Trasu dlhú vyše sedemsto kilometrov začal deň po koncerte, aby mal deň po návrate ďalší. Musel sa teda vtesnať do 28 dní, čo je dosť šialené, pretože väčšine pútnikov trvá pešia trasa do španielskej Galície obvykle 35 dní.

„Denne som prešiel 30 až 35 kilometrov, extrém bol 43, ale len raz,“ aby poobede vyčerpaný zaspal ako bábätko. Napriek tomu hovorí: „Púť do Santiaga bola jedným z najlepších rozhodnutí v mojom živote.“

Doma chodí do kostola raz do roka, verí vo vyššiu moc, ale ako veriaci kresťan sa necíti. „Zatiaľ ho hľadám, ale už viem, že keď ostane človek v živote sám, Boh je jediný priateľ, ktorý mu ostane.“ Svetových destinácií na čistenie hlavy sú tisíce, tak prečo si Martin zvolil práve svätojakubskú púť?

„Moja duša sa asi chcela so mnou trochu porozprávať,“ smeje sa. „Keď sa začal môj zrýchlený život, čo sú posledné štyri roky, keď sa hudbe a koncertovaniu venujem na dvesto percent, nebol čas na oddych a ja som si vnútorne hovoril, že ho ani nepotrebujem,“ zamyslí sa. „Zrazu sa mi však nahromadilo veľa životných okolností a pocítil som niečo ako nie vyhorenie, ale mal som také obdobie, že už som nevedel čo. Robil som najviac, ako sa dalo, ale súčasne som mal pocit, že nerobím nič. Povedal som si, že to nebudem riešiť skokom z okna ani drogami a šiel som do Compostely.“

K zamotaným životným okolnostiam prispel aj rozchod so speváčkou Celeste Buckingham po vyše troch rokoch. Martin ho sám nespomína, ale keď sa priamo spýtam, postaví sa k otázke ako chlap.

„Tú púť sme chceli dať spolu, ale...“ usmeje sa, „raz som u nás v Mikuláši vzal Celeste na Žiarsku chatu, kde chodia ľudia s kočíkmi po asfaltke, a ona mi v polceste povedala – už nevládzem. Doteraz sa na tom smejeme, ale usúdil som, že dlhá púť asi nebude najlepší nápad,“ rozhovorí sa. „Ale to nebol hlavný dôvod, prečo som nakoniec šiel sám. Sme si veľmi podobní, a to bol hlavný dôvod, prečo sme spolu skončili. Obaja sme muzikanti, spoločného času bolo málo, na druhej strane, bola to veľmi silná láska a bolo ťažké vyrovnať sa s jej koncom. Bola taká skutočná, čistá a tri roky so Celeste boli najkrajšie v mojom <a href="https://istanok.cas.sk/ringier-predplatne/zivot.html?page_id=277">živote</a>,“ povie úprimne prvý raz, odkedy netvoria pár.

Ciest a spôsobov, ako sa dostať do Compostely, je niekoľko. Martin si preto všetko naštudoval a následne sa radil so synom svojej lekárky, ktorý tam putoval až tri mesiace z Paríža. Prečítal si aj známy titul Paula Coelha, ale keď naň príde reč, netvári sa nadšene.

„Hoci ho mám ako autora rád, táto kniha ma veľmi neoslovila. V porovnaní s tým, ako som púť zažil ja, bola nereálna, taká rozprávočka, hoci zaujímavá,“ zrecenzuje a dodá, že teraz ju číta znova. „Veľa pútnikov má na ňu podobný názor ako ja.“

Pol roka pred cestou mal teda všetko naštudované a čakal na vhodnú príležitosť, ktorá nastala v septembri. Martin si zvolil klasiku – odletel do Madridu, autobusom sa odviezol do mesta Burgos, naložil si na chrbát batoh a šliapal.

„Cesta má tri etapy; horský pyrenejský začiatok je vraj najnáročnejší, ale ja som to tak nevnímal, často beháme s dedkom po Tatrách. Stredná časť vyzerá ako púšť, cítil som sa ako v Afrike. Veľa ľudí ju prejde radšej autobusom, vraj teplo, nuda a málo vody. Pre mňa to však bola najpríjemnejšia časť, pretože ako muzikant milujem ticho. No a do tretice Galícia, blízko oceánu, mi trochu pripomínala stredné Slovensko,“ predstaví svoju trasu. Na denné, presne naplánované úseky vyrážal skoro ráno o piatej, lebo cez obed bolo múdrejšie schovať sa do tieňa.

