Problémy so zásobovaním, rozmáhajúci sa čierny trh a narastajúca nespokojnosť obyvateľstva. Aj taká bola československá realita na jeseň roku 1947. Komunistom, ktorí stáli na čele vlády, bolo jasné, že sa im to môže vypomstiť. Rozhodli sa teda pre zmenu na čele ministerstva vnútorného obchodu. Tromfom mal byť Alexej Čepička, ich nie príliš známy poslanec, ktorý mal však vo vnútrostraníckych kruhoch povesť radikála. Funkciu prevzal na začiatku decembra 1947 a netajil sa tým, že ju vôbec nepovažuje za vrchol svojej kariéry. „V nej som si nevytýčil hranice, toto je len prvý stupienok,“ hovoril.

Nový minister sa uviedol tak, ako strana chcela – tvrdým postupom proti odporcom. Vyhláškou zakázal veľkoobchodníkom disponovať tovarom, vzápätí u nich vykonali príslušníci bezpečnosti razie a minister mohol národu predložiť „dôkazy“ o odhalenej šmeline. To, že mnohé boli vyfabrikované, nikto neriešil – Alexej Čepička sa zo dňa na deň stal hviezdou. O svojich ambíciách neklamal. Post ministra vnútorného obchodu bol len jeho prvým krokom do politických výšin.

Do komunistickej strany vstúpil Alexej Čepička v roku 1929 ako poslucháč práva na Karlovej univerzite. Skôr ako revolucionárom alebo usilovným študentom bol však vraj bohémom. Napriek tomu školu úspešne dokončil a zamestnal sa ako koncipient v advokátskej kancelárii, kde ho zastihla aj vojna a odkiaľ ho v roku 1942 odviedlo gestapo. Medzi ľuďmi sa povrávalo, že omylom. Zatknúť vraj mali jeho šéfa, ten však v kancelárii práve nebol. Tak či onak, Čepička skončil v koncentračnom tábore Buchenwald.

Prežil ho a po oslobodení sa v máji 1945 vrátil do rodného Kroměříža. Stal sa predsedom revolučného národného výboru v meste a to, že je jeho pánom, dokazoval od prvých chvíľ. Miestnu pobočku banky napríklad prinútil, aby mu vydala pol milióna korún „na potreby úradu“. Pred sudcov okresného súdu zase predstúpil v sprievode ozbrojencov a oznámil im, že staré zákony už neplatia, a kým sa v republike prijmú nové, rozhodovať bude národný výbor, čím však myslel seba. Až po niekoľkých dňoch vysvitlo, že nehovoril pravdu, a práca súdu sa obnovila. Podobných situácií sa v Kroměříži odohralo niekoľko a mesto ovládol strach. Ani nezákonné kroky však nezahatali Čepičkov politický vzostup. Naopak, mladého energického funkcionára si všimlo aj vedenie komunistickej strany. Dostal sa na jej kandidátku a vo voľbách v roku 1946 bol zvolený za poslanca parlamentu.

<strong>Keď žena, tak vplyvná</strong>

Ani po tom, ako sa stal členom vlády, však Alexej Čepička nemohol povedať, že by sa mu otvorili dvere do užšieho straníckeho vedenia. A tam sa veľmi chcel dostať. Zameral teda svoju pozornosť na prvého muža strany Klementa Gottwalda, stal sa „jeho človekom“ a neoceniteľné služby mu poskytoval najmä počas februárového komunistického puču v roku 1948. Za svoj tvrdý postup proti nekomunistickým ministrom si potom v novej vláde vyslúžil novú funkciu. Stal sa ministrom spravodlivosti.

Ku Gottwaldovi, zvlášť po tom, ako sa stal prezidentom, sa však chcel Čepička dostať ešte bližšie. Vedel totiž, že tak by mohol byť jeho vplyv oveľa silnejší. Napokon sa mu to podarilo, nie však politickou cestou, ale svadbou. Začal sa krútiť okolo Marty Gottwaldovej, jeho dcéry. Antonín Novotný, člen vedenia KSČ a po roku 1957 prezident, neskôr spomínal, ako to bolo: „Čepička sa pôvodne uchádzal o dcéru Zdeňka Nejedlého, tá ho však odmietala. Raz jej niesol do divadla ruže a zbadal tam Gottwaldovú. Dal kyticu jej a tak sa to začalo.“

Čepičkovi taktika vyšla. S Martou Gottwaldovou sa oženil, osvojil si aj jej dcéru z dávnejšieho vzťahu a dostal sa nielen do „prvej rodiny“, ale aj do najužšieho, trojčlenného vedenia strany a štátu. Po zatknutí a neskoršom odsúdení Rudolfa Slánskeho, (bol Čepičkovým svedkom na svadbe), o ktoré sa výrazne pričinil, sa stal dokonca jediným blízkym spolupracovníkom Klementa Gottwalda a dôsledne strážil, aby sa k nemu už nikto iný nemohol takto priblížiť. Bol druhým najmocnejším mužom v štáte.

To, že sa Čepička oženil kvôli kariére, bolo verejné tajomstvo, preňho však bolo podstatné, že postupoval v mocenskej hierarchii. So samotným získaním funkcie sa však neuspokojoval, rezort, na čele ktorého stál, sa vždy snažil prispôsobiť svojim predstavám a dôsledne v ňom presadzoval vedúcu úlohu strany.

