Keď prišla z Ameriky domov, chcela sa usadiť. Tak klasicky – kúpiť si byt, vytvoriť zázemie. No jej americké artist víza ešte platia. A tak ju lákalo aj vrátiť sa za veľkú mláku a ešte chvíľu tam pokúšať šťastie. Lenže všetko sa deje inak, ako Lucia plánovala. Odkedy je doma, natočila dva filmy s Filipom Renčom, ukázala sa v Paneláku, vydala knihu a má ponuky z divadla.

Na čo teda čaká? „Asi na to, kým sa zamilujem. To človeku ukáže, kde je jeho miesto,“ hovorí mladá herečka. „Aspoň v to dúfam, do kelu!“ dodáva so smiechom. Kamarát, čo ju pozná roky, vraj skonštatoval, že rozhodne vedľa Lucie nevidí slovenského junáka... Ktovie, možno má pravdu. To, že sa neusadila, jej zatiaľ vyhovuje. „Voľnosť prináša aj slobodu v rozhodovaní bez toho, aby som niekomu ublížila,“ vysvetľuje výhody súčasnej situácie. Namočená do divadla Dlho sa nechcela „namočiť“ do divadla. „To je zväzujúce. Na Slovensku to stále funguje tak, že sa niečo naštuduje a potom sa to hrá celé roky.“ Oveľa viac sa jej pozdáva zahraničný model, keď sa za krátky čas projekt naskúša a potom sa intenzívne tri mesiace hrá. Je to vraj lepší systém, najmä pre mladého človeka. Nestane sa, že práca začne hercov nudiť, nestáva sa rutinou. V divadle si Siposová nezahrala šesť rokov a zrazu sa ocitla na javisku v Astorke. „Dostala som sa k tomu ako slepé kura k zrnu. Mám asi z pekla šťastie! Keď som sa vrátila, nevyvíjala som nijakú snahu, aby som si našla prácu. Svoju energiu som sústredila najmä na knihu, žila som vlastne z úspor. Takmer pol roka som bola dobrovoľne nezamestnaná. Ale nebála som sa, čo so mnou bude. Čakala som, čo pekné príde. Doteraz vždy niečo prišlo.“ A ako prišla k Astorke? Úspešný hudobný skladateľ Michal Ničík Novinski, mimochodom frajer Luciinej dobrej kamarátky Agáty, hľadal speváčku, čo by naspievala úvodnú pieseň do seriálu Mesto tieňov. Kamarátka si na Luciu spomenula. Skladateľ bol s výsledkom spokojný, lebo hneď prišla od neho ďalšia ponuka. Pre SND zložil pieseň do inscenácie Tri sestry a potreboval zložiť anglický text. Opäť oslovil Luciu.

Trápenie Roman Polák, režisér predstavenia, chcel okamžite vedieť, kto to spieva. Rozhodol sa experimentovať a „nový objav“ obsadiť do inscenácie Mesiac na dedine, ktorú práve začínal skúšať v Astorke. „Cítila som sa veľmi poctená, ale keď som čítala scenár, nebola som si istá, či do toho mám ísť. Lenže v hlave mi znelo – toto je ponuka, aká sa neodmieta!“ Priznala sa nám, že to spočiatku vôbec nešlo. Objavili sa staré „bloky“, ktoré získala ešte na konzervatóriu „vďaka“ niektorým pedagógom. Neverila si a sebavedomie klesalo. „Najmenšie skúsenosti mám práve s divadelným herectvom. A zrazu som sa dostala do prestížneho stánku kultúry, medzi skvelých hercov, čo robia poctivé divadlo.“ Hoci ju všetci strašili, režisér Polák ju podržal, mal s ňou veľkú trpezlivosť. Možno to Marta Sládečková dodnes nevie, ale aj ona Lucii veľmi pomohla: „Krátko pred premiérou sme si spolu sadli a len tak normálne sme sa porozprávali. A zo mňa po tom rozhovore opadol všetok strach a neistota. Rozmrazila som sa a na druhý deň na skúške to už išlo. Vedela som, že to je v poriadku.“ V divadle je to totiž tak – buď je pravdivé, alebo nie je. Tam neexistuje, že sa hercovi darí len trochu. „Aj preto som túto prácu vzala. Nebolo to iba skúšanie a hranie divadla, pre mňa to bol môj osobný boj s tým, že som si neverila. Aby som si mohla s čistým svedomím povedať: Áno, som herečka,“ vysvetľuje. „Práca s kamerou je úplne iná, ale to poznám. Vlastne kameru už ani nevnímam.“ Okolo Lucie sa motajú aj ďalšie divadelné ponuky. Zatiaľ nevie, ako to dopadne. Možno sa jej to zapáči a zostane už natrvalo v Bratislave.

