<strong>Získal zaň síce obrovské uznanie, pretaviť na ďalšie úspechy ho už však nedokázal.</strong>

Obrancovia Viedne v septembri 1683 už dva mesiace čelia tureckému obliehaniu. Sú vysilení, elitné jednotky janičiarov útočiace na hradby deň čo deň im nedajú vydýchnuť. Výzvy na kapituláciu však rázne odmietajú. V tejto situácii sa dozvedajú priaznivú novinu. Zvedovia, ktorým sa z obkľúčeného mesta podarilo preniknúť a vrátiť sa späť, oznamujú, že na pomoc im prichádza poľský kráľ Jan III. Sobieski. Zaväzuje ho k tomu zmluva, ktorú na jar uzavrel s cisárom Leopoldom. Podľa nej ani jeden z nich nepristúpi na separátny mier s Osmanskou ríšou a v prípade, že sultánova armáda zaútočí na Viedeň alebo Krakov, prídu si na pomoc.

Neďaleko obliehaného mesta už čaká Karol Lotrinský s 18-tisíc cisárskymi vojakmi a posilami, ktoré Leopoldovi poslali ríšski spojenci. Keď privedie Sobieski svoju tridsaťtisícovú armádu, narastá počet mužov v plnej zbroji takmer na 70-tisíc. Hoci ich pred Viedňou čaká obrovská presila, veria, že uspejú. Jan Sobieski a Karol Lotrinský dávajú dohromady plán bitky a poľský kráľ, pretože má najväčšie skúsenosti z bojov s Turkami a Tatármi, sa stáva hlavným veliteľom aliančných síl.

„Nejdete do bitky za kráľa ani za cisára. Dnes budete bojovať za Boha,“ oslovil vojakov pred útokom na Turkov.

Na svitaní 12. septembra predstupuje pred vojakov. „Nejdete do bitky za kráľa ani za cisára. Dnes budete bojovať za Boha,“ zdôrazňuje. Krátko nato začínajú z vrchu Kahlenberg útočiť na hlavné turecké sily jednotky Karola Lotrinského a na niekoľkých miestach sa im darí prelomiť nepriateľskú líniu. Západne od nich zvádzajú víťazné boje ríšske pluky, Poliaci narážajú na druhej strane na tvrdý odpor.

Okolo jednej popoludní nastáva kľúčový moment bitky. Z úpätia Schafbergu vyráža proti tureckým líniám pätnásťtisíc poľských jazdcov so svojím kráľom na čele. „Vyzeralo to, akoby sa dolu valili búrkové mračná alebo vlna čiernej smoly,“ opísal neskôr útok jeden z očitých svedkov. Podvečer sa bitka končí. Na poli zostáva tritisíc spojeneckých a pätnásťtisíc tureckých vojakov, ktorí padli. Asi päťtisíc Turkov končí v zajatí. „Prišiel som, videl som, Boh zvíťazil! (Veni, vidi, Deus vicit!),“ vyriekne spokojne, parafrázujúc Caesara, Jan Sobieski. Keď však vzápätí vstupuje do honosného stanu veľkého vezíra, nachádza ho prázdny. Kara Mustafa, ktorý stál na čele dvestotisícovej dobyvateľskej armády, ušiel aj so svätou zástavou islamu, ktorú mienil vyvesiť nad dobytým mestom. Spolu s ním z bojiska zutekali aj zvyšky jeho vojska.

Triumfálna jazda poľského kráľa oslobodenou Viedňou.

Jana Sobieskeho oslavujú ako záchrancu kresťanskej Európy. Pápež Innocent XI. ho tituluje Fidei defensor, čiže Ochranca viery, Turci svojmu pokoriteľovi vymýšľajú prezývku Lev z Lechistanu. A Poliaci? Dodnes ho označujú za svojho posledného veľkého kráľa.

Kto by si niečo také pomyslel v auguste 1629, keď v Olesku neďaleko dnešného ukrajinského Ľvova prišiel Jan Sobieski na svet. Nebol z kráľovskej krvi, šľachtická mu však v žilách kolovala. Rod Sobieskych zo Sobieszyna, hoci nepatril k najbohatším, náležal k magnátom, čiže k najvyššej vrstve poľskej šľachty. Jeho otec Jakub Sobieski bol kráľovským úradníkom, maršalkom Sejmu (predsedom snemu – pozn. red.) a na sklonku života sa stal krakovským kastelánom. Svojim synom (Jan mal o rok staršieho brata Marka) zabezpečil najlepšie vzdelanie. Trval tiež na tom, aby sa učili cudzie jazyky, v nich najmä konverzovali, viedol ich k zbožnosti, disciplíne a vlastenectvu. Na ilustráciu, prvou vetou, ktorú sa pri štúdiu latinčiny Jan Sobieski musel naučiť, bol verš rímskeho básnika Horatia – O, quam dulce et decorum est pro patria mori (Ach, aké sladké a nádherné je zomrieť pre svoju krajinu).

