Stretli sme sa v dome v Karlovej Vsi, kde Adela vyrastala. Pani Banášová nás ponúkla zázvorovým čajom a špaldovými keksíkmi. U Banášovcov sa vždy jedlo zdravo. „Keď sa nám narodila prvá dcéra Mária, bolo náročné vyžiť z jedného platu. Musela som preratúvať, aby sme vyšli od výplaty k výplate. Tak z nášho jedálnička vypadlo mäso. Jedli sme kapustu, cibuľu, zemiaky, jablká, cesnak... Predtým som kúpila kilo mäsa na mesiac, to najhoršie som orezala do polievočky, urobila som kocôčky, do toho dala kopu zeleniny. Strašne som musela špekulovať. Až som prišla na to, že mäso človek nepotrebuje. Od známych z dediny som kupovala pšenicu, čo mali pre sliepky, tú som preprala a na 50 stupňoch sušila. Potom som ju pomlela a vyrábala som celozrnnú múku. Kamarátky sa mi smiali, že začneme čvirikať. Alebo keď sa bavili o tom, čo budú variť, povedali – á, ty nemusíš, vy sa pôjdete napásť.“

S mamou a so staršou sestrou (vpravo).

Keď začal Adelin otec Jozef Banáš pôsobiť v diplomacii, presťahovala sa celá rodina do Berlína. „Tam bolo dostať kúpiť produkty zdravej výživy aj knihy, tak som sa o to začala zaujímať viac,“ vraví pani Mária. V berlínskej škôlke deti jedli zemiaky s mrkvou a zeleninové jedlá. „Mali dosť jednoduché a zdravé stravovanie. A neskôr si už deti vedeli mäso vyčleniť, skrátka si nedali. Mala som pre to aj dosť veľké problémy s rodinou. Vravievali mi, že dcéram musím dať cukor, aby mali vápnik.“

Na sladkosti by ste ju veru nenalákali, čo nemalo vitamíny, to nezjedla.

Adela však láskou k sacharidom nikdy nezahorela. „Keď mali deti v škôlke narodeniny a rozdávali lízanky, prišla domov a hovorí – aha, dostala som lízanku! A hodila ju do prvého koša. Keď mala tri roky, boli sme v Berlíne u lekárky. Pri odchode jej ponúkla cukríky a ona povedala, že si neprosí, lebo to je nezdravé. Ja som jej vysvetlila, že keď sa rozdávajú cukríky a čokoládky, je to bežné, ľudia si neuvedomujú, že je to nezdravé. Nech to neodmieta, aby sa na ňu čudne nepozerali. Takže to rešpektovala, zobrala si, poďakovala, ukázala mi a hodila do koša,“ spomína s úsmevom pani Banášová.

Pani Banášová je umelkyňa, robí keramiku. „Snažím sa pracovať každý deň, na to však človek musí mať sebadisciplínu. Teraz sa do toho dostávam dosť ťažko, už roky mi to ide veľmi pomaly, pretože som sa osem rokov venovala čajovni. Zariadila som ju, otvorila a myslela som si, že budem robiť keramiku, lenže to sa nedá, obchodu sa človek musí venovať.“ Dnes majú čajovňu v prenájme dve dievčatá, ktoré u pani Banášovej pracovali.

Mária Banášová je umelkyňa, robí keramiku. Prácu na zákazku nemá rada, radšej tvorí z vlastnej hlavy.

„Pochádzam z jednoduchej rodiny, viedli ma k tomu, že sa vydám, budem mať rodinu, svoju prácu a to bude celé. Všetko bolo nalinkované. Vydávala som sa v devätnástich, bolo to trochu skoro aj na tie časy, všetci sa ma pýtali prečo. Mala som 16 rokov, keď som sa zoznámila so svojim mužom. Chodili sme spolu tri roky, on skončil vysokú školu, ja som zmaturovala a vravím si, prečo nie?“ Po svadbe šiel Jozef Banáš na vojnu. „Našiel si prácu v Piešťanoch, vtedy otvorili oddelenie zahraničného obchodu pri Chirane a potrebovali inžinierov. Môj muž bol vždy taká... jemne neriadená strela. Najprv povedal, potom si rozmyslel. Tak mu šéf strany povedal, že keď odíde sám, bude mať dobrý posudok,“ smeje sa pani Mária.