Raz úplne sám, inokedy so spoločnosťou, ktorá s ním chvíľu kráčala deň-dva, aby sa potom stratila a nakoniec sa stretli v cieli cesty. Na púti je ideálne vedieť po španielsky, ale Martin sa nestratil ani s francúzštinou a angličtinou. Z pochodujúcich spolubesedníkov mu v pamäti najviac utkvela zvláštna dvojica.

„Istý čas kráčala po mojej pravici veľká žena, tuším Fínka. Volala sa Angela, žila v jaskyni, odpovedala len yes alebo no, pričom vrčala ako medveď. Na sebe mala tigrovaný gymnastický dres a celú cestu niesla na pleci obrovského plyšového tigra,“ spomína Martin. „Presne v tom čase kráčal po mojej ľavici Američan, riaditeľ nadnárodnej telekomunikačnej spoločnosti, ktorý mal doma v garáži niekoľko áut vrátane lamborghini. Na púti nebol prvý raz. Rozprávali sme sa o tom, koľko kto prešiel kilometrov. Zvláštny pocit...“

Predtým, ako vyrazil, si vybavil pútnický preukaz zvaný kredenciál, aby priebežne zbieral potvrdenia o tom, že púť prešiel naozaj po vlastných. Záujem o svätojakubskú cestu výrazne vzrástol koncom 80. rokov minulého storočia a potom, čo ju v roku 1993 zapísali do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Okolití obyvatelia sa teda na prílev pútnikov pripravujú čoraz lepšie. Majú sa kde najesť, umyť, vyprať si a prespať.

„Nie, nespal som ako Coelho pod figovníkom,“ usmieva sa spevák. „Možností na slušný nocľah je dosť, vyskúšal som všetky. V tzv. donatívach necháte podľa svojho uváženia dobrovoľnú sumu, v mestských ubytovniach stojí noc od 3 do 5 eur, v súkromných okolo 8,“ vysvetľuje. „Mne sa najviac páčili donatíva, pretože pútnici stolovali spoločne, rozprávali sa, malo to takú rodinnú atmosféru.“

Hoci boli v uvedených zariadeniach k dispozícii aj práčky, čím bližšie k Santiagu, tým viac, Martin pral radšej ručne, a ak ho hlad zastihol mimo civilizácie, navaril si v ešuse. „Neboli to žiadne kulinárske delikatesy, ale od hladu som neumrel :).“

Na pútnikov sú pripravení aj kňazi. Po bohoslužbách často zostávali v kostole, aby sa s nimi porozprávali a dali im požehnanie. Martin dorazil do Santiaga, dobre si to vypočítal, na obedňajšiu omšu, ktorá naňho urobila veľký dojem.

„Tam som mal naozaj zimomriavky,“ spomína. „Mnísi počas tejto bohoslužby rozhojdajú obrovskú nádobu zvanú botafumeiro naplnenú dymiacim kadidlom. Kdesi som čítal, že dôvodom bolo vyhnať z kostola smrad po pútnikoch, čo už zrejme dnes nie je nutné, ale stala sa z toho pekná tradícia.“

Ešte predtým, ako vošiel do santiagskej katedrály, vystál jedenapolhodinový rad v pútnickej kancelárii, kde na základe plného kredenciálu dostal tzv. compostelu, teda doklad o absolvovaní púte.

„Pre mňa je to iba ďalší zo ‚smrteľne dôležitých‘ papierov, ktorý mi na nič nebude, dôležité sú zážitky,“ s úsmevom zhodnotil Martin. Tu mohol cestu ukončiť, ale rozhodol sa pokračovať.

„Tí, čo nie sú ešte úplne zničení, pokračujú ďalšie tri dni k oceánu, k mysu Finisterre. To znamená doslova ‚koniec sveta‘. Ďalej sa už nedá a pre mňa to bol najkrajší moment z celej cesty. Za ním nebolo už nič. Iba divoký oceán a niekde v diaľke Amerika.“

Na tomto mieste pútnici spália svoje oblečenie, kochajú sa výhľadom, premýšľajú a oddychujú. Martin sedel tri hodiny na kameni a hľadel na západ slnka. Aby si priniesol nejakú pamiatku, nazbieral nádherné mušle a unikátne zelené kamene. To, čo si však z konca svojej púte pamätá najviac, sú dve plačúce asi 25-ročné Francúzky, ktorým starší pán, nie prvý raz na púti, povedal: „Dievčatá, neplačte, púť sa neskončila, tá vaša sa začína práve teraz,“ cituje Martin a dodá: „Uvedomil som si, že má pravdu, že ten pravý život sa začína až teraz, keď pútnik využije všetko, čo sa tam naučil.“

Martin Harich priznáva: Nechcel som to riešiť skokom z okna ani drogami. Šiel som na púť

Výber pre vás