V seriáli Divoké kone si zahrala trochu čudnú mamu a manželku. Na chvíľku sa z deja stratila, ale opäť točí a zmluvu má do konca roka. „Znie to možno čudne, ale ja si na natáčanie chodím oddýchnuť. Keď to porovnám s inými aktivitami, toto je super. Konečne mi niekto povie, čo mám robiť. Mňa ľudia vnímajú väčšinou, že som tá kreatívna, čo stále vymýšľa. Potom mi chodia ponuky, kde si musím všetko vymyslieť sama. Ale ja nemám potrebu nestále sa realizovať, keď dostanem prácu, som rada, keď je jasne zadaná. Je to oslobodzujúce a pri natáčaní si to užívam. Zahrám sa, ako keď dieťa prinesú do škôlky,“ konštatuje so smiechom.

Lucia nie je len herečka, má mnoho iných aktivít. Posledný rok a pol sa snažila dopísať knižku. „Tu a tam som niečo napísala, ale pochopila som, že takto sa to nedá. Knižku treba písať kontinuálne, v jednej nálade a atmosfére, po kúskoch to nejde. Hovoril mi to aj Boris Filan – keď písať, tak sa treba zavrieť v izbe, zatiahnuť závesy. A presne tak to aj bolo, posledného pol roka som sedela doma a písala.“

Keď dnes listuje knižku S láskou Anča Pagáčová, nemôže uveriť, že to dokázala. Je to už sedem rokov, čo jej vyšla prvá kniha. Celý ten čas sa ľudia pýtali, čo je s Ančou Pagáčovou. Sama cítila, že by sa ešte tejto téme mala venovať. Len potrebovala pauzu.

Veľa energie a času ju stál film Tigre v meste, nielen práca na scenári, ale i plno roboty okolo, najmä zháňanie peňazí. „Mrzí ma, keď niekto nad tým mávne rukou. Česká televízia film kúpila, bola to čistá hra. A na Slovensku sa nevieme dohodnúť ani s jednou televíziou,“ posťažuje sa. Chuť písať ďalej si však nedala vziať, lebo hovorí, že kto raz začne, nevie s tým prestať. Len zmenila formu. „Chcela som byť sama sebe pánom, robiť si, čo chcem a nenechať sa zastaviť malichernosťami. Teraz už len dúfam, že sa kniha bude páčiť.“

Začiatkom marca pocítila potrebu aspoň na chvíľku sa odstrihnúť od všetkého zhonu a poriadne si oddýchnuť. Bez telefónu a počítača odletela na Kubu. Nie náhodou práve tam, išla navštíviť príbuzných. „Dedkova sestra sa na Kubu kedysi dávno vydala. Naposledy sme sa videli, keď som mala desať rokov. Bolo to krásne, od prvého momentu som mala pocit, že som na návšteve u babky, ani sekundu som nebola sama a vôbec som si neuvedomovala tie tisícky kilometrov, čo ma delili od domova.“

Pri tejto ceste si znova uvedomila, o koľko ťažšie sa žije inde. Že život nadobúda úplne inú príchuť, keď riešite prioritne, či budete mať čo jesť. „Keď toto vidíte, tak sa vám rebríček hodnôt poprehadzuje. Mne veľmi prospelo, že som bola bez telefónu a počítača, naozaj som si oddýchla a odporúčam to všetkým. Povedala som si, že to takto musím robiť aspoň raz za rok. Na západnej strane sveta, najmä v Južnej Amerike, sa cítim dobre, navštívila som už Chile, Argentínu, Uruguaj, Kostariku a teraz Kubu. Najviac ma to ťahá do Argentíny, tam sa cítim fantasticky. Už som spoznala svoj raj. Keď v rádiu počujem hrať nejakú pesničku v španielčine a v ich rytmoch, nahrnú sa mi slzy do očí, zovrie mi srdce a prepadne ma pocit, že sa okamžite musím presťahovať, prečo tam ešte nie som! Neviem, čo to je, možno niečo z minulých životov. Lenže racionálne viem, že som sa narodila tu, mám tu svojich blízkych. Ak by som odišla, chýbali mi. Život je príliš krátky na to, aby sme ho neprežili s ľuďmi, ktorých máme radi a ktorí majú radi nás. To je moja dilema. A ešte premýšľam, čo by som v Južnej Amerike robila? Viem sa rýchlo skamarátiť, ale čím som staršia, tým je ťažšie niekde znova začínať,“ zamýšľa sa. Zvažovala by to jedine v prípade, keby sa do zahraničia vydala.

Luciu sme spoznali pred rokmi najmä vďaka hudbe. Posledné roky sa viac venovala herectvu a písaniu, ale nastal čas na návrat. Povedala si, že je načase zmeniť svoj sen o vlastnom CD na skutočnosť. „Mám kamaráta, hudobného skladateľa Michala Novinského, ktorý je naozaj skvelý a má plno ocenení, vrátane Českých levov. Nerobí pesničky, skôr scénickú hudbu, už som s ním nahrala zopár vecí pre divadlo a film. O spoločnom CD už hovoríme pekne dlho. Teraz sme sa dostali do štádia, že o tom začíname nielen hovoriť.“

Autorom hudby by mal byť Michal. Lucia so smiechom konštatuje, že to bude veselá spolupráca, pretože ona je zvyknutá buchnúť si do stola a povedať, aký výsledok chce. „Michal je nesmierne talentovaný, rešpektujem ho a verím mu. Tvorba hudby je niečo mysteriózne. Mňa, chvalabohu, Pánbožko obdaril, zahrám, zaspievam aj napíšem, občas aj niečo z hudby urobím, ale toto rada nechám na neho. Nie je veľa ľudí, ktorým by som sa zverila do rúk s takou dôverou.“

Lucia Siposová našla svoj raj: Keď to vidíte, poprehadzuje sa vám rebríček hodnôt

Výber pre vás