Poznáte to, pred začatím filmu sa na obrazovke objaví hypnotizujúci nápis „natočené podľa skutočnej udalosti“ a vy ste v tomto okamihu vydaní napospas fantázii tvorcov filmu. Do poslednej chvíle a ešte aj potom si už nemôžete byť istí, čo bolo v snímke prezentované ako fakt a čo je obyčajná vata alebo ozdoba na zvýšenie napätia. Ale nemôžeme krivdiť všetkým či už hororom, alebo drámam, pretože hoci niektoré majú s tzv. skutočnosťou horko-ťažko spoločný iba názov alebo miesto deja, iné z reality čerpajú pomerne statočne.

Pred štyridsiatimi rokmi, v noci na 14. novembra 1974, sa v dome na Ocean Avenue 112 v Amityville nachádzajúcej sa v predmestskej štvrti Long Islandu v americkom štáte New York odohralo šesť vrážd. Obeťami boli predavač áut Ronald DeFeo, jeho manželka, dve dcéry a dvaja synovia. Z vrážd obvinili 23-ročného Ronalda DeFea mladšieho. V decembri o rok neskôr sa do domu nasťahovali George a Kathy Lutzovci s piatimi deťmi a začali sa vraj diať divné veci. Toľko realita, ktorá sa stala predlohou kultového Hororu v Amityville natočeného v roku 1979.

Samotný horor by možno ani nebol vznikol, nebyť podivných udalostí, ktoré zažila vraj rodina Lutzovcov za celých dvadsaťosem dní, čo v dome vydržala bývať. Dva roky pred hororom sa totiž na pultoch kníhkupectiev objavila rovnomenná kniha, ktorú napísal Jay Anson. Je založená na rozprávaní Georgea Lutza a jeho manželky a senzácia je na svete. Kde je pravda?

Po tom, čo Lutzovci kúpili dom za výhodnú cenu 80-tisíc dolárov a nasťahovali sa doň, mali od začiatku pocit, že v dome nie sú sami. Počuli podivné zvuky, dvere a okná sa samy otvárali a občas cítili nepríjemné pachy. To všetko tvrdia Lutzovci, takže verte-neverte. Kathy vraj videla v skrini dve červené oči, všetkým sa snívalo, že ich zavraždili... Pretože boli skalopevne presvedčení, že v dome sa nachádzajú démoni, zavolali kňaza, aby mu požehnal. Tomu však nejaký hlas prikázal, aby vypadol, a v miestnostiach vraj bolo plno múch. Po čase George Lutz nadobudol presvedčenie, že jeho manželka je čarodejnica, a k tomu všetkému ju raz videl, ako sa vznáša vo vzduchu. Každú noc sa vraj budil o 3.15 hod., čo bol predpokladaný čas zavraždenia DeFeovcov. Napokon z domu po štyroch týždňoch ušli. Toľko tvrdenie Lutzovcov.

Motívom Ronaldovho vraždenia však neboli hlasy, ale najpravdepodobnejšie zlé rodinné vzťahy. Jeho rodičia sa stále hádali a naňho kládli vysoké nároky. V škole sa mu spolužiaci vysmievali, až sa časom začal správať čudne. Skončil u psychiatra, ale ani to nepomohlo. Už ako sedemnásťročný užíval LSD a heroín, a keď o rok neskôr začal pracovať v otcovej firme, investoval zarobené peniaze do auta, drog a zbraní, ktorými bol posadnutý. Krátko pred zavraždením rodičov a súrodencov ukradol otcovi dvadsaťtisíc dolárov. Prípad riešila polícia, Ronald odmietol spolupracovať a DeFeo starší už tušil, odkiaľ fúka vietor. Ronald sa mu vraj už vtedy vyhrážal zabitím.