Dielňa v saune

K staršej Márii pribudla po siedmich rokoch Adela. „Dievčatá sú rozdielne, hoci majú aj spoločné črty. Určitým spôsobom sú obe introvertky. Aj Adela, hoci sa to nezdá. Má rada pokoj, skôr pozoruje, počúva. Myslím si, že to je pre ňu ako moderátorku výhoda. Neprezentuje seba, ale toho, s kým sa rozpráva.“ Keď boli sestry malé, rešpektovali sa, ale veľké kamarátstvo medzi nimi nebolo aj pre veľký vekový rozdiel. „Adela nikdy nemala ambíciu byť na očiach, no vždy bola veľmi vtipná. Mala neskúsený, ale originálny pohľad na veci, ktorý ma vedel až zaraziť. Komunikovať s ňou bola radosť. Ja som mala veľmi dobré deti.“

Malá Adela trávila v detstve veľa času v záhrade vo Vrbovom.

Keď odišli do Berlína, Adela mala skoro tri roky a staršia dcéra deväť. „Adelku sme dali do škôlky a prestala komunikovať. A po troch mesiacoch spustila po nemecky. Ona to potrebovala všetko spracovať. Tým, že nerozprávala, mala dosť zlé podmienky, deti ju zatvárali do skrinky, robili jej zle. To nám však povedala až neskôr. Pamätám si, že raz napísala do novín v Rakúsku o svojich prvých kontaktoch s nemeckým jazykom. Boli na sánkovačke zo škôlky a nejaký červenovlasý chalan jej vletel do cesty. Ona naňho zrevala – du kleine rote Scheisse! (ty malé červené hovno!) Úplne zdúpnel, hoci to bol typ, čo všetkých sekíroval. Vtedy sa to prelomilo.“

Odmalička vraj mala veľký zmysel pre humor a trefné poznámky.

Neskôr sa Banášovci natrvalo usadili na Slovensku a Adela si našla svoju prvú veľkú lásku, ktorá trvá dodnes. „FUN Rádio počúva, odkedy začali vysielať. Vždy hovorila, že tam chce robiť.“ Predchádzalo tomu však účinkovanie v televízii. „Keď mala 14 rokov, zobrali ich zo školy ako obecenstvo do VTV. Na záver vyhlásili konkurz od 16 rokov na moderátora nejakej relácie pre mladých. Adela sa prihlásila. Nevedela, ako má prejsť cez vrátnicu, lebo nemala občiansky, tak povedala, že ide na konkurz, ale má iba 14 rokov. Vrátnik ju pustil. Postavila sa pred kameru a hovorí – ja som zistila, že to je od 16, ale ja mám len 14, neprekáža vám to? Ten kameraman, taký znudený, vraví – keď to tebe neprekáža... Dostala sa do najužšieho výberu a robila jedno živé vysielanie. Zvládla to úplne perfektne, vôbec nebolo vidno, že má strach, hoci hovorila, že mala plné gate. Potom to nechala tak, stále sledovala FUN Rádio, no neskôr bol konkurz do Telerána, kam ju tiež zobrali. Tam zažívala zábavné situácie, lebo chlapi ju chceli baliť a kolegyne im hovorili, bacha, ona má len šestnásť.“ Keďže mobily u nás ešte neboli, fungovalo to tak, že z televízie vždy zavolali domov, mama Banášová sadla na električku a šla do školy za Adelou, tá cez prestávku z búdky zavolala do Markízy a dohodli, čo bolo treba.

Ako dve jogínky – Adela a Mária v roku 1985.

Vytrvalá Adelka si počkala na konkurz do FUN Rádia a dostala sa na svoje vysnívané miesto. Istý čas ťahala televíziu aj rádio, no keď začala chodiť na vysokú, s televíziou sekla. „Ona to rádio zbožňuje. Všetci tam dobre vychádzajú, aj keď má boľačky, tam na všetko zabudne. Len ktovie, dokedy to bude môcť robiť, však to je rádio mladých, tam nebude môcť zostať do päťdesiatky. A možno ani nebudú rádiá, možno ani elektrina, prídu nejaké slnečné erupcie... Netreba príliš dlhodobo plánovať,“ vraví s nadhľadom pani Banášová.

