Túto televíznu príležitosť bral s nadhľadom, nepovažoval ju za prelom vo svojej kariére. A najmä si uvedomuje, že momentálny stav veľkej popularity nemusí trvať večne. „Vždy som mal k tomu taký postoj – bude fajn, ak ma budú ľudia spoznávať, ale nemyslím si, že je to v živote najdôležitejšie. Žijem a pracujem v Košiciach a nechcem na tom nič meniť.“

Myslí to smrteľne vážne, naozaj ho neláka sťahovanie do Bratislavy. Svoje pravé miesto na život už našiel a zabýval sa v ňom. „V Košiciach mám okrem práce priateľku a plno kamarátov. Naozaj nemám dôvod niečo na tom meniť. Za prácou môžem dochádzať, ešte vládzem. Na to, aby som tu mohol nakrúcať, sa nemusím presťahovať. Aj bezo mňa je tu dosť východniarov,“ konštatuje s úsmevom. Televízny svet je preňho len spestrením a novou skúsenosťou, pre ktorú však nezanevrel na divadlo.

Jeho domovskou scénou je maďarsky hrajúce divadlo Thália v Košiciach. „Náš riaditeľ už dávnejšie vymyslel novinku – máme titulkovacie zariadenie, takže k nám môžu chodiť aj diváci, ktorí po maďarsky nerozumejú. Nedávno sme získali grant a vďaka nemu sme mohli kúpiť tlmočnícku techniku. Naozaj si všímam, že k nám chodia aj slovenskí diváci. Posledné dva odpremiérované tituly majú vynikajúcu návštevnosť,“ konštatuje. Možno za to trochu môže Búrlivé víno.

Peter nie je herecký nováčik, hoci by sa mohlo zdať, že sa objavil až teraz. Kým ho spoznali fanúšikovia seriálu, hral v niekoľkých filmoch. To je to, čo ho na hereckej práci láka možno najviac. „Mnohí ma varovali, keď som začal hrať v televízii, že si ma režiséri zaškatuľkujú a nedostanem už dobrú ponuku do filmu ani si nenájdu ku mne cestu. Dúfam, že to tak nebude, veď vo svete filmu nie som úplne neznámy. Mal som to opačne než moji kolegovia – najskôr som robil filmy, až potom prišla televízia.“ Prelomový bol Marhuľový ostrov. „Bol to skvelý film a je čudné, že hoci mal úspech na festivaloch a premietal sa v zahraničí, na Slovensku ho videlo tuším len desaťtisíc divákov,“ čuduje sa.

Peter sa okrem herectva venuje hudbe. Má už druhú kapelu, volá sa Semi Holsen. Momentálne sa situácia nečakane skomplikovala. „Čakali sme, kým náš dvorný skladateľ skončí školu. No a teraz nám oznámil, že sa sťahuje do Prahy. Hudba je moja najväčšia láska a som z tejto zmeny dosť zničený. Mali sme obrovské plány, čakali nás vystúpenia, ktoré sme museli zrušiť. A, samozrejme, chceli sme robiť cédečko. Toho sa nevzdáme, to sa dá aj cez internet. Mnohé kapely tak fungujú, musíme nájsť nejaké riešenie. Možno nahráme album a budeme jediná kapela, ktorá vydá debut a hneď zanikne. Ale i tak do toho chcem ísť, lebo verím tomu, čo robíme. Myslím si, že nič podobné na slovenskej scéne nie je.“

Zviditeľniť kapelu sa dá rôznymi spôsobmi. Napríklad účasťou v talentovej súťaži. Mnohým to pomohlo a naštartovalo kariéru. „Na to som už starý. Ak chce preraziť niekto starší, musí to byť bomba, aby zaujal aj mladých. Rozhodne na tom budem pracovať ďalej.“

Peter Nádasdi hovorí, že je v ňom viac duší. Nedokáže povedať, či je viac hercom, alebo rockerom. „Na koncertnom pódiu som sám za seba. Hrám to, čo sme si napísali. V divadle a vo filme dávam dušu tomu, čo napísal niekto iný, ale môžem ukázať aj niečo zo seba. Ale nie som to celkom ja. S kapelou sa môžem úplne odviazať, byť sám sebou.“ Dokáže bez zábran pustiť svoje emócie von. Až tak, že sa o sebe dopočul, že koncertuje pod vplyvom drog. „To ma pobavilo, pretože toto naozaj nerobím. Len nechávam voľný priebeh svojmu vnútru a zrejme to pôsobí bizarne a šialene.“

Spočiatku si nebol istý, či je herectvo jeho osudom. Po krátkej epizóde v Thálii odišiel do rodného Kráľovského Chlmca a osem rokov pôsobil v miestnej kultúre. „Spomínam na to v dobrom, jediné, čo ma hnevalo, bola úradnícka robota. Neznášal som vypisovať plno papierov pre pár korún, to som nezvládal. Ale inak moje pôsobenie v kultúrnom dome bolo o tom, že som využíval kontakty, ktoré som mal. Založil som divadelný festival, ktorý s menšou obmenou funguje dodnes. Vďaka mne tam hosťovali umelci, ktorí by možno inak neprišli. Bavilo ma to a napriek tomu, že som musel odísť po nezhodách s vedením mesta, som za túto skúsenosť vďačný.“ Pol roka bol nezamestnaný a vtedy sa LOVÝ jaký objav mu všeličo preháňalo hlavou. Ale nezúfal, aspoň mal viac času na kapelu. „Vždy to mám tak – zakaždým sa objaví nejaká nová príležitosť.“ Nakoniec sa vrátil do košickej Thálie, kde je dodnes.

Peter bol na VŠMU súčasťou silného ročníka. Patril do slávneho ročníka Martina Hubu a Petra Mankoveckého a jeho spolužiakmi boli Lukáš Latinák, Majo Miezga, Juraj Kemka, Robo Jakab, Vlado Kobielsky a ďalší. „Úžasné časy, rád spomínam na školu. Všetci mali nesmierny talent, ale o sebe som vždy pochyboval. Boli sme draví, ale nikdy medzi nami neexistovala nezdravá rivalita,“ spomína.

Dodnes sú kamaráti a udržiavajú kontakt. „Nepoznám iný ročník, ktorý by takto držal spolu, je to skutočne výnimočné. Chalani ma nikdy nenechali v štichu. Mám ich veľmi rád. Koľkokrát ma volali, ponúkali spoluprácu... ale, ako som už povedal, nechcel som odísť do Bratislavy.“ Je rád, že v Búrlivom víne sa stretol so spolužiačkou Helenou Krajčiovou, a s ďalšou spolužiačkou Luciou Lužinskou má roztočený študentský film.

Popularitu spôsobenú Búrlivým vínom sa musela naučiť znášať i jeho priateľka. „Je úžasná, zvláda to perfektne. Uvedomuje si, aký mám džob a čo to so sebou prináša. Vie, aké to je, žiť len z divadelného platu, takže chápe daň, ktorá prácu v televízii sprevádza. Viete, mnohí hercom závidia, že majú v televízii vysoké honoráre. Lenže má to aj druhú stránku – nič netrvá večne. Poznám takých, čo tomu podľahli, nakúpili plno zbytočností, zadlžili sa, práca sa skončila a prišli o ďalší príjem. Ja sa tým nedávam ohúriť. Snažím sa zostať racionálny a dívať sa na vec triezvo. Viem, že som od života veľa dostal, spoznal som veľa skvelých ľudí. Som vďačný za to, čo mám.“

Peter Nádasdi sa kvôli Búrlivému vínu nesťahuje: Východniarov je v Bratislave dosť

Výber pre vás