Stalo sa tak na jednej spoločenskej akcii, dotyčný to nemyslel zle a Maroš (42) a Saša (48) Bangovci to tak ani nebrali. Skôr sa čudovali: „Aký problém? To, že sme slepí, je predsa náš problém, my s ním musíme žiť,“ zareagovala vtedy neveriacky Saša s tým, že veď celá spoločnosť bojuje proti predsudkom a diskriminácii.

„Vysvetlím ti to. Pretože všetci zo šoubiznisu by na toho manažéra ukazovali prstom, že sa nabaľuje na vašom nešťastí, a to si tu nik na tričko nevezme.“

Ešte stále neverili, ale už vedia, že nebol úplne vedľa. „Dodnes nemáme žiadneho manažéra, hoci som oslovila niekoľko desiatok renomovaných i menej renomovaných ľudí. Každý mi povedal, že to robiť nebude, väčšinou povedali, že majú veľa práce a málo času. A tak sa v tom zatiaľ motáme sami,“ hovorí Saša. „Veľa informácií mi ujde, k mnohým sa nedostanem vôbec,“ vysvetľuje.

Saša, ktorá zastáva v páre úlohu manažérky, má síce „hlasový“ počítač, ktorý jej to, čo my vidíme, porozpráva, ale nie v takom rozsahu, ako keď si vidiaci otvorí počítač a vyskakuje naňho jedna informácia za druhou, len si vybrať. Bez osobných kontaktov s databázou obcí a miest Slovenska a firiem, keď volá a posiela tisícky mailov doslova naslepo, veľa nezmôže, hoci sa naozaj snaží. Napriek tomu, že už toho Bangovci spoločne dosiahli veľa a rozhodne nepatria do kategórie neschopných chudákov – spomeňme vystúpenie na Plese v opere, osobné stretnutie s Andreom Bocellim, účasť na prestížnej akcii v Modene, rodisku Pavarottiho, vystúpenia v Moskve či nedávne koncerty v Kanade a Amerike – Saša otvorene hovorí: „Ten hendikep vás napriek obrovskému úsiliu nenormálne obmedzuje, brzdí a stojí veľa peňazí navyše. Napríklad pošlem tisíc mailov, z nich mi možno na päť niekto odpovie a z toho je kladný hádam jeden. Väčšina neodpovie vôbec, skončia v koši. Alebo mi povedia, že nič nedostali, tak si našu ponuku zopakujeme na jednej adrese tri, štyri razy, lebo ju zmažú.“ Krátko pred odchodom do Kanady sa práve z tohto dôvodu zrútila.

„Tri mesiace makám ako debil, volám starostom, primátorom, píšem stovky mailov, naháňam mediálnych partnerov, vymýšľam projekty a všetko ide dostratena. Viem, že ekonomická situácia je ťažká a nie v každom meste môžeme vystúpiť. Ja si to všetko uvedomujem, ale predsa len, keď vám jeden deň padnú tri koncerty, na druhý dva, na tretí päť a potom si uvedomíte, že tri mesiace, ktoré ste strávili pri počítači, pri telefóne a na osobných stretnutiach, sú fuč, zosypete sa ako ja.“ Pritom by stačilo, keby sa jeden schopný a ochotný manažér vykašľal na to, že sa nabaľuje na cudzom nešťastí a vysúkal si rukávy. Pľuje vari niekto na manažéra Andreu Bocelliho za to, že z neho urobil hviezdu?

Slovo si berie Maroš, ktorý doteraz viac-menej počúval. Maroš, pre ktorého je Saša ženou pre všetko: „Robím mu moderátorku, dramaturgičku, hladkáčika aj škrabkáčika, ja si odnesiem všetky jeho kriky, všetko. On je emotívny, uňho vždy viete, na čom ste. Keď sa hnevá, tak sa steny trasú, keď sa teší, objíma celý svet,“ hovorí.

Chvíle trasúcich sa stien prichádzajú vtedy, keď má Maroš pocit, že si z nich niekto robí „srandu“. „Všetko, čo sme dosiahli, sme dosiahli vďaka mojej manželke. Poviem, ako to je, ide ma rozhodiť, keď je stále s niečím nespokojná. Hovorím jej, do kelu, ja som ťa ešte nevidel ani jeden mesiac, že by si bola spokojná, lebo ona má stále pocit, že sa nič nedeje, pritom sa stále niečo deje,“ usmieva sa. „Veľa sme toho dosiahli, ale veľmi ma vie nahnevať, keď sa s niekým dohodneme, že nás vezmú tam a tam za toľko a toľko, teda ústna dohoda, ale keď následne Saša volá, aby sme podpísali zmluvu, niekto povie, že nám nič nesľúbil. Vtedy kričím, to je pravda. Ja sa na nikoho nenahnevám, keď na rovinu povie, že ma na vystúpenie nechce, ale takéto praktiky sa mi nepáčia.“

