Štyri roky v živote umelca jeho formátu priniesli veľa nových príležitostí a úspechov, takže bolo načase známeho barytonistu opäť navštíviť.

V týchto dňoch sa zdržiava väčšinou doma, pretože sa pripravuje na novú rolu Roberta z Čajkovského opery Jolanta. „Posledné štyri roky mi priniesli naozaj veľa nového, najmä v tzv. verdiánskom fachu,“ začína rozprávanie. To, čo rozdeľuje jeho zahraničnú kariéru na obdobia „pred“ a „po“, bola udalosť z roku 2005. Zažil obrovský úspech, o akom môžu mnohí umelci len snívať – otváral opernú sezónu v milánskej La Scale s postavou Rodriga v opere Don Carlos. „Bol to pre mňa veľmi dôležitý míľnik. Taliani sú veľmi citliví na svoje verdiánske tituly, vedia byť nesmierne kritickí k cudzincom, ktorí si dovolia spievať Verdiho. Otvorenie sezóny v Miláne je veľkolepé. Uzatvoria sa ulice okolo budovy opery, pretože prichádzajú prezidenti a vládni činitelia z celého sveta. Všade sú prísne kontroly a na to, aby som sa vôbec dostal do divadla, som potreboval špeciálne povolenie. Také niečo som nikdy predtým nezažil. V sále to už bolo iné – v momente, keď zhasnú svetlá v hľadisku, prestávam vnímať publikum a koncentrujem sa na postavu, ktorú stvárňujem.“ Pri otváraní sezóny v La Scale však všade cítiť obrovské napätie. Predstavenie v ten večer sleduje totiž okrem publika v divadle v priamom televíznom prenose päť miliónov ľudí na celom svete. „Nie všetkých spevákov kritické talianske publikum prijalo, preto mal môj úspech v ten večer pre mňa obzvlášť mimoriadnu cenu.“

Dalibor Jenis sa stal miláčikom milánskeho publika. A nielen to – chýr o ňom sa niesol po celom svete a začal dostávať pozvania do prestížnych operných domov. „Odvtedy sa môj repertoár rozšíril najmä o postavy z diel skladateľa Verdiho. V španielskej produkcii Trubadúra som tento rok debutoval v role grófa Lunu a krátko nato som debutoval v nesmierne náročnej postave Jaga z opery Otello v štátnej opere Hamburgu. Je to veľmi stará inscenácia, kedysi v nej debutoval aj Placido Domingo. Medzitým som hosťoval na mnohých iných miestach v rôznych operných tituloch.“ Paríž, Berlín, Londýn, Verona, Hamburg, Palermo... Z hlavy si ani nepamätá všetky miesta, ak by sme chceli presne zmapovať posledné roky, musel by si pomôcť svojím pracovným diárom.

Účinkovanie v opere Don Carlos v La Scale otvorilo spevákovi dvere na prestížne javiská na celom svete.

rozhodne patrí aj veľkolepé otvorenie sezóny v Los Angeles, kde spieval v opere Eugen Onegin titulnú rolu. „Šéfuje tam Placido Domingo, a keď som prišiel, daroval mi klavírny výťah Onegina s venovaním. Je to veľmi milý a skromný pán. Napriek tomu, že je to hviezda svetového významu, zostal človekom. Keď sa otvára sezóna v L. A., či už vo fi lharmónii, alebo v tzv. Music center, námestie pred budovou zastrešia a najskôr sa koná večera pre pozvaných prominentných hostí z Hollywoodu. V ten večer nebol problém stretnúť slávneho herca alebo celebritu. Potom nasleduje predstavenie a po ňom opäť párty so živou kapelou v obrovských priestoroch na niekoľkých poschodiach v samotnom divadle,“ dozvedám sa. V hamburskej opere pôsobí už vyše pätnásť rokov a je tam ako doma; na konte má mnohé inscenácie a v hľadisku svoje publikum. Začiatkom roka bol v Tokiu, kde s medzinárodným tímom pripravovali Pucciniho Manon Lescaut. Tri dni pred premiérou zažili zemetrasenie, celý projekt museli odložiť.

Pri hosťovaní necíti obavy či strach. „Je to moje povolanie. Keď vstupujem do divadla, ktoré ešte nepoznám, a ideme pripraviť novú produkciu, cítim sa trochu nesvoj. Veľmi mi pomáha, keď viem, že sa v inscenácii stretnem s niekým, koho už poznám z predchádzajúcej spolupráce. Nikdy neviete, koho stretnete. Už sa mi párkrát stalo, že som sa tešil na produkciu, ale prišiel mladý neskúsený režisér, ktorý úplne zahubil všetku radosť z práce tým, aký bol nepripravený. Keď sa stretnú profesionáli, ktorým záleží na výsledku, aj ja veľmi rád zapnem motory naplno. V dobrej pracovnej atmosfére sa tvorí lepšie a nemusíme mať ani rovnaký názor. Režisérska diktatúra nie je dobrá a neprospieva výsledku. Publikum má už plné zuby experimentov. Moderný režisér nie je ten, kto urobí Rigoletta ako Planétu opíc. Ľudia sa na to síce prídu pozrieť, ale iba raz, zo zvedavosti. Mne sa však takýto prístup nepáči, je to dehonestovanie umeleckého diela. Ak inscenujeme modernú operu napísanú v tejto dobe, tak mi neprekážajú ani lietajúce útvary na scéne, ani laserová šou. Mrzí ma však, ak sa zneužíva klasické dielo.“

Londýn je jedno z miest, kde často spieva a má tam svoje publikum.

Rokmi, tak ako hlas dozrieva, sa rozširuje aj spevákov repertoár. Árie, na ktoré si pred pár rokmi netrúfol, sú teraz prirodzenou súčasťou jeho života. „Dnes už som v štádiu, keď mi stačí pozrieť sa na notový záznam a viem, či to dokážem zaspievať.“ Vysvetľuje, že keď naštuduje novú postavu, tak sa s ňou musí zžiť, a ideálny výkon sa dostaví niekedy okolo päťdesiatej reprízy. „V takej kondícii môžem zaskočiť za chorého kolegu bez prípravného študijného procesu, ako sa mi to už stalo nie raz. Keď mi zavolali z Paríža, či večer môžem spievať Barbiera, sadol som do lietadla a večer som v pohode zaspieval rolu Figara, ktorá je už dnes, po vyše 125 predstaveniach, mojou srdcovou záležitosťou. Stalo sa aj to, že som na niektoré predstavenie priletel hodinu pred premiérou.“

O svoj hlas sa nijako špeciálne nestará. Hovorieva sa, že speváci musia dodržiavať špeciálnu životosprávu. Kolujú fámy, že nesmú jesť oriešky či piť chladené nápoje. Dalibor Jenis s tým nesúhlasí. „Presne naopak! S takýmto prístupom sa dá dosiahnuť len to, že spevák ochorie po jednom hlte chladnejšej vody, lebo nie je zvyknutý! Hlasivky sú odolnejšie, keď ich z času na čas vystavíme aj chladu. My s manželkou celý život pijeme minerálku z chladničky a za vyše dvadsať rokov som odriekol pre chorobu predstavenie iba raz.“

Operná hviezda: Daliborovi Jenisovi tlieskal aj Domingo

Výber pre vás