redakcia

Divácky mimoriadne obľúbená Aneta Parišková v&nbsp;živote prešla mnohými náročnými skúškami. Azda najťažšia ju zasiahla takmer pred štyrmi rokmi, keď sa z&nbsp;úst lekárov dozvedela, že má rakovinu. Všetko sa začalo v&nbsp;období kovidu, ktorý nás doslova izoloval od bežného života a&nbsp;v&nbsp;mnohých rodinách spôsobil veľa strachu, stresu a&nbsp;neistoty. Výnimkou nebola ani blondínka, ktorá okrem moderátorského postu v&nbsp;televízii JOJ prevádzkuje svoju súkromnú škôlku. 

Ako nedávno prezradila v&nbsp;rozhovore pre medicínsky magazín inVitro (zameraný práve na tému onkológie), toto obdobie ju vystavilo obrovskému tlaku. Okrem zavretej škôlky riešila online vyučovanie svojich troch synov, navyše bez pomoci manžela, ktorý pracuje ako IT špecialista v&nbsp;americkom Silicon Valley. „Bolo to obdobie mimoriadneho stresu. Vtedy som sa začala cítiť veľmi zle, ale myslela som si, že som len vyčerpaná a&nbsp;vynervovaná. Na strašnú únavu som zvyknutá, nepripisovala som to žiadnej chorobe. No potom prišlo niečo, čo som nikdy predtým nezažila. Neznesiteľné svrbenie celého tela.“ Dokonca ani navretú žilu na krku nebrala sprvu vôbec vážne. Až keď si ju odfotila a&nbsp;poslala rodičom do Košíc, jej otec povedal, aby si okamžite zavolala záchranku, pretože môže ísť o&nbsp;život. Čoho sa obával? „U&nbsp;nás všetci z&nbsp;rodiny či už z&nbsp;otcovej, alebo z&nbsp;maminej strany zomierajú na infarkt. Dedia sa predispozície na srdcovo-cievne ochorenia. Aj mamka má vrodenú srdcovú chybu, takzvané zväčšené srdce. Otec sa obával že mám upchatú cievu. Vravela som mu –&nbsp;nepanikár, pôjdem ráno. Ale on trval na tom, že mi ide o&nbsp;život a&nbsp;musím ísť okamžite. Nikdy som ho nepočula takto naliehavo rozprávať, tak som o&nbsp;jednej v&nbsp;noci zavolala k&nbsp;deťom švagrinú a&nbsp;potom sebe záchranku. Cítila som sa trápne, že si ju volám, keď môžem chodiť po vlastných. Bolo mi nepríjemné v&nbsp;čase kovidu otravovať na pohotovosti, ale poslúchla som a&nbsp;išla.“

Lekári na pohotovosti ružinovskej nemocnice nechceli nič zanedbať, a&nbsp;tak sa približne o&nbsp;dvanásť hodín, po absolvovaní rôznych vyšetrení dozvedela, že má v&nbsp;medzihrudí nádor vo veľkosti šestnásť krát deväť centimetrov, ktorý jej tlačil na cievy. Domov sa už Aneta nedostala, pretože jej museli zobrať vzorku na histológiu. „Operácia pripadla na skúseného kardiochirurga doktora Miroslava Janíka. Ocenila som, keď prišiel večer za mnou do izby a&nbsp;odpovedal mi na všetky moje otázky. Vravel: ‚Ak vám niekto povedal, že to môže byť nezhubné, radšej mu neverte a&nbsp;nerobte si falošné nádeje. Som si takmer istý, že to zhubné je, aj keď to musia overiť na histológii.‘ Ešte dodal, že s&nbsp;najväčšou pravdepodobnosťou je to lymfóm, čo je síce zlá správa, ale dobrá správa je, že to patrí medzi liečiteľné druhy rakoviny. Som doktorovi Janíkovi nesmierne vďačná, že mi to takto povedal –&nbsp;úprimne, ale s&nbsp;nádejou.“