Maroš hovorí, že on je na rozdiel od svojej polovičky realista, usiluje sa držať pri zemi, a keď niečo pekné príde, je milo prekvapený. „Nikomu neprajem ten pocit, keď sa človek na niečo upne, teší sa, urobí si plán a zrazu niekto povie, že nie. To je rana,“ dodá na vysvetlenie a tentoraz Saša realisticky poznamená: „Veď je to aj otázka peňazí. Tiež musíme z niečoho žiť. Naše dôchodky sú nízke, to je almužna, a keď vám niekto povie, že na tej a tej akcii dostanete toľko a toľko, tak s tými peniazmi viac-menej počítate. A zrazu vám tento príjem padne. Ja som však na rozdiel od Maroša typ, ktorý sa snaží veriť ešte v to dobro. Maroš ma po predchádzajúcich skúsenostiach radšej brzdí a pripravuje na to horšie, lebo vie, že ak uletím, potom si to odplačem, oddepkujem. Napriek tomu stále verím, že hádam, hádam, hádam raz...“

Keď pred vyše piatimi rokmi po spievaní vo Viedni Saša usúdila, že Marošovho talentu je na ulici škoda, a rozhodla sa ho ponúkať na inej úrovni, nemala veľké oči. Vedela, že v štyridsiatke z neho operná hviezda nebude, a to ani nechcela. Povrchný pohľad – slepý operný spevák Bango rovná sa Bocelli – však mnohokrát robí neplechu. „Ja som si o sebe nikdy nemyslel, že som nejaký top umelec, alebo, už som aj také kritiky počul, že nie som ako Bocelli. Jasné, že nie som. Ja som Maroš Bango, neštudovaný, neškolený spevák, ktorý spieva srdcom. To je všetko.“ Občas mu niekto pripomenie, že nie je školený spevák, preto ma zaujíma, či o tom niekedy vôbec uvažoval.

„Môžem byť úprimný? Je to absolútna hlúposť. Mne by to možno pomohlo v tom, že mám sám pred sebou nejakú školu. Ale čo sa týka uplatnenia, vôbec mi to nepomôže,“ povie rázne, Saša vysvetlí: „Na začiatku sme taký nápad mali, lebo keď chodil k pani Eliášovej na súkromné hodiny, navrhla: Maroško, možno by ste mohli chodiť k nám na konzervatórium. Lenže tam sa zľakli a ,chalaňa‘,“ zasmeje sa, „na začiatku rozbehu odradili.“ Problém bol vraj v tom, ako vyučovať nevidiaceho, keďže škola nemá k dispozícii noty v Braillovom písme. Napriek tomu sa však Maroš, ktorý ich dodnes nepozná a učí sa len podľa sluchu, hudobne vzdeláva.

„Po pani Eliášovej chodil na súkromné hodiny k inej pedagogičke, boli však veľmi drahé – 60 eur za hodinu. Preto som chodila do Viedne na ulicu spievať ja, ale aj tak sme to finančne utiahli len tri mesiace,“ hovorí Saša. Teraz chodí jej manžel súkromne k ďalšej odborníčke.

„S ňou skôr riešime, ako čo frázovať. Ja sa priznám, veľa ľudí ma chce do toho ,naštrikovať‘, ale ja sa nechcem školiť, lebo to by som už nebol ja,“ obhajuje svoj postoj Maroš: „Chcem spievať, ako to cítim. Áno, možno niektoré tóny nemám, ako ich mám mať, ale to som, kurník, ja. Tak prečo mi to chce niekto vziať? Samozrejme, všetko sa dá zdokonaliť, dalo by sa, určite, ale musím sa k tomu dopracovať sám, nieže mi to stále niekto podsúva,“ nadýchne sa a pokračuje: „Ja nie som ani operný spevák, prečo ma tak zaškatuľkovali, veď zaspievam aj kantilénu, aj Elán. Profík som možno v tom, že nepoznám trému. Postavím sa na pódium a idem. Netvrdím, že všetko zaspievam s ľahkosťou, sú skladby, ktorých sa bojím aj ja, ale keď si poviem, že sa musím na to pripraviť, a dám si tú námahu, tak to dám.“

Bangovci sú vďační za všetko, čo dosiahli, hoci napriek doterajším úspechom veľmi vyskakovať nemôžu. Do Košíc a iných vzdialenejších destinácií cestujú vlakom, lebo dať polovicu honoráru šoférovi a na benzín si dovoliť nemôžu. Vďaka asistentkám, ktoré platí štát, sú samostatní. Doma i na koncertoch. Samozrejme, dvanásťhodinovú asistenciu počas ciest musia doplatiť zo svojho.

„Stojí to však za to, lebo hocikam prídeme, organizátor s nami nemá žiadne starosti,“ hovorí Saša. A keby náhodou doterajšie slová, ktoré sú len o tom, že nutne potrebujú zdatného manažéra, vyvolali dojem, že si vyžadujú špeciálnu pomoc len preto, že nevidia, obaja to razantne poprú. „To nie,“ okamžite reaguje Maroš. „Jednoducho chcem ľuďom ukázať, že hoci som nevidiaci, život sa dá žiť, dokonca aj trochu optimisticky. A toto propagujem na koncertoch, pretože väčšine ľudí sa na Slovensku žije ťažko. Na mojich koncertoch sa plače, smeje, tancuje i spieva. A o tom to je. Nechcem, aby mi ľudia pomáhali z ľútosti. Ja chcem, ak chcú, aby mi pomáhali preto, že niečo viem.“

Spevák Maroš Bango: Nikdy som si nemyslel, že som ako Bocelli

Výber pre vás