V osudnú noc nabil pušku Marlin kalibru 0,35, vstúpil do spálne rodičov a oboch v spánku zastrelil. To isté sa opakovalo v izbe bratov a sestier. Potom sa osprchoval, obliekol, krvavé oblečenie a vražednú zbraň zamotal do obliečky z vankúša a ráno o šiestej, cestou do práce, vyhodil do kanála. Hoci neskôr predstieral, že všetkých našiel už zavraždených, že vraždy spáchal miestny mafián či nájomný vrah, neprešlo mu to. Usvedčili ho zvyšné nábojnice, ktoré kriminalisti našli v jeho izbe, neskôr pribudla objavená zbraň a aj fakt, že všetky obete mali na sebe pyžamo, takže vraždy sa nemohli stať v čase, keď bol Ronald v práci. Trochu to nedomyslel, nepomohla ani snaha jeho obhajcu Williama Webera, že bol v čase činu nepríčetný, počul hlasy a podobne. Pri psychiatrickom vyšetrení zistili, že síce trpí poruchou osobnosti, ale bol si vedomý svojich činov. Súd ho uznal vinným zo šiestich vrážd druhého stupňa a 21. novembra 1975 Ronalda DeFea odsúdil na šesť za sebou idúcich doživotných trestov.

O udalostiach na Ocean Avenue bolo natočených niekoľko filmov, či už spomínaný, alebo neskôr jeho remake 3:15 zomrieš a iné. Nechýbajú ani dokumentárne filmy a slušná kôpka kníh. Na celej veci je zaujímavé, že spomínaných démonov videli iba Lutzovci.

V roku 1977 kúpili dom James a Barbara Cromartyovci, ktorí tam šťastne žili desať rokov. Neobťažovali ich nijaké strašidlá, iba občas turisti, ktorí si prišli dom poobzerať. Ďalších desať rokov bol majiteľom domu Peter O’Neill s manželkou Jeanne a opäť sa nijaké bububu nekonalo. Súčasným majiteľom je istý Brian Wilson, ktorý dom kúpil za 310-tisíc dolárov. Takže buď to údajných démonov prestalo baviť, alebo mal George Lutz takú veľkú fantáziu, že namotal na ňu celú rodinu, no možné je aj to, že potrebovali peniaze. A kniha im k nim aspoň trochu pomohla. Mimochodom, ak by ste si chceli obzrieť dom, ktorý ste videli v horore, zamierte do Salemu v štáte Wisconsin na Silver Lake Road 27618.

Pri démonoch ešte chvíľu zostaneme, lepšie povedané, v ich zajatí. Pred rokom mal totiž premiéru horor V zajatí démonov, natočený podľa skutočných udalostí. Pre niektorých ďalší strachuchtivý grc, iní sa po ňom v noci báli ísť na záchod. Film opisuje príbeh manželov Rogera a Carolyn Perronovcov, ktorí sa aj so svojimi piatimi dcérami v roku 1971 rozhodli žiť na farme v Harrisville. No a ďalej nasleduje podobný scenár ako u Lutzovcov. Pocit, že nie sú sami a podobne, skrátka hrôza až strach.

Oni však nikam neujdú, ale zavolajú si známych vyšetrovateľov paranormálnych javov Eda a Lorraine Warrenovcov. Tí tam objavia čarodejnicu Bathshebu, ktorá zomrela v roku 1836, a je po zábave. Títo paranormálni vyšetrovatelia sa záhadným javom venovali od roku 1952, skúmať boli aj v spomínanom dome v Amityville. Ed, ktorý zomrel pred ôsmimi rokmi, bol bývalý policajt a jeho manželka Lorraine jasnovidka. Tá sa minulý rok zúčastnila aj na slávnostnej premiére filmu.

