Jana Homolová

Okrem turbulencií vo verejnom priestore ste začiatkom septembra mali rušno aj v SND. Ako vnímate náhle odvolanie Michala Vajdičku z funkcie šéfa Činohry SND?

Nešťastný krok počas jubilejnej sezóny. To je reklama k 100. výročiu? Je to silné narušenie tvorivej pohody a práce v divadle a prejav nekompetentnosti vedenia.

Divadlo nie je technická firma, kde sa dá všetko zmerať od – do, zapísať a tabuľkovať. Tak, ako nemôžete zmerať mieru zážitku a toho, čo si v srdci odnášate večer z predstavenia, nedá sa zmerať ani umelecký výkon hercov, ani vaše sympatie k nim.

Sme profesionáli. Skúšať nové hry a hrať predstavenia chceme a musíme. Vieme sa prepnúť do pracovného režimu, aby diváci neprichádzali o umelecký zážitok. Vnútri však cítime neistotu a potrebu doriešiť záležitosť menovania vedenia divadla legislatívne. Vyžaduje si to dialóg s ministerkou.

Diváci chodia, máme vypredanú Antigonu, Vojnu a mier, Bál, čo nie sú jednoduché predstavenia, a preto som veľmi rád, ze diváci chcú vidieť hlavne umenie.

Je aj napriek tomu pre vás SND naďalej priestorom, ktorý napĺňa vaše umelecké ambície?

Áno. Nespochybňujem prostredie a kvalitu inštitúcie, akou je SND. Roky ju budovali svojou prácou generácie vynikajúcich umelcov. Preto by do jej chodu nemali zasahovať žiadne rušivé vplyvy zvonka a treba si uvedomiť, že to divadlo sú hlavne ľudia na javisku a okolo javiska. Nie tí, ktorí sedia v kancelárii.

Nech mi odpustia milé panie na riaditeľstve. Musíme byť v pozore, aby sa ani po voľbách nedostali do divadla vplyvy z politických kruhov.

Kolegovia o vás hovoria ako o nesmierne vtipnom človeku. Na obrazovkách pôsobíte skôr vážnym dojmom. Znamená to, že humor si nechávate len pre svojich blízkych?

Áno. Som človek, ktorý sa prejaví málokedy a len v určitom prostredí. Naučil som sa tak žiť.

Nie je trošku paradoxné, že pri komediálnych žánroch, ktoré televízie ponúkajú, ste si pred televíznou kamerou (ak nerátam Autoškolu) humornú postavu celkom nevyskúšali?

Ani sa veľmi do toho nehrniem. Slováci majú radi jednoduchý, skôr vidiecky a ľahko čitateľný humor. A najmä v televízii. V divadle je to zasa iné. Tam zažívame tragikomédie aj ťažšie texty, kde sa humor javí ako inteligentnejší a divadelné publikum veľmi inteligentne reaguje. Chcel som si skúsiť komédiu v Autoškole, ale necítil som sa v tom komfortne.

Sú herci, ktorí sa držia zásady robiť výhradne umenie, potom sú takí, ktorí robia komerciu, za ktorú sa dobre platí, a tretia skupina sa obe oblasti snaží vyvažovať. Ako sa vám darí vyvážiť aj umenie, aj komerciu?

Keď som študoval VŠMU, nič sa tu nenakrúcalo. Vychovávali nás iba pre divadlo. Preto mám k nemu silný vzťah. Ale momentálne hlavne k jeho úlohe otvárať otázky týkajúce sa života a spoločnosti, ktorú zažívame. Divadlo mi nedovolí, dúfam, ohlúpnuť z jednoduchých a hlúpych schém.

Televízia nám dáva iný rozmer a priestor niekedy už aj na zmysluplné uvažovanie. Stále však od nej čakám viac. Keď kvalita a obsah začnú prevládať nad kvantitou. Som herec a mal by som hrať. Nie plakať a čakať, kedy mi príde ponuka na artový film. V šesťdesiatke zistím, že som sa nedočkal. Preto chcem skúsiť všetko, čo je mi ponúknuté.

Ste pracovne veľmi vyťažený, stalo sa vám už, že ste pre množstvo práce museli odmietnuť zaujímavú pracovnú ponuku?

Zaujímavú ponuku odmietam nerád. Ale nedá sa stihnúť všetko. Nechodím účinkovať do zábavných programov. Zatiaľ mám dosť hereckej práce a som rád, keď sa nemusím nasilu predvádzať.

Problém vidím aj v dochádzaní za prácou do Česka. Mal som ponuky na viaceré seriály, ktoré tam akurát bežia, ale pre mňa nemali charakter hodnotnej a novej skúsenosti. Film je iná vec, ale na naozaj dobrú rolu sa čaká dlho.

Podstatné je však, že už nebežím s časom opreteky. Nechcem behať v jeden deň na film, seriál, dabing, divadlo, cestovať po nociach, učiť sa texty v autách. Potom rozhovor, také promo, taká fotka... Život mi potom pretečie pomedzi prsty. Veľmi rád mám čas, keď medzi výstupmi v divadle sedíme s kolegami v bufete a rozprávame sa.

Neláka vás zahraničie? Niektorí herci skúšajú šťastie na kastingoch do zahraničných produkcií. Ako je to vo vašom prípade?

Nie, neláka. Zahraničné produkcie nebudú čakať, či náhodou nehrám alebo neskúšam v divadle. Vyžadujú flexibilitu. A tá nie je, keď som členom SND. Po revolúcii tu zrazu nebolo o čom hrať. Dnes je situácia na Slovensku taká, že sa máme k čomu cez divadlo či film vyjadrovať. Takže materiál tu je. Umelec potrebuje veľké témy. A tie u nás sú.

Mnoho práce sa zvykne podpísať na zdraví človeka, u hercov je to o to horšie, že by sa pre chorobu muselo v divadle zrušiť predstavenie. Ako sa udržiavate v kondícii a čo robíte pre svoje zdravie?

V prvom rade som si začal inak plánovať život. V normálnych zamestnaniach majú vždy víkendy, my však cez víkendy nakrúcame, skúšame, hráme. Preto si vždy v týždni vyhradím 2 dni voľna, nech je to aj v stredu a štvrtok. Je to potrebné. Hlavu si vyčistím najmä na čerstvom vzduchu.

Dá sa povedať, že na herecké postavy máte šťastie, alebo na vysnívanú divadelnú/filmovú ponuku ešte len čakáte?

Potrebujem už len dobrý kolektív, dobre napísanú hru a&nbsp;rolu a&nbsp;dôvod hrať. Aby sme si v&nbsp;tom kolektíve rozumeli a&nbsp;vedeli, o&nbsp;čom a&nbsp;načo ideme tvoriť. Obsah je v&nbsp;dnešnej dobe potrebný.

Ján Koleník o napätej situácii v SND: Prečo herci cítia neistotu?

Výber pre vás