z nich neskôr žilo mimo domu a s Clarou ostali iba Felix a Eugenie.

Byť zázračným dieťaťom je jedna vec, ale stať sa zrelým hudobníkom je oveľa ťažšie. Clara však svoj talent potvrdila. V osemnástich odohrala sériu recitálov vo Viedni a bolo vypredané. Kritici sa predháňali v pochvalách a dostala aj najvyššie rakúske hudobné ocenenie. Clara sa venovala aj komponovaniu - svoj prvý klavírny koncert zložila, keď mala štrnásť. Ako však dospievala, prestala si dôverovať: „Niekedy som verila, že mám kreatívny talent, ale tejto myšlienky som sa vzdala. Žena nesmie túžiť komponovať, ešte nikdy to žiadna nedokázala.“

Hoci manžel z nej chcel mať tradičnú gazdinku, našťastie sa mu to nepodarilo dosiahnuť. Navyše, veľká rodina potrebovala poriadne príjmy, a tak Clara na koncertné turné musela. A ona ich milovala. Bola skutočnou koncertnou umelkyňou, manažérkou a hlavnou živiteľkou svojej veľkej rodiny. Dokonca pomáhala uvádzať manželove skladby. Tomu sa darilo i nedarilo podľa toho, v akom štádiu bola jeho psychická choroba.

Schumann trpel maniodepresívnymi poruchami, mal rôzne fóbie, depresie a roku 1844 aj zvukové halucinácie. O dva roky neskôr sa jeho stav zlepšil a mohol už navštíviť viaceré európske veľkomestá. Ale choroba nepovedala posledné slovo. Roku 1853 sa Robertovi opäť vrátili zvukové halucinácie v oveľa vážnejšej forme. Počul najprv anjelské a neskôr démonické hlasy. Dvadsiateho siedmeho februára 1854 sa pokúsil o samovraždu, keď skočil z mosta do rieky Rýn, ale podarilo sa ho zachrániť. Do psychiatrickej liečebne neďaleko Bonnu ho prijali o pár dní neskôr.

Jeho choroba bola výsledkom neliečeného syfilisu. Clara bola vtedy tehotná s Felixom a lekári boli proti tomu, aby manžela v liečebni navštevovala. Zostal tam až do smrti 29. júla 1856. Clara sa s ním stihla rozlúčiť dva dni predtým. Schumann mal iba štyridsaťšesť rokov a zostala  po ňom vdova so siedmimi deťmi (jeden zo synov umrel ako ročný). Najmladší syn nemal ani tri roky.

Predpokladá sa, že Schumann dostal syfilis v roku 1831 od ženy, o ktorej sa vie iba toľko, že sa volala Christel. Podľa moderných poznatkov Schumann nebol duševne chorý, jeho psychické stavy mal na svedomí práve neliečený syfilis. Aj napriek tomu dokázal za sebou zanechať významné dielo a tvrdo pracoval.

Ešte počas Robertovho života sa s rodinou zoznámil mladý Johannes Brahms. Dvadsaťročný mladík k nim prišiel neohlásený roku 1853 s odporúčaním od huslistu Josepha Joachima. Schumannovcov očaril svojou hudbou a ostal u nich niekoľko týždňov. Stal sa Clariným blízkym priateľom a podporoval ju počas Robertovej choroby a internácie v blázinci. O štrnásť rokov mladší Brahms vtedy zintenzívnil svoje vzťahy s Clarou. Bolo jasné, že mladý skladateľ bol do nej zamilovaný, ako to potvrdzujú mnohé listy. Ale čo sa medzi nimi v rokoch 1854 až 1856, keď žil Schumann v liečebni, naozaj stalo, a či bol ich vzťah aj hlboko intímny, ostáva nejasné. Korešpondenciu z toho obdobia  zničili. Ale istý čas spolu bývali v jednom byte v Düsseldorfe. Brahms sa s Clarou radil o svojej tvorbe a pomáhal jej s deťmi, keď musela ísť na turné. Sám ju sprevádzal len veľmi zriedka.

Clara Schumannová síce vyčnievala z davu a rozhodne nebola typickou predstaviteľkou svojej doby, ale pre históriu sa rozhodla byť ženou, ktorá milovala iba jedného muža – Schumanna. Keď zomrel, na koncertoch sa venovala hlavne interpretácii jeho diel a od roku 1877 pracovala na usporiadaní jeho hudobnej pozostalosti. Život však nemala  ľahký. Okrem nešťastného konca svojho manžela prežila viacero ďalších tragédií. Prvý syn Emil mal iba rok, keď  roku 1847 zomrel. To však nebolo posledné dieťa, ktoré prežila. Dcéra Júlia umrela roku 1872 a zanechala dve malé deti. O sedem rokov zomrel jej 25-ročný syn Felix. Jeho syn Ludwig bol podobne ako Schumann psychicky labilný a skončil v blázinci. Ďalší syn Ferdinand umrel ako 43-ročný a ona sa musela postarať aj o jeho deti.

Clara sa niekoľkokrát sťahovala a jej diár bol neustále plný termínov koncertov v Nemecku a po celej Európe. Roku 1878 bola jedinou ženou vyučujúcou na frankfurtskom konzervatóriu a na tomto poste zotrvala štrnásť rokov. V tom období  nesmierne obohatila modernú techniku hry na klavíri. Vlastnú hudbu skladala dvadsaťdva rokov, komponovania sa vzdala až rok pred manželovou smrťou. V denníkoch Roberta Schumanna sa objavil aj tento zápis: „Mať deti a manžela, ktorý stále žije v svete predstáv, nejde dokopy s komponovaním. Nemôže pravidelne pracovať a často znepokojene premýšľam o tom, koľko úžasných nápadov takto stratí.“

Päťdesiate výročie koncertovania oslávila Clara Schumannová roku 1878 koncertmi vo Frankfurte a v Lipsku a potom koncertovala ešte ďalšie roky. Posledný raz sa na pódiu predviedla ako sedemdesiatjedenročná 12. marca 1891. Ku koncu života trpela hluchotou a často potrebovala invalidný vozík. Jej zdravotný stav sa zhoršil, keď v roku 1896 dostala porážku. O niekoľko mesiacov, 20. mája zomiera. Pochovali ju, ako si to sama želala, v Bonne vedľa milovaného manžela.

Clara Schumannová: Virtuózka, ktorá predstihla svoju dobu

Výber pre vás