Lenže skutočnosť je oproti filmovým políčkam trochu iná. Warrenovci v dome nepochodili. Celý je vraj prešpikovaný duchmi, niektorí sú dobrí, iní zlí. Každý, kto dom navštívil, v ňom vraj zažil niečo čudné. Americký neurológ Steven Novella, šéf Spoločnosti skeptikov, však povedal: „Nie je dôvod sa domnievať, že historky Warrenovcov sú pravdivé.“

O tom, že Alfred Hitchcock zvládol svoje Psycho (1960) bravúrne, niet pochýb. Čiernobiely obraz vôbec neprekáža a aj čokoláda v sprche vyzerá oveľa lepšie ako kečup. Možno to neviete, ale i tento film má námet v realite. Predlohou Normana Batesa bol totiž masový vrah Ed Gein z Wisconsinu. Usvedčili ho síce iba z dvoch vrážd, ale na rováši mal toho zrejme oveľa viac. Jeho matka bola náboženská fanatička, ktorá Eda a jeho brata Henryho prinútila zrieknuť sa žien. Keď Henry v roku 1944 zahynul pri požiari, padlo podozrenie na Eda, že v tom mal prsty, lenže chýbali dôkazy.

Najprv z hrobov kradol časti ženských tiel, sťahoval ich z kože a šil si z nich rôzne odevy. Z kostí vyrábal suveníry. Časom svoje zvrhlosti prestal kontrolovať. Prvou obeťou bola Mary Hoganová, ktorej 8. decembra 1954 prestrelil hlavu, naložil ju do dodávky a odviezol domov na ďalšie spracovanie. Druhou obeťou vraždy, ktorú mu dokázali, bola Bernice Wordenová, ktorá 16. novembra 1957 dopadla rovnako.

Pri domovej prehliadke čakal na všetkých skutočný horor: dolu hlavou zavesená nahá mŕtvola ženy, rozrezaná od rozkroku až po pažerák. Dve holenné kosti, štyri ľudské nosy, miska vyrobená z polovice ľudskej lebky, deväť „masiek smrti“, peňaženka, puzdro na nôž, niekoľko čižiem, tienidlo na lampu, košele, úplný ženský odev – to všetko z ľudskej kože. Desať ženských hláv, dve lebky na stĺpikoch postele, pár ľudských pier visiacich na niti, srdce Bernice Wordenovej na panvici na kachliach a chladnička plná ľudských orgánov. Všetko bolo zhotovené najmenej z pätnástich ženských tiel. Ed sa priznal iba k drancovaniu hrobov a skončil v psychiatrickej liečebni vo Waupun State Hospital.

Tento zvrhlík, ktorý v roku 1984 ako 77-ročný zomrel na rakovinu, sa stal predlohou nielen spomínaného Psycha, ale inšpiroval aj tvorcov hororu Texaský masaker motorovou pílou a hororu Deranged, či amerického spisovateľa Thomasa Harrisa, ktorý ho zvečnil v knihe Mlčanie jahniat. Rovnomenný film neskôr získal päť Oscarov.

Vo vymenúvaní krvákov natočených podľa skutočných udalostí by sme mohli pokračovať do Vianoc. Teraz je však jeseň a listnaté lesy pôsobia tak autenticky, že sa nám na záver hodí dnes už kultová Záhada Blair Witch. Ak ste boli doteraz presvedčení, že sa to naozaj stalo, možno budete sklamaní. Ide o šikovnú mystifikáciu.

Nikto sa pri natáčaní nestratil, hoci to producenti v reklamnej kampani oduševnene tvrdili. Dokonca aj spomínaná mytológia je vymyslená, ale musíme uznať, že ide o šikovný výkon. Minimálne náklady, traja herci, ktorí improvizujú a všetko natáčajú obyčajnými videokamerami. Jasné, že sa aj trochu báli, keď filmovali v noci, ale inak nič extra. Natáčanie trvalo osem dní, zostrihanie devätnástich hodín materiálu osem mesiacov. A výsledok? Takmer deväťdesiat minút napätia doslova z ničoho so ziskom takmer 250 miliónov dolárov...

Duchovia, krv a strach spoľahlivo zarobia: Ktoré známe horory sú podľa skutočnej udalosti?

Výber pre vás