Hrad Olesko, rodisko budúceho poľského kráľa, bol súčasťou vena, ktoré jeho matka priniesla do manželstva s Jakubom Sobieskim.

Rozsah jeho záujmov bol široký, počas štúdia sa venoval matematike, astronómii, architektúre, histórii, rétorike, čítal klasickú literatúru i diela moderných mysliteľov. Zaujímalo ho však aj vojenské umenie. Keď po skončení štúdia na krakovskej univerzite vyrazil spolu s bratom na cesty po západnej Európe (prešli Nemecko, Holandsko, Francúzsko a Anglicko), mal okrem iného možnosť oboznámiť sa aj s organizáciou niektorých armád. Počas týchto ciest dostali v roku 1648 Marek a Jan správu, že ich otec zomrel. Vrátili sa teda domov a mladší z bratov prevzal jeden z mnohých otcových úradov. Nie však nadlho, ešte v tom istom roku vstúpil spolu s Markom do armády.

Proti Poľsko-litovskej únii povstali záporožskí kozáci a roľníci vedení Bohdanom Chmelnickým. V tejto vojne, konkrétne bitke pri Zborove, prešli v husárskom pluku bratia Sobieski bojovým krstom. V nasledujúcich rokoch sa zúčastnili na mnohých bojoch, z ktorých sa za zlomovú dá označiť bitka pri Batohu (na území dnešnej Ukrajiny). Tam Poliaci utrpeli od kozácko-tatárskych vojsk zdrvujúcu porážku. Jan sa na bitke nezúčastnil, práve v tom čase sa v Ľvove liečil z ťažkej choroby. Asi to bolo jeho šťastie, s veľkou pravdepodobnosťou by totiž dopadol rovnako ako Marek. Ten krvavý boj prežil, padol však do zajatia. Na druhý deň po bitke vydal Bohdan Chmelnický svojim jednotkám rozkaz, aby všetkých poľských zajatcov (bolo ich asi 3 500) pozabíjali.

Bohdan Chmelnický stál na čele povstalcov, ktorí sedem rokov bojovali proti Poľsko-litovskej únii.

Sotva sa skončil konflikt s Chmelnickým, museli Poliaci čeliť ďalšiemu. Na ich územie vtrhli v roku 1655 Švédi. Toto obdobie patrí v živote Jana Sobieskeho k najkontroverznejším. Veľký vlastenec totiž odprisahal vernosť švédskemu kráľovi! Nebol zďaleka jediný, rovnako sa zachovala veľká časť poľskej šľachty. Na druhej strane, pôsobenie v radoch švédskej armády, ktorá bola v tom čase jednou z najlepšie organizovaných, mu veľa dalo a z týchto skúseností čerpal aj v budúcnosti. Už v roku 1656 však bojoval Sobieski opäť po boku poľského kráľa. Preslávil sa vo viacerých bitkách a stúpal v armádnej i spoločenskej hierarchii.

V roku 1668 sa napokon stal veľkým korunným hajtmanom, čiže de facto druhým najvyšším veliteľom kráľovského vojska. Čoraz viac sa zapájal aj do politických záležitostí. Patril k vplyvným, profrancúzsky orientovaným šľachticom, ktorí po abdikácii kráľa Jána Kazimíra II. presadzovali, aby na poľský trón zasadol Ľudovít II. Bourbon-Condé. Prohabsburské krídlo však bolo silnejšie a vďaka nemu zasadol na trón Michal Korybut Wiśniowiecki. Sobieski stál v opozícii voči nemu, a keď v roku 1672 napadli Poľsko z juhu Turci a kráľ s nimi podpísal potupnú vazalskú dohodu, konfl ikt medzi nimi sa vyhrotil. Keďže snem zmluvu neratifikoval, vojna pokračovala a Janovi Sobieskemu otvorila cestu na trón.

Výjav z korunovácie Jana III. Sobieskeho, ktorý je na priečelí zámku Wilanów. Ten si dal Sobieski postaviť ako svoje letné sídlo v roku 1681.

V novembri 1673, mesiac po smrti Michala Korybuta, na hlavu porazil pri Chotine vojsko Husejna Pašu. Dá sa povedať, že v pravej chvíli. Keď totiž onedlho nato snem vyberal nového panovníka, práve toto víťazstvo rozhodlo. Sobieskeho, úspešného bojovníka proti Turkom, zvolili za poľského kráľa.

Korunovali ho v máji 1674 a po jeho boku, samozrejme, nechýbala Marysieńka. Kto to bol? Sobieskeho manželka, takto nežne ju oslovoval. Pochádzala z Francúzska, celým menom sa volala Mária Kazimíra Louise de La Grange d‘Arquien, v Poľsku ju volali Maria Kazimiera a pôvodne bola dvornou dámou kráľovnej Ludwiky Marie Gonzagovej. Práve pri dvore sa s Janom Sobieskim zoznámila. Bola v tom čase síce vydatá, v roku 1665 však ovdovela a o niekoľko týždňov sa za budúceho kráľa vydala. Mimochodom, to, že sa ním Sobieski stal, bola aj jej zásluha.