Ako prvý komunistický minister spravodlivosti začal, pochopiteľne, v justícii. Po jeho nástupe prebehli rozsiahle čistky v radoch sudcov a advokátov. Zlikvidovaná bola nezávislosť súdov, pre ktoré už neboli pri rozhodovaní záväzné iba zákony, ale aj nariadenia vlády a ministerstiev. Justícia podľa sovietskeho vzoru, to bola Čepičkova zásada. Najdôležitejšou postavou sa stal prokurátor a sudca mal ním navrhnutý trest iba potvrdiť. Aby nedošlo k pochybnostiam, ministerstvo spravodlivosti si vyhradilo právo určovať, ako sa má pri dôležitých procesoch postupovať, a rozhodovalo aj o výške trestu.

Z iniciatívy Alexeja Čepičku uzrel svetlo sveta aj zákon na ochranu ľudovodemokratickej republiky. Zaviedol trestné činy proti režimu, na základe ktorých boli na prísne tresty (zväčša vo vykonštruovaných procesoch) odsúdené desaťtisíce ľudí a zriadené tábory nútených prác.

Na príprave politických procesov sa Čepička osobne a významnou mierou aj podieľal. V prípade Rudolfa Slánskeho bol napríklad v politickej komisii na prípravu procesu a neskôr aj v ďalšej, ktorá pripravovala definitívnu podobu obžaloby. Ani na chvíľu pritom o správnosti svojho konania nezapochyboval, naopak, politické a justičné vraždy verejne schvaľoval.

<strong><a onclick="window.open('/pix?a=open&amp;oid=127036','Pix','scrollbars=no, menubar=no, location=no,toolbars=no,resizable=yes,width=600,height=600')"> </a>Krok od tretej svetovej</strong>

Podľa sovietskeho vzoru začal v roku 1950 Alexej Čepička pretvárať aj armádu. Mandát mu na to dal jeho svokor, keď ho vymenoval do funkcie ministra národnej obrany. Tento post si mimoriadne obľúbil a v riadení armády sa priam vyžíval. Dal sa dokonca vymenovať do hodnosti armádneho generála!

„Vlastne som sa minul povolania a ľutoval som, že som sa od začiatku nemohol venovať práci v armáde, napríklad ako vojak z povolania,“ spomínal po rokoch. Takisto ako v justícii aj tu začal najprv s rozsiahlymi čistkami. Požiadal o príchod sovietskych poradcov, ktorých názorom sa podroboval, navonok však všetko prezentoval ako vlastné nápady a rozhodnutia. Z jeho iniciatívy sa zmenili aj vojenské uniformy. Ako inak, vzorom boli sovietske. Krátko po svojom nástupe na čelo rezortu zriadil Čepička aj smutne známe PTP čiže pomocné technické prápory. Šlo o zvláštne jednotky armády, v skutočnosti tábory nútených prác, do ktorých bez ohľadu na vek zaraďovali ľudí nepohodlných komunistickému režimu.

Na čele rezortu obrany bol Čepička šesť rokov a za ten čas z neho vytvoril čosi ako štát v štáte. Ministerstvo nemohol nikto kontrolovať a témy týkajúce sa armády sa vo vláde prestali prerokúvať, schvaľovali sa automaticky tak, ako ich navrhol minister. Postupne sa zvyšovali početné stavy armády a z roka na rok astronomicky rástli aj výdavky. Kým v roku 1950 šlo na obranu 9,5 miliardy korún, o tri roky neskôr to už bolo vyše 99 miliárd! Alexej Čepička navyše dostal pod kontrolu (v záujme zabezpečenia bojaschopnosti armády) aj priemyselné rezorty. A dôvod? Príprava vojny.

Po svojom odchode z funkcie Čepička spomínal, ako ho v roku 1951 Stalin osobne poveril dôležitou úlohou. Bol vraj zodpovedný za to, že do konca roku 1953 bude československá armáda pripravená na útok proti západnej Európe. Zrejme len vďaka tomu, že v marci 1953 sovietsky diktátor zomrel, teda svet nezachvátila tretia svetová vojna.

Päť dní po Stalinovi však zomrel aj Gottwald, čo Čepičkom otriaslo. Práve ich vplyv bol totiž pre jeho doterajšiu kariéru rozhodujúci. Novej situácii sa však prispôsobil a uzavrel dokonca prímerie s niektorými svojimi dovtedajšími politickými rivalmi. Vďaka tomu prežil vo vrcholných funkciách až do roku 1956.

Po tom ako sa rozpútala kritika kultu osobnosti a začalo sa nahlas hovoriť o „chybách“ spôsobených v nedávnej minulosti, však už bolo Čepičkovo zotrvanie v najvyšších orgánoch strany a štátu nemysliteľné. Ako jedného z hlavných vinníkov politických procesov a nezákonností ho v apríli 1956 odvolali z funkcie ministra obrany, o dva roky neskôr prišiel aj o miesto vo vedení strany a v roku 1963 ho z nej dokonca vylúčili, čo až do konca života považoval za najväčšiu krivdu a poníženie. Mal pritom šťastie. Možno si to ani neuvedomoval, ale bol prvým vysokým komunistickým politikom, ktorý opustil funkciu bez toho, aby skončil vo väzení alebo na šibenici. Naopak, nasledujúcich 27 rokov si žil ako dobre zabezpečený dôchodca.

Alexej Čepička: Postrach

Výber pre vás