Prázdniny s hviezdami Počas Artfilmu robila asistentku Omarovi Sharifovi a Liv Ullmanovej. „Bol to pre mňa veľký zážitok. Omar je super, hneď v prvý večer sme už prebrali osobné témy. Mal srdce na dlani, žiadny odstup. Úplne som zabudla, že to je hviezda svetového formátu. Mala som k nemu vzťah ako k svojmu dedkovi.“ Niekedy, keď ho sprevádzala na ofi ciálnych akciách, doslova trpela a hovorila si v duchu, aby ho už netrápili a dali mu všetci pokoj. Veľkou školou pre Luciu bola jeho profesionalita. A aká bola Liv Ullmanová? „Bola som z nej šokovaná. V dobrom. Samozrejme, z filmov ju veľmi dobre poznám, Bergmanove patria medzi moje obľúbené. Bola som na ňu veľmi zvedavá. Je to človek par exellance! Jej vôbec nič nechýba! Omar sa veľa nepýta, skôr rozpráva. Liv je voči ľuďom okolo seba mimoriadne vnímavá, zaujíma ju všetko. Stále mala veľa otázok, o krajine, o ľuďoch. Dokonca ma občas aj zaskočila, do akej hĺbky bola zvedavá na všetko o Slovensku! Je veľmi citlivá a ľudská. Zaujímala sa o mladých fi lmárov, pýtala si od produkcie fi lmy mladých tvorcov, skrátka, zostal v nej mladý duch a neutíchajúca vášeň pre film a divadlo. Bolo s ňou úžasne. Keď odchádzala, objímali sme sa a plakali sme... Vzácna skúsenosť.“

Ako je to s Renčom? Téma jej údajného pomeru s Filipom Renčom stále dráždi aj českých novinárov. Po filmovom festivale v Karlových Varoch to opäť vytiahli. „Čo by som k tomu povedala? Sme zvieratká a najviac nás zaujímajú pudové a sexuálne záležitosti druhých. Už sa nad tým nepozastavujem. Išla som do Karlových Varov prezentovať fi lm, ktorého režisérom je Renč. Čo je divné na tom, že sme tam boli spolu? Že sme sa vyskytli v jednom čase na jednom mieste? Je úplne normálne, že nás tam spolu videli, že nás spolu odfotografovali. To sa mám teraz tváriť, že ho nepoznám? Je to môj kamarát, ako sa mám k nemu správať?“ Film Hlídač číslo 47 bude mať premiéru v Prahe v novembri, na festivale ho už prezentovali distribútorom a novinárom. Lucia sa však posťažovala: „Dosť ma prekvapilo, aký majú v Česku prístup k slovenským herečkám. Mala som pocit, že ma neberú vážne. Že som tam len ako bábika na okrasu a do počtu. Keby som sa ja neprihovorila ľuďom, nepredstavila sa, tak by sa tam na mňa všetci len usmievali. Na vlastné prekvapenie potom zistili, že nie som len na okrasu, že som normálna mysliaca a tvorivá bytosť.“ Šokujúca je skutočnosť, že v oficiálnej svetovej fi lmovej databáze boli o filme neúplné informácie! „Oni na mňa zabudli a hlavnú ženskú postavu, ktorú hrám, vôbec neuviedli. Vtipné, však?“ Lucia ich teda na chybu upozornila, veď táto databáza je pre hercov mimoriadne dôležitá pri ich ďalšej práci. O to väčšmi pre herca, ktorý má ambície presadiť sa aj v zahraničí.

Kniha o Anči „Autobiografi cké fragmenty Lucie Siposovej majú šťavu a humor. Ich autorka disponuje nesporným pozorovacím talentom a darom povzniesť sa s jemnou sebairóniou a úsmevom nad smútok, samotu a prekonávanie problémov. Z Anči Pagáčovej cítiť ľudské teplo. Až človek dúfa, že jej ten americký sen nevyjde a ona zase vymyslí nejakú ďalšiu milú šialenosť,“ napísal o Luciinej prvotine Dado Nagy. Nadšený nie je len on, ale aj čitatelia. Anča vzbudila záujem, celý náklad zmizol takmer okamžite. Lucii píšu čitatelia nadšené ohlasy. Na trh sa dostala už dotlač, ale ani tá sa na pultoch kníhkupectiev dlho nezohriala. „Teším sa z toho, mám pocit, že som predbehla svoj vlastný tieň. Knižka si už žije svojím vlastným životom. Teraz píšem fi lmový scenár. Do druhej knihy sa zatiaľ nepúšťa. Počká, kým bude o čom. „Som šťastná, aj keď nechápem, čím som si to zaslúžila,“ uzatvára Lucia naše stretnutie.

Lucia Siposová: Amerika, alebo Slovensko?

Výber pre vás