Maria Kazimiera bola dvornou dámou a za Jana Sobieskeho sa vydala krátko po smrti svojho prvého manžela.

Jan a Marysieńka splodili v priebehu 17 rokov trinásť potomkov, päť z nich (vrátane dvojičiek) však zomrelo hneď po pôrode a štyri v útlom detstve. Hoci by sa mohlo zdať, že manželstvo poznačili vojnové ťaženia a častá Janova neprítomnosť, opak je pravda. O tom, že sa aj po rokoch veľmi milovali, svedčí ich korešpondencia, ktorá neskôr vyšla i knižne. Ako panovník sa Jan Sobieski snažil vytvoriť z Poľska silný štát, do ktorého chcel začleniť aj Prusko. Orientoval sa pritom na Francúzsko, pričom dúfal v jeho pomoc, najmä pri neutralizácii tureckej hrozby. S Osmanskou ríšou chcel uzavrieť mier, takmer po dvoch rokoch od bitky pri Chotine sa však znovu začalo bojovať. Zo štyroch vzájomných bitiek vyšli lepšie Poliaci a v októbri 1676 napokon podpísali obe strany v Żurawne prímerie.

Jan a Marysieńka splodili v priebehu 17 rokov trinásť potomkov.

Sedemročné mierové obdobie, ktoré nasledovalo, sa Sobieski snažil využiť na presadenie dôležitých štátnych reforiem. Neustále však narážal najmä na spory so šľachtou, pre ktorú väčšina zmien nebola prijateľná. Aj preto viacerí historici o ňom hovoria, že bol úspešnejším vojvodcom než panovníkom.

Práve víťazstvo nad Turkami pri Viedni v septembri 1683, ktoré znamenalo začiatok konca osmanskej éry v Európe, preslávilo Jana Sobieskeho po celom svete. Jeho ohlas bol taký silný, že zatienil aj ďalšie panovníkove neúspechy. Nielen v politike, dokonca aj na bojovom poli.

Už v októbri 1683, teda necelý mesiac po viedenskom triumfe, dostal „zaucho“. Začal so svojím vojskom prenasledovať utekajúcich Turkov mieriacich do Ostrihomu, ktorý bol v ich rukách. Aliančná armáda išla až za ním a Sobieski podľa dohody nemal podnikať nijakú samostatnú akciu. Napriek tomu to pri Parkane (dnešné Štúrovo) 7. októbra urobil. Budínsky paša Kara Mehmed, ktorý tam so svojím vojskom čakal, mu však pripravil pascu. Zaskočení Poliaci síce začali ustupovať, no aj tak ich asi 1 500 prišlo o život. Panika v ich radoch bola vraj taká veľká, že ani kráľovi, pred ktorým mali vojaci obrovský rešpekt, sa ich nepodarilo obrátiť. Sobieski pri tejto bitke dokonca takmer prišiel o život. Turci o tom boli aj presvedčení, našli dokonca telo, odrezali mu hlavu a poslali ju do Budína. Samozrejme, kráľovi nepatrila, zohavili mŕtvolu jedného zo šľachticov, ktorý sa na Sobieskeho podobal.

Víťazstvo pri Viedni znamenalo začiatok konca osmanskej éry v Európe.

O dva dni, teda 9. októbra 1683, už však spojenecké sily Karola Lotrinského a Jana Sobieskeho nenechali nič na náhodu a Turkov pri Parkane definitívne porazili.

Jan Sobieski žil ešte trinásť rokov, žiadneho významnejšieho triumfu sa už však nedočkal. Neúspešná výprava na Ukrajinu, odstúpenie časti územia Rusku či neustále silnejúce rozbroje vnútri štátu priviedli Poľsko do vnútornej krízy. Na sklonku života musel prehltnúť ešte jednu trpkú pilulku – napriek urputnej snahe sa mu nepodarilo zaistiť následníctvo trónu pre najstaršieho syna Jakuba.

Náhrobok Jana III. Sobieskeho v katedrále vo Waweli. O dvadsať rokov neskôr sem uložili aj telesné pozostatky jeho manželky.

V júni 1696 tak vo veku 66 rokov zomieral ako zlomený muž, ktorému sa síce podarilo navždy pokoriť tureckú nadvládu v Európe, na protivníkov doma však nestačil. Marysieńka ho prežila takmer o dvadsať rokov. A úcta? Napriek jeho posledným neúspechom trvá v Poľsku dodnes.

Jan Sobieski: Pri Viedni zachránil Európu, pri Štúrove dostal facku

Výber pre vás