Rádio a humor. Dve veci, ktoré k Adele jednoznačne patria.

Humor Adely a jej kamaráta kolegu Sajfu je svojský. Trochu drsný, nie pre každého pochopiteľný a prijateľný. A ľudia dávajú svoj názor radi najavo, najmä v anonymných diskusiách. „Ja tu žijem v takom skleníku a všetko ide akoby mimo mňa. Keď som si aj prečítala nejaké klamstvá, povedala som si, že takto fungujú noviny a hotovo.“ Adela berie negatívne reakcie tiež s nadhľadom, no spočiatku jej to vraj veľmi nešlo. „Musela sa to naučiť. Pochopila, že noviny sú paralelný svet, a tak hovorí, že žije dva životy – jeden mediálny a ten svoj.“

Televízny úspech

Na obrazovke prvýkrát výraznejšie zarezonovala v relácii Sedem, s. r. o. Medzi skúsenými glosátormi však akosi nebola vo svojej koži. „V relácii dosť trpela. To bola iná generácia, iný štýl humoru, ale brala to ako skúsenosť, výzvu. Tam si každý kradol slovo a ona mala k tým ľuďom úctu, nevedela im skákať do reči, no na druhej strane tam nechcela len tak sedieť.“ SuperStar už bola o niečom inom. Tam Adela zabodovala na plnej čiare.

U Banášovcov sme sa cítili veľmi príjemne a pani Mária sa s chuťou rozrozprávala.

„Nesnažila sa zo seba robiť niekoho iného. S Pycom moderovali vždy voľne, nemali presný scenár. Potom Adelka začala robiť veci, ktoré režisér Peter Núnez schvaľoval. Možno keby nebolo jeho, ani by sa nebola rozbehla. Mala absolútne voľné ruky. Aj preto má rada FUN Rádio, tam jej nikto nič nepovie.“ Lenže objavili sa reči, že práve Núnez Adelu tlačí už úplne všade, až mali diváci pocit, že je trochu ‚preadelované‘. Ja si myslím, že to je určitá myšlienka, ktorá vznikne a začne sa šíriť. Že jej je veľa. A kde, kedy jej bolo veľa? Aj druhí ľudia tak robia a nikto nepovie, že ich je veľa. V televíznych novinách je roky rokúce tá istá tvár a nik nepovie, že jej je veľa.“ Možno ten pocit prišiel s Adela Show, ktorá sa vysielala takmer každý večer. „Ja som bola za to, aby to chodilo raz do týždňa. Adelka sa na tom podieľala aj scenáristicky, takže nebolo jednoduché každý deň niečo vymyslieť.“

Okrem Adeliných pracovných projektov verejnosť vnímala aj jej vzťahy s mužmi. „Nemôžem povedať, koho som si najviac obľúbila, lebo ona si vyberie, s kým bude žiť. Ja všetko rešpektujem a som rada, keď ju vidím šťastnú.“ Pani Banášová brala s nadhľadom aj situáciu, keď u Petra Modrovského, Adelinho súčasného priateľa, našli drogy.

Na Let’s Dance chodili Adelu podporovať aj rodičia, aj mama Petra Modrovského.

„Za našich čias marihuana nebola populárna. Možno medzi hudobníkmi, ale u nás nie, u nás skôr toluén medzi fotografmi. Raz som to skúsila. No... pol dňa som sa z toho nevedela spamätať. Mala som pocit, že som čiarka a niekto ma krája. Fakt hrozný pocit. Potom som sa prebrala a spýtala som sa, koľko je hodín. Prešli asi tri minúty a ja som mala pocit, že to bola celá večnosť. Povedala som si – nikdy viac! Mala som spolužiaka, ktorého to stálo život. Raz som išla niekam s Adelkou a okolo prechádzal jeden chalan. Asi potreboval okuliare, lebo nás zastavil a pýta sa – baby, nemáte trávu? Ja som vtedy ešte nevedela, čomu sa tak hovorí, začala som sa obzerať a kopa trávy okolo... Adelka do mňa drgala a potom mi pošepkala, že mal na mysli marihuanu,“ dodáva sympatická umelkyňa.

Mária Banášová: Adela nikdy nemala ambíciu byť na očiach

Výber pre vás