Na prvý pohľad krehká blondínka bez okolkov priznala, že prvotný šok z&nbsp;tejto informácie spracovala svojským spôsobom. Najskôr si vyriešila všetky povinnosti, zabezpečila veci okolo synov a&nbsp;škôlky. „A&nbsp;potom som sa psychicky zrútila. Na záchode som si poplakala, utrela slzy a&nbsp;išla som do izby. Operovali ma a&nbsp;odobrali mi vzorku na histológiu hneď nasledujúce ráno,“ uviedla v&nbsp;spomínanom magazíne. Na výsledok vyšetrenia si ešte chvíľu musela počkať, no keď už bolo všetko jasné, praktická lekárka ju spojila s&nbsp;docentom Drgoňom z&nbsp;Národného onkologického ústavu. „Je to skvelý onkohematológ. Po tri a&nbsp;pol roku, čo som s&nbsp;ním v&nbsp;kontakte, môžem potvrdiť, že je to úžasný odborník aj úžasný človek. Piateho mája 2020 som začala s&nbsp;chemoterapiou. Mala som tú najsilnejšiu, najagresívnejšiu,“ zverila sa. Podľa vlastných slov jej lekár dal na výber: buď kombinácia klasickej chemoterapie a&nbsp;ožarovania s&nbsp;tým, že Anete hrozilo poškodenie srdca, alebo najsilnejšia možná chemoterapia, ktorá ak zaberie, ožarovanie nebude potrebné. „Vtedy som sa ho opýtala: ‚Keby ste boli môj otec alebo brat, čo by ste mi odporučili?‘ ‚Najsilnejšiu možnú chemoterapiu a&nbsp;skúsiť sa vyhnúť ožarovaniu,‘ povedal. Tak poďme do toho! Samozrejme, vysvetlil mi, že to zároveň znamená veľa vedľajších účinkov.“

A&nbsp;vypadanie vlasov bolo v&nbsp;porovnaní s&nbsp;tým, čím moderátorka reálne musela prejsť, ten najmenší problém. „Jedna zo zložiek chemoterapie mi úplne zastavila pohyb čriev, mala som aj 10-dňovú zápchu, takže v&nbsp;ďalšom kole mi tú zložku museli znížiť. V&nbsp;ústach sa mi tvorili bolestivé afty, boli dni, keď som nemohla jesť. Už po druhom cykle ma to hodilo do menopauzy, úplne mi to rozkývalo hormóny. Mala som problémy s&nbsp;nechtovými lôžkami, muselo sa to chirurgicky vyriešiť, veľa takých vecí… K&nbsp;tomu totálna slabosť, únava, ale pokiaľ sa v&nbsp;Jojke nevyskytol kovid a&nbsp;ja som bola vo fáze, že som mala nejaké biele krvinky a&nbsp;nebolo mi až tak zle, šla som vysielať.“

Aj to je dôvod, prečo Anete prischlo označenie bojovníčka. Vždy, keď jej to zdravotný stav dovolil, išla do práce, aby aspoň na chvíľu zabudla na všetky nakopené problémy. „Práca je pre mňa jeden zo zdrojov šťastia, jeden z&nbsp;pilierov môjho života. Aj keď som predtým mala v&nbsp;živote najťažšie časy, vždy ma zachránila práve práca. Potrebovala som si zamestnať hlavu niečím iným, ako sú starosti o&nbsp;to, či prežijem a&nbsp;čo bude ďalej. Práca mi dávala aj pocit istoty, škodlivé by pre mňa bolo, keby som len tak doma sedela a&nbsp;nariekala. Potrebujem byť aktívna. Samozrejme, bolo to obmedzené. Potrebovala som veľa spať, oddychovať, veľa času som trávila v&nbsp;nemocnici,“ uviedla úprimne. Dokonca ani na nemocničnom lôžku nezaháľala a&nbsp;stále pracovala. Mala pri sebe počítač, telefón a&nbsp;týmto spôsobom riadila nielen škôlku, ale aj rodinu, keďže návštevy v&nbsp;nemocnici boli pre kovidovú pandémiu zakázané.

Pri zvládaní tohto obdobia jej mimoriadne pomohli jej novinárske skúsenosti &gt;&gt;&gt;

Aneta priznala, že pri zvládaní tohto obdobia jej mimoriadne pomohli jej novinárske skúsenosti. Nielenže si o&nbsp;svojej chorobe veľa googlila, zisťovala nové informácie, no v&nbsp;prvom rade sa pýtala odborníkov okolo seba. „Keď som išla na kontrolu k&nbsp;onkológovi docentovi Drgoňovi, vždy sa smial, lebo som mala spísané otázky, aby som na nič nezabudla, aby sme boli v&nbsp;komunikácii efektívni. Prichádzala som s&nbsp;perom a&nbsp;papierom v&nbsp;ruke, aby som si mohla robiť poznámky. Keď som ležala v&nbsp;nemocnici, najviac som ‚otravovala‘ sympatickú doktorku Barborku Kašperovú, ktorá mala tú trpezlivosť, že mi nielen odpovedala na všetky otázky, ale aj žartovala a&nbsp;svojím prístupom mi vždy zlepšila náladu. Mala som šťastie na lekárov, zdravotné sestry aj ostatný personál v&nbsp;nemocnici. Som im všetkým veľmi vďačná.“

Ako človek racionálnej povahy sa nedala strhnúť alternatívnymi metódami, ktoré jej v&nbsp;dobrej vôli núkali dokonca aj ľudia z&nbsp;blízkeho okolia. Najčastejšie prichádzali rady v&nbsp;podobne držania celomesačného pôstu. Onkológ ju preto nasmeroval na nutričnú poradkyňu Petronelu Forišek Paulovú. „Tá v&nbsp;tom čase začínala pracovať v&nbsp;Národnom onkologickom ústave. Povedala mi, že keď chcú ľudia vyhladovať rakovinu alebo zrazu začnú zdravo žiť, pchať do seba len zeleninu, to všetko je pre organizmus, ktorý potrebuje práve v&nbsp;tej chvíli bojovať s&nbsp;rakovinou, zbytočný stres. Telo podľa nej oslabíme vo chvíli, keď potrebuje mať silu na boj s&nbsp;rakovinou. Takže mi, na­opak, povedala, že sa mám snažiť neschudnúť, jesť výživné veci.“ Zároveň zdôraznila, že v&nbsp;priebehu ochorenia a&nbsp;následnej liečby dôverovala lekárom. „Možno je to tým, že som natrafila na docenta Drgoňu, ktorý mi vždy pokojne odpovedal na všetky otázky a&nbsp;vyliečil ma,“ zamyslela sa.

Aneta hľadala odpovede a&nbsp;zastabilizovanie sa v&nbsp;neľahkej situácii u&nbsp;lekárov. Dnes ona sama ponúka rovnakú pomoc cez občianske združenie Lymfoma a&nbsp;Leukémia Slovensko, v&nbsp;ktorom aktívne pracuje a&nbsp;ktorého je ambasádorkou. Ak niekoho v&nbsp;živote aktuálne postretla rovnaká diagnóza, toto združenie pacientovi pomôže zorientovať sa a&nbsp;upokojiť v&nbsp;nových životných okolnostiach. „Jedným z&nbsp;riešení je kontaktovať naše združenie. Je v&nbsp;ňom aj Laco Lekár, ktorý sa síce volá Lekár, ale nie je lekár, no je výborný pacientsky dôverník a&nbsp;predseda tohto združenia. Prevedie pacientov celým ochorením, odpovedá im trpezlivo na všetko, čo ich trápi, poradí, povzbudí. Sám prešiel peklom tohto ochorenia a&nbsp;má bohaté skúsenosti. A&nbsp;je stále na telefóne k&nbsp;dispozícii pacientom, ktorí potrebujú poradiť a&nbsp;pomôcť. V&nbsp;združení máme aj doktorku Simonu Pavúkovú, ktorá zas vedie medicínsku poradňu pre pacientov. Pravidelne robíme aj pacientske stretnutia na rôznych miestach Slovenska, sme stále v&nbsp;kontakte, navzájom si radíme, pomáhame.“

Aneta je viac ako tri roky v&nbsp;remisii a&nbsp;napriek tomu, že môže viesť život ako predtým až na niektoré obmedzenia, ako je napríklad to, že už nikdy nebude môcť darovať krv, otvorene priznáva, že z&nbsp;návratu rakoviny má obavy. „Bojím sa a&nbsp;som stále v&nbsp;strehu. Slovami pána doktora Vranovského, šampanské môžem otvoriť po piatich rokoch, no Laco Lekár a&nbsp;ďalší pacienti, s&nbsp;ktorými sa stretávam, sú pre mňa varovaním, že lymfóm sa môže vrátiť aj po ôsmich rokoch, po dvanástich rokoch, kedykoľvek. Ale poznám aj takých, ktorí sú v&nbsp;remisii už 20&nbsp;rokov, tak uvidíme…“

Dodnes si pamätá prvé myšlienky, ktoré jej blysli hlavou, keď sa dozvedela, že je vážne chorá: „Čo bude s&nbsp;mojimi synmi, čo bude so škôlkou, prečo mám umrieť teraz, keď som sa konečne vydala za skvelého muža?“ Aj s&nbsp;jeho podporou náročný boj zvládla. Každý deň, ktorý jej bol dopriaty na tomto svete, považuje za dar. „A&nbsp;podľa toho sa snažím správať. Už napríklad nie som ochotná plytvať časom na ľudí, ktorí za to nestoja. Nemám čas na hejterov, naučila som sa hovoriť nie a&nbsp;nevyčítať si to. Snažím sa čo najviac času tráviť s&nbsp;blízkymi, robiť to, čo ma baví, tešiť sa zo života.“

A&nbsp;v&nbsp;tomto duchu naplnenosti a&nbsp;vďačnosti tak trochu dokonca súhlasí s&nbsp;mediálnou kauzou, ktorú minulý rok rozvíril herec Jaroslav Dušek vyjadreniami o&nbsp;tom, že rakovina je voľbou ľudí, ktorí nenávidia život. „Myslím si, že rakovina, tak ako iné ochorenia, do veľkej miery súvisí s&nbsp;psychikou a&nbsp;nastavením človeka, s&nbsp;mierou stresu, ktorú má a&nbsp;s&nbsp;ktorou sa dokáže alebo nedokáže vyrovnať. Takže z&nbsp;tohto hľadiska by som sa na vyjadrenia pána Dušeka nepozerala úplne čierno-bielo,“ uzavrela.

Toto sa ťažko číta: Spomienky ANETY PARIŠKOVEJ na statočný boj s rakovinou vnášajú slzy do očí

Výber pre vás

Toto sa ťažko číta: Spomienky ANETY PARIŠKOVEJ na statočný boj s rakovinou vnášajú slzy do očí

Súvisiace články

Kam miznú hviezdy? Akými turbulentnými zmenami prechádza spravodajstvo Markízy

V Dunaji stvárňuje nacistu: Udalosti II. SVETOVEJ VOJNY ovplyvnili aj život Fašiangovej rodiny

Tam to skrátka iskrí! Aké bizarnosti prinieslo JANE KIRSCHNER do života spolužitie s Angličanom

Vynovené hniezdočko lásky: WEITEROVCI sa pustili do prerábky domu: Ako to u nich teraz vyzerá?

